V Kanade najprv nosil šéffotografovi kufrík. Po pár týždňoch už sám fotil svadby ako hlavný fotograf. Fotografia ho baví, a chce, aby fotenie bola zábava aj pre ľudí pred objektívom. Z jeho fotiek to cítiť na prvý pohľad. Hovorieva, že hoci nemáte vždy stopercentné podmienky, výsledok musí byť stopercentný.

Podvedome dávam prednosť pevným sklám. Najprv som sa s tým nechcel chváliť, aby som nevyzeral, ako nejaký neprebudený a zaspatý niekde v časoch, keď bol zoom len vzdialeným snom alebo len nejaká haraburda z ktorej vlastností nikto neodpadol.

Olympus M.Zuiko Digital 12-40mm f/2,8 ED PROma prekvapil. Skúšal som, ako blízko k fotografovanému motívu ma pustí a bol som prekvapený. Objektív ponúka slušné makro.

Boli časy, keď som nad múzeami ohŕňal nos. Nie to aby som v nich ešte fotografoval. Zdalo sa mi to akési plytké. Chcel som sa stať veľkým reportérom a nie sa zdržiavať zbytočnosťami niekde medzi „vykopávkami“. Lenže, teraz sa mi zdajú múzeá skvelé aj na fotografovanie.

Keď som v bratislavskej kaviarni Dobre Dobré občas popíjala kávičku, vždy mi napadlo, ako fajn by sa tento priestor fotografoval. Je to miesto s príbehom.

Niekedy mám chuť zapochybovať a povedať mu, že to sa už predsa tak nemohlo stať. Mohlo. Tomáša je plno všade kam príde. Ústa sa mu zastavia len málokedy. Nie sú to však len ústa, k svojim slovám zapája činmi celé telo.

Do Kramatorska som druhýkrát prišla v októbri 2016. Vojna sa vliekla. Stala sa únavnou. Vo víťazstvo ani žiadne rýchle riešenie už nikto neveril. Ľudia boli vyčerpaní. Konflikt môže v tomto štádiu zamrznúť na celé roky. Frontová línia sa nehýbe, znepriatelené strany držia svoje pozície, často len pár desiatok metrov od seba, sem – tam sa vystrelí a zomrú ľudia. Život na frontovej línii je stále takmer neznesiteľný. No svet to nezaujíma.

Už počas testu OLYMPUS OM-D E-M1 MARK II mi to nedalo pokoj. Na túto značku som v mojich fotoreportérskych časoch fotografoval. Všetci sa hnali za všelijakými kanónmi a mne to prišlo príliš zaradené. Nemám rád davy a hromadné blahorečenie nejakého kusu techniky. Nieže by som neuznával, že je perfektná.

Jeden deň som sedela v bunkri s ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením veliteľa Olega držali blokpost nad Mariupoľom. Rozprávali mi o tom, ako prišli brániť svoju krajinu, o svojich deťoch, ktoré poznajú iba vojnu, o tom, ako si za vlastné peniaze kupujú potrebnú výstroj aj aké knižky čítajú, keď majú na svojich pozíciách trochu voľno. Na druhý deň som sedela v dome, kde žili separatistickí vojaci, tiež dobrovoľníci. Rovnako zapálene mi rozprávali o svojej motivácii brániť svoju novú krajinu, DNR.