Uprostred zabudnutej vojny 3

Uprostred zabudnutej vojny 3

Blog  /  Jana Čavojská / 18.05.2017 / 07:00

Do Kramatorska som druhýkrát prišla v októbri 2016. Vojna sa vliekla. Stala sa únavnou. Vo víťazstvo ani žiadne rýchle riešenie už nikto neveril. Ľudia boli vyčerpaní. Konflikt môže v tomto štádiu zamrznúť na celé roky. Frontová línia sa nehýbe, znepriatelené strany držia svoje pozície, často len pár desiatok metrov od seba, sem – tam sa vystrelí a zomrú ľudia. Život na frontovej línii je stále takmer neznesiteľný. No svet to nezaujíma.

Na dvore u utečencov z Debalceva.

Byt s bojlerom

Kontakty z predchádzajúcej návštevy mi zostali, ale prvé dni sa mi s nimi nedarilo stretnúť. Ani propusk do DNR neprichádzal. Vedela som, že mám málo času. Deň predtým som bola so skupinou novinárov na malej tlačovke s gubernátorom Doneckej oblasti v Kramatorsku, tak som zašla na úrad za hovorcom, s ktorým som sa tam zoznámila. Potrebovala som kontakt na fixera, teda človeka s autom, ktorý pozná situáciu aj vojakov a bude ma pár dní voziť po frontovej línii. Hovorca sa ochotne povypytoval a niekto z kancelárie mal kontakt na človeka, ktorý si hovorí Gerc. Vraj už takto sprevádzal nejakých novinárov.

Stretli sme sa o pár hodín v bare. Bol to mladý muž a chcel sedemdesiat eur na deň aj s palivom. Celkom som si vydýchla. To bolo v možnostiach môjho lowcostového rozpočtu.

Stará žena vešia prádlo na sídlisku v Kramatorsku.

Bývala som v airbnb izbe v dvojizbovom byte u Andriia. Mladý muž z Kyjeva prišiel do Kramatorska pracovať pre OSN, ktoré naštartovalo program obnovy infraštruktúry zničenej vojnou. Prenajímal si byt od bábušky. Jeho manželka robila takisto pre OSN v inom meste na východe. Bábuškin byt bol oldstyle. Tapety, koberce, sväté obrázky, kuchyňa na ukrajinský štýl. Ale v kúpeľni mala bojler. Tá trocha teplej vody bola jediným zdrojom tepla počas celého môjho pobytu na východe. Teploty totiž zrazu klesli pod nulu. A v ukrajinských bytoch sa ako obyčajne nekúrilo. Na druhej strane, celý tento komfort ma stál deväť eur na noc. Keď si Andrii vypočul môj príbeh, povedal mi, že zvyšok nocí môžem zostať zadarmo. Ak mu aj dám peniaze, tak nimi prispeje kamarátom, ktorí v Kramatorsku zachraňujú opustených psíkov.

Chlapci prišli zo školy v meste Popasna neďaleko frontovej línie. Večer pred mojou návštevou tu ostreľovanie poškodilo nemocnicu.

Podpisy na zástavu

Teplo nebolo ani v Gercovom aute. Bola to stará ukrajinská Tavria na plyn, ktorý unikal do celej kabíny, s pokazeným kúrením, ktoré stále fúkalo teplý vzduch, čo by bolo fajn, keby Gercovi z toho nebolo v kuse „očiň žárko“, tak mal otvorené okno. Pri mínusových teplotách vonku ťahal do auta ľadový vzduch.

Päť dní sme jazdili po frontovej línii. Najviac som sa tešila na noc v Mariupoli v hoteli. Práve sa im však pokazilo kúrenie, takže tam bolo rovnako chladno ako u Andriia.

Gercove kontakty na vojakov sa neukázali ako úplne spoľahlivé. Našťastie polupracoval s dobrovoľníckou skupinou Včielky. Dôchodcovia, invalidi, mamičky na materskej sa denno – denne stretávajú a vyrábajú maskovacie sieťky pre vojakov. Od Včielok sme vždy odchádzali zásobení maskovacími sieťkami, oblečením z druhej ruky, hruškami a ďalšími potrebnými vecami pre vojakov. Dobrovoľníci často prichádzali na front takmer bez ničoho. V jednej posádke sme od hlavy po päty vyobliekali osemnásťročného vojaka, ktorý sa triasol od zimy v teplákoch a tričku.

Dobrovoľník vojenskej jednotky Pravého sektora ukazuje nové tetovanie.

Prichádzali sme teda s „podárkami“, čo vo veliteľoch vzbudzovalo aspoň čiastočné sympatie. Hlavný dôvod, prečo si vojaci hocikoho k sebe nepustia, je strach. Boja sa, že novinár môže byť špión, ktorý prišiel odhaliť ich pozície, alebo že uverejní ich fotku a nepriateľ si ich potom nájde. Nebolo vôbec samozrejmé dostať sa do posádok a fotografovať tváre vojakov. Niekedy sme strávili hodiny čakaním, vysvetľovaním, popíjaním vodky a koňaku s veliteľom, kým sa rozhodol, že mi dovolí odfotiť zopár fotiek.

Gerc so sebou nosil ukrajinskú zástavu. Zbiera na ňu podpisy vojakov z frontovej línie. Píšu aj krátke venovania. Je to pre Gercovho kamaráta Maxima. Kedysi tu tiež bojoval. Postrelili ho. Už nikdy sa nepostaví z invalidného vozíka.

Podpisy pre Maxa na poslednom blokposte pred územím separatistov.

Ako v americkom filme

Už som písala, že moja ruština má nejaké medzery. Prechádzali sme práve dedinou Marinka. Kráčali sme po poslednej ulici, ktorá patrila Ukrajincom. Pozície „separov“, ako ich tu volajú, boli vzdialené necelých dvesto metrov. Tento raz som musela mať nepriestrelnú vestu, lebo to bol rozkaz. Chránil nás vojak v kukle a plnej zbroji. Pri jednom z domov zastal, niečo zahučal, no cez kuklu som počula len nezmyselný zhluk hlások. Zrazu si oprel kalašnikov o čelo, vzpriamil sa popri múre domu, zhlboka nadýchol a v maximálnom sústredení vyrazil spoza rohu, kľakol si na koleno a priložil k lícu zbraň. Ako v americkom filme. Automaticky som s foťákom vybehla za ním a začala ho fotiť. Zmätene sa obzrel a niečo kričal. Obzrela som sa aj ja. Videla som Gerca a ostatných z jednotky, ako bežia cez voľné priestranstvo k ďalšiemu plotu. „Čo robíš? Rýchlo preč!“ Slová vojaka boli tentoraz jasné. Za rohom mi povedal, že to je nechránené miesto na ulici, kam pália separskí ostreľovači. Treba ho rýchlo prebehnúť.

Marinka je rozdelená na dva tábory. Časť ľudí sa s vojakmi zdraví, časť sa odvracia. Vojaci mi neskôr povedali, že tí druhí dávajú informácie separatistom. Vojaci sa v dedine opevnili v niekoľkých domoch. Sused jedného z nich napríklad necháva celé noci svietiť v oknách a odchádza preč. Vojaci sú presvedčení, že jeho svetlá slúžia nepriateľom na orientáciu, kam majú strieľať.

Vojak na ulici v Marinke.

Človek - legenda

Prichádzame k poslednému domu vojakov, k najhorúcejšej pozícii v Marinke. Práve opravujú strechu, ktorú im zničila strela. Prepadla sa až do domu. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Predvčerom prišiel ešte jeden útok. Nie spredu, z pozícií „separov“, ale zozadu, z dediny. Vojaci sú presvedčení, že ich niekto v dedine zrádza, drží doma zbrane a útočí. Nechce odísť do Doneckej ľudovej republiky. Čaká, kým Donecká ľudová republika príde sem za ním.

Veliteľ stanovišťa s prezývkou Henrich – skutočné mená tu nepoužívajú – mi ukazuje guľometné hniezdo a výhľad na nepriateľské pozície. Volajú ho človek – legenda. On zajal dvoch ruských dôstojníkov, Alexandra Alexandrova a Jevgenija Jerofejeva, ktorých Ukrajina vymenila za pilotku Nadiu Savčenko, odsúdenú v Rusku na 22 rokov väzenia. „Tí muži ani sekundu neskrývali, že sú Rusi, mali pri sebe aj doklady,“ hovorí Henrich. Rovnako ako všetci ostatní, aj on si maskuje tvár, keď ho fotím. „Naše pozície a pozície „separov“ sú blízko. Dokričíme na seba. Oni na nás zvyčajne kričia urážky našej vlasti. A hrozby aj nám osobne.“ Utajované informácie o členoch oddielov, rotujúcich na frontovej línii, sa pravidelne dostávajú k separatistom. „Niektorí chlapci sú neopatrní. Na facebooku si zverejnili fotky, adresy aj fotografie svojich rodín. Na tých teraz „separi“ vykrikujú, že o nich vedia, že vedia, kde žijú ich rodiny a že si ich nájdu.“

Henrich. Nevyžíva sa vo vojne ako niektorí vojaci. Napriek tomu bojuje čestne a velí dobre. Usmeje sa len keď rozpráva o lezení. Ak má pár dní voľna, sadne na vlak a ide liezť do Karpát.

Aj naša vojna

„My nebojujeme so žiadnymi separatistami. Bojujeme s Rusmi,“ prízvukuje mi Alexander Rešetnik. Vezieme lieky, materiál na pokrytie striech a teplé rukavice. Saník, ako sám seba žartom oslovuje, je armádny kaplán. To znamená priepustku cez všetky blokposty. Nikde nemusíme čakať. Prejdeme priamo dopredu, Saník ukáže preukaz, zdvihne ruku, zamrmle požehnanie nad hlavami hliadkujúcich vojakov a ideme ďalej. Občas zastavíme a vyložíme časť nákladu.

V dedine Troické hliadkujú gruzínski dobrovoľníci. Na aute majú hrdý emblém: ukrajinský lev vedľa gruzínskeho vlka. Moji ukrajinskí kamaráti im hovoria po svojom, Hruzíni, pretože gé sa v ukrajinčine nevyslovuje.

Sú tu od samého začiatku. Prečo vlastne prišli bojovať v cudzej vojne? „Ja sa viac čudujem, prečo tu nie je žiadny Slovák,“ odpovedá mi svojou otázkou jeden z nich, Čaba. „Už ste zabudli na šesťdesiaty ôsmy? Pre nás toto nie je cudzia vojna. My jednoducho bojujeme s Ruskom. Začalo to ešte u nás, v Gruzínsku, keď Rusi obsadili Abcházsko a Južné Osetsko. Odvtedy sme s nimi vo vojnovom stave. Toto je aj naša vojna.“

Gruzínski vojaci majú pri dome celú farmu.

To všetko je – sen

Do Avdijivky potichu dolieha zvuk zbraní ťažšieho kalibru. Ostreľuje sa však oveľa menej a oveľa slabšie ako minulé leto, keď som tu bola naposledy. Do ulíc sa vrátil život. „Odišli sme, keď bolo najhoršie. Na východe Ukrajiny sme však nezohnali prácu. Všade nás odbili, že separatistov nezamestnajú,“ povedala mi Svetlana. Má malý obchod s potravinami. Dá sa u nej vypiť aj teplý čaj a káva, vojaci ich majú zadarmo. Nechápe, ako ju, Ukrajinku z prvej frontovej línie, ktorá vojakov hostí čajom, mohli ľudia niekde stovky kilometrov ďaleko označiť za separatistku. „Postupne sme minuli všetky peniaze. Museli sme sa vrátiť. Náš byt je poškodený po ostreľovaní, ale bývať sa v ňom dá.“

Prvé dva paneláky mesta, o deväť kilometrov je už Doneck. Ostreľovanie ich postupne ničilo, krivilo, ukrajovalo z nich a zabíjalo ich obyvateľov. V tom naľavo teraz žijú vojaci, v tom napravo zamestnanci fabriky na koks. Patrí oligarchovi Ahmetovovi. Neprerušila prevádzku ani počas vojny a ostreľovania. Vlani v paneláku napravo zostávalo ešte dvanásť rodín. Teraz sú obývané už len dva byty. Austrálsky umelec Guido van Helten naň nasprejoval portrét „bábušky“ s jemným láskavým úsmevom. Maľuje tak na budovy po celom svete.

Posledný panelák v Avdijivke smerom na Doneck je ťažko poškodený ostreľovaním. K Donecku hľadí aj tvár namaľovanej bábušky.

„To všetko je – sen“, napísal niekto na stenu v druhom paneláku. Kráčam schodmi nahor. Kvôli vojakom je tu zapojená elektrina aj voda. Výhoda pre pár obývaných bytov. Tie majú na dverách cedule s nápisom: Tu žijú ľudia! Ostatné byty sú zdemolované po ostreľovaní. Úplne hore, na streche, z ktorej strely tiež ukrojili, majú svoje stanovište vojaci. Ochraňuje ich obrázok svätej ikony, prilepený na zábradlí.

Úplne dolu, v provizórnej ambulancii a zároveň sklade liekov, stretávam Včelu. Dvadsaťsedemročná lekárka dostala túto prezývku od veliteľa, keď sa vlani pridala k oddielu. Predtým pracovala v pôrodnici v Poltave. Teraz zachraňuje zranených vojakov aj civilistov. Najhoršie prežíva, keď musí ísť po mŕtveho. „Moji rodičia do poslednej chvíle netušili, že idem na front,“ rozpráva mladá žena s výrazne nalíčenými očami. „Prehovárali by ma. Bolo by to ťažké. Povedala som im to päť minút pred odchodom.“

Vojačka s prezývkou Včela pracovala predtým v pôrodnici.

Ranná modlitba

„Vojna skončí, keď prestanem nosiť detské veci na front.“ Olena, s ktorou som sa zoznámila náhodou ešte vlani v centre pre utečencov, kde pracovala ako dobrovoľníčka, triedi oblečenie z obrovského balíka. Predtým, zdá sa, ako keby to bolo už v minulom živote, pracovala v Kyjeve v kancelárii detského ombudsmana. Cítila však, že musí robiť viac, keď na fronte umierajú ľudia. Odišla ako dobrovoľníčka na východ. Pracuje pre rôzne organizácie na pomoc najviac postihnutým vojnou. Od priateľov a známych neustále dranká pár drobných, použité oblečenie, lieky, plienky a farbičky, aby ich potom rozvážala do najchudobnejších domov. V spolupráci so švajčiarskou mimovládkou robila program na školách o nebezpečenstve mín. Do novín píše články o tom, ako žijú ľudia na vojnou zmietanom východe. Hovorí o tom na konferenciách. Nedávno dokonca v USA. „Keď odtiaľto na pár dní odídem, stále myslím na to, čo sa asi deje,“ hovorí. „Čím skôr chcem byť naspäť a pokračovať v práci. Nevydržím už bez Donbasu.“

Zopár nocí trávim v byte, v ktorom teraz býva. Je to pekný, moderný byt. Len za cenu energií jej ho prenajala na pár týždňov kamarátka. Olena doteraz bývala väčšinou v malých izbách pre personál v dobrovoľníckych centrách. Veľmi veľa práce robila tiež dobrovoľnícky, bez nároku na plat.

Oslava po udeľovaní vyznamenaní u vojakov nad Šyrokynom.

Jedno ráno som ju pozorovala, ako si v kúpeľni kulmovala vlasy. Na cestu na front? Ja som už po tých dňoch vyzerala pomerne zúfalo, bola som nevyspatá, bledá, vlasy mi neposlušne lietali na všetky strany. Používala som maximálne mejkap, ani by mi nenapadlo líčiť si oči. „Pred pár mesiacmi som sa dostala do veľmi zvláštneho psychického stavu,“ začala mi vysvetľovať Olena. „Ráno som ani nevládala vstať z postele. Bolo mi jedno, ako vyzerám. Zdalo sa mi zbytočné maľovať sa, veď idem na front. Trvalo to dlho. Nakoniec som išla k psychologičke. Povedala mi, že je to syndróm vyhorenia.“ Lekárka Olene poradila vymyslieť si na každý deň drobnosť, ktorá ju poteší. Základom je starať sa o seba. Raz do mesiaca si zájsť na masáž, do sauny, na manikúru. Pravidelne športovať. A skrášľovať sa. „Netrvá to dlho. Vlasy mám hotové za päť minút, mejkap za ďalších päť. Ani to veľa nestojí. Kulmu som si kúpila na internetovom bazári za pár hrivien. Naozaj sa teraz cítim lepšie.“

Dve veľké tašky detských vecí nesieme do kostola protestantskej cirkvi Dobrá zvesť v Slavyansku. Tam sa pod vedením pastora Petra každé ráno schádzajú dobrovoľníci. Rozdeľujú si úlohy na celý deň, diskutujú o situácii na frontovej línii. Na záver sa modlia. Ich modlitby sú hlasné, živé, prežité do posledného písmenka. Celé telá dobrovoľníkov ovláda modlitba. Ktokoľvek chce, môže predniesť prosby nahlas. Ostatní počúvajú, dvíhajú ruky, zatínajú päste, chodia hore – dole, mrmlú alebo kričia vlastné slová modlitby. Potom tí, ktorí dnes nejdú do terénu, požehnajú nás, ktorí ideme na front – aj mne postupne žehnajú a stískajú mi ruku. A potom môžeme ísť.

Donbas je posiaty dymiacimi fabrikami. Je to región priemyslu a nerentabilných baní.

Pätnásť a pol eura

Troické leží na samom konci územia ovládaného Ukrajinou, pred hranicou so samozvanou Luhanskou ľudovou republikou. V diaľke sa ozývajú zvuky ostreľovania. Miestnych to už však nerozhádže. Starší obyvatelia sa tlačia v chodbe obecného úradu. Dorazil kamión nadácie oligarchu Ahmetova. Na Donbase mu patria fabriky, bane, kedysi bol pravou rukou prezidenta Janukovyča. Chvíľu sa mu darilo lavírovať medzi Ukrajinou a separatistami. Podľa najnovších správ však jeho podniky v odtrhnutých regiónoch znárodnili. Raz za dva mesiace vozí jeho nadácia ľuďom na frontovej línii humanitárnu pomoc. Majú na ňu nárok občania nad 65 rokov. Zhrbené babičky ledva kráčajú domov a vlečú za sebou igelitky s potravinami. „Ťažká je, bohato nám nadelili,“ pochvaľujú si. Žijú z ukrajinského dôchodku 37 eur. Mnohým ostreľovanie poškodilo domy. Nemajú kam odísť.

Navštívila som rodinu utečencov z Debaľceva. Stará mama, jej deti – najstaršia dcéra s Downovým syndrómom, ich deti, deti dcéry, ktorá sa odsťahovala, dokopy osemnásť ľudí, žije v staručkom malom dome bez vody z 85 eur. A z toho ešte splácajú domček. Z ušetrených peňazí, ktoré si priniesli z Debalceva, mohli zložiť polovicu jeho ceny. Druhú polovicu splácajú po troške každý mesiac. Mesačná sociálna podpora pre dospelého presídlenca je v prepočte 15,50 eura.

Niekedy sa mi zdá, že vojaci sa majú lepšie ako títo ľudia. A ešte im nosíme jedlo. „Tí chlapci prišli bojovať bez ničoho. Ich rodiny sú ďaleko. Ak majú niečo navyše, podelia sa o to s miestnymi. Vozia im lieky, berú ich k doktorovi,“ oponuje mi Olena. Nič tu nevyjde nazmar.

Ľudia čakajú na potravinové balíčky od nadácie ukrajinského oligarchu.

Deň obrancov Ukrajiny

14. októbra oslavovali v Kyjeve nový štátny sviatok, Deň obrancov Ukrajiny. „Objednali sme si autobus a išli sme tam. Boli tam ľudia z Ľvova, Odesy, Charkova. Museli sme ísť aj my a ukázať im, že Kramatorsk je Ukrajina.“ Irina Sidorenko, rázna veľká žena, organizuje v Kramatorsku dobrovoľnícku skupinu Včielky. V troch miestnostiach v suteréne sa schádzajú väčšinou dôchodcovia a invalidi. Sedem dní v týždni pletú maskovacie siete pre vojakov, vyrábajú krycie úbory pre snajperov, pečú pirôžky, ktoré nosia bojovníkom na front.

Irina a jej spolupracovníci išli do Kyjeva ukázať ostatným, že sú s Ukrajinou. Aby ich, nebodaj, niekto nehodil do jedného vreca so separatistami. Títo ľudia, takí hrdí na svoju krajinu, ktorá ich necháva žiť z 37 eur dôchodku, neváhali obetovať časť týchto peňazí, trmácať sa dlhé hodiny po zlých ukrajinských cestách 700 kilometrov do hlavného mesta celú noc a potom ďalšiu noc naspäť, len aby všetkých presvedčili, že sú Ukrajinci.

Smutné, že sa vôbec nájde niekto, kto o tom pochybuje.

Dobrovoľník vyrába maskovaciu sieťku. Je to náročná a monotónna práca.

Uprostred zabudnutej vojny 3
5 5 with 4
 
počet hodnotení: 4

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...