Janko Žitniak to riskol a bez väčšieho nátlaku nám ponúkol dve videjká na posúdenie a vyslovenie názoru. Aby som v tom nebol sám, poprosil som kolegov, aby sa tiež vyjadrili a pripísali pár slov. Svoje názory vplietli do môjho základného textu. Oceňujem, že celé videjko je nakrútené na jeden záťah z ruky.

Trochu rozpačitá situácia. Po desaťročiach žurnalistickej práce sa snažím každého s kým sa stretnem požiadať, aby mi zapózoval. Tentoraz som nemohol. Viki Kollerová je jedinečná vo fotografovaní autoportrétov. A nie len v nich. Snažíš sa svojimi fotografiami aj živiť. Dá sa to?

Jeho fotografie pôsobia ako obrazy. Vystavoval ich aj u nás v PRO.Laika Gallery Restaurant. Pridal k nim básne od sedemnástich autorov a nakoniec zostavil knihu poézie. A vy môžete pomôcť mu ju vydať!

Zhromaždenie ľudí je ideálne miesto na tréning videografa. Samozrejme, iba do chvíle, keď nejde o život alebo o techniku. Vtedy to treba radšej rýchlo zabaliť. Zabaliť to treba, pokiaľ sa niekto nechce stať slávnym odhodlaným reportérom. Ale ani to nestojí za zdravie či rozmlátený fotoaparát.

Napísal mi Ján Žitniak: „Ak môžem maličkú radu - rád by som si dlhšie vychutnal zábery z toho druhého videa (More a rieka), hlavne od 1:52, kde sa mi časy medzi jednotlivými strihmi zdajú byť prirýchle.“

Zuzanu Halánovú a Daniela Laurinca spojila fotografia. Ako autorská dvojica sa venujú vlastným projektom aj komerčnej tvorbe. Snažia sa držať krok s najnovšími vizuálnymi trendami a zároveň si zachovať vlastný rukopis. Obrovský kusisko ich spoločného času zaberá fotka, myšlienky na ňu a rozhovory o nej.

Po dlhej, chladnej, častokrát pochmúrnej zime, sa bežný človek prirodzene teší na teplo, slnko a prebúdzajúcu sa prírodu. O to viac to motivuje aj fotografa prírody, ktorý v jari vidí potenciál zaujímavých fotografií a momentov. Sivé odtiene prírody naberajú farebnosť a do krajiny prichádza farba a život.

Môj kolega by si rád pozrel fotky v tvojom mobile a fotoaparáte. Samozrejme, len ak súhlasíš.“ Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta. Dal mi ju totiž jediný anglicky hovoriaci muž v uniforme na policajnej stanici v meste Reyhanli na turecko – sýrskej hranici.

Turek Burhan Ozbilici bol v pravý čas na pravom mieste. Má z toho svetovú slávu a hlavnú cenu v súťaži World Press Photo 2017. Vrah sa volal Mevlüt Mert Altıntaş a fotografia mu priniesla ešte väčšiu slávu, ako si možno sám dokázal predstaviť. Aj on je už po smrti.