Každá značka (s výnimkou Pentaxu) má v súčasnosti kvalitný mirrorless, Znamená to koniec virtuálnych potýčok medzi zástancami DSLR a bazzrkadloviek?

Ako vyzerá Azíza? „Neviem. Keď sme sa rozprávali, bola za plachtou,“ pokrčil plecami môj fixer Tashdid. Našla som ho na Facebooku. V Bangladéši som bola kvôli reportáži o Rohingoch, ktorí vlani v auguste museli ujsť z Mjanmarska pred etnickými čistkami. Sú to moslimovia. Niektorí ponímajú svoju vieru tak striktne, že im príde divné, aby tváre ich žien videli cudzí muži.

Posledné štyri roky cestujeme s Vladimírom Kampfom po strednej a východnej Európe s mobilným fotoateliérom a fotografujeme masky. Rozkladali sme ho na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku, Slovinsku, Bulharsku a na Ukrajine.

Vždy tam, kde sa práve dejú veci. V správnom čase na správnom mieste. Akcia, emócie. Po večeroch diskusie s kolegami zo všetkých kútov sveta o fotografiách, vysedávanie pri pohári riojy, premýšľanie nad každým slovíčkom a doťukávanie každého detailu reportážneho textu, ktorý potom posielame do redakcie... Nie, takto to na miestach rýchlych udalostí, kam cestujete ako reportér, naozaj nevyzerá.

Široko sa usmievala a ukazovala na svoj domček z hliny s kruhovým pôdorysom a takmer nijakým vybavaním. „Nie je vojna. Nemusím neustále niekam utekať. Som veľmi šťastná. Nič viac nepotrebujem.“

Situácia je čoraz neprehľadnejšia. Najmä keď sú už rozdiely medzi videokamerami a fotoaparátmi schopnými aj nakrúcať video takmer zotreté. Moderné kamery dokážu pohotovo fotografovať v dobrom rozlíšení a fotoaparáty točia videá už dnes do rovnakých formátov ako kamery. Najpoužívanejším formátom súčasnosti je H.264 (MP4, AVCHD.)

Do Kramatorska som druhýkrát prišla v októbri 2016. Vojna sa vliekla. Stala sa únavnou. Vo víťazstvo ani žiadne rýchle riešenie už nikto neveril. Ľudia boli vyčerpaní. Konflikt môže v tomto štádiu zamrznúť na celé roky. Frontová línia sa nehýbe, znepriatelené strany držia svoje pozície, často len pár desiatok metrov od seba, sem – tam sa vystrelí a zomrú ľudia. Život na frontovej línii je stále takmer neznesiteľný. No svet to nezaujíma.

Jeden deň som sedela v bunkri s ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením veliteľa Olega držali blokpost nad Mariupoľom. Rozprávali mi o tom, ako prišli brániť svoju krajinu, o svojich deťoch, ktoré poznajú iba vojnu, o tom, ako si za vlastné peniaze kupujú potrebnú výstroj aj aké knižky čítajú, keď majú na svojich pozíciách trochu voľno. Na druhý deň som sedela v dome, kde žili separatistickí vojaci, tiež dobrovoľníci. Rovnako zapálene mi rozprávali o svojej motivácii brániť svoju novú krajinu, DNR.

Okolo sa ozýva ostreľovanie a Žana si pilníkuje nechty. Život na frontovej línii je absurdný. Ale rýchlo si uvedomíte, že tá absurdnosť je nevyhnutná. Že ak vojna trvá celé roky, ľudia si musia poradiť. Nejako fungovať ďalej. Keď vojaci po sebe práve nepália, deti sa vonku bicyklujú.