Jeden deň som sedela v bunkri s ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením veliteľa Olega držali blokpost nad Mariupoľom. Rozprávali mi o tom, ako prišli brániť svoju krajinu, o svojich deťoch, ktoré poznajú iba vojnu, o tom, ako si za vlastné peniaze kupujú potrebnú výstroj aj aké knižky čítajú, keď majú na svojich pozíciách trochu voľno. Na druhý deň som sedela v dome, kde žili separatistickí vojaci, tiež dobrovoľníci. Rovnako zapálene mi rozprávali o svojej motivácii brániť svoju novú krajinu, DNR.

Piata liga dedinského futbalu v Kláštore pod Znievom. Prišiel som svetu dokázať, že aj na dedine sa dajú urobiť športové fotografie, ktoré sa budú aspoň trocha podobať na fotografie zo svetových futbalových zápasov. Prišiel som svetu dokazovať... A zrazu som zostal s otvorenými ústami čučať na chlapíka. Naozajstný frajer. Čo tam po mojom malichernom dokazovaní.

Okolo sa ozýva ostreľovanie a Žana si pilníkuje nechty. Život na frontovej línii je absurdný. Ale rýchlo si uvedomíte, že tá absurdnosť je nevyhnutná. Že ak vojna trvá celé roky, ľudia si musia poradiť. Nejako fungovať ďalej. Keď vojaci po sebe práve nepália, deti sa vonku bicyklujú.

Je to potvora a hotová veda. Nahrávať zvuk na foťák cez nejaké dieročky je ťažké. Treba mať na pamäti, že s fotoaparátom počas nakrúcania nesmiete hromotĺcky zaobchádzať. Počuť každý dotyk.

Jej otec Peter Áč nie je len skvelý biológ, potápač, ale aj fotograf a najmä špecialista na život v sladkej vode. V tom sa mu vyrovná len málokto. Nájdete ho aj v titulkoch dokumentárnych filmov. Vďaka svojmu priezvisku je medzi spolupracovníkmi vždy na prvom mieste.

Janko Žitniak to riskol a bez väčšieho nátlaku nám ponúkol dve videjká na posúdenie a vyslovenie názoru. Aby som v tom nebol sám, poprosil som kolegov, aby sa tiež vyjadrili a pripísali pár slov. Svoje názory vplietli do môjho základného textu. Oceňujem, že celé videjko je nakrútené na jeden záťah z ruky.

Trochu rozpačitá situácia. Po desaťročiach žurnalistickej práce sa snažím každého s kým sa stretnem požiadať, aby mi zapózoval. Tentoraz som nemohol. Viki Kollerová je jedinečná vo fotografovaní autoportrétov. A nie len v nich. Snažíš sa svojimi fotografiami aj živiť. Dá sa to?

Jeho fotografie pôsobia ako obrazy. Vystavoval ich aj u nás v PRO.Laika Gallery Restaurant. Pridal k nim básne od sedemnástich autorov a nakoniec zostavil knihu poézie. A vy môžete pomôcť mu ju vydať!

Zhromaždenie ľudí je ideálne miesto na tréning videografa. Samozrejme, iba do chvíle, keď nejde o život alebo o techniku. Vtedy to treba radšej rýchlo zabaliť. Zabaliť to treba, pokiaľ sa niekto nechce stať slávnym odhodlaným reportérom. Ale ani to nestojí za zdravie či rozmlátený fotoaparát.