Ateliér, v ktorm sneží

Posledné štyri roky cestujeme s Vladimírom Kampfom po strednej a východnej Európe s mobilným fotoateliérom a fotografujeme masky. Rozkladali sme ho na Slovensku, v Česku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku, Slovinsku, Bulharsku a na Ukrajine.

Projekt o maskách sme si vymysleli ako multimediálny, s videami, písaným textom a fotografiami. Zachytáva príbehy komunít a nositeľov masiek, ktorí si tieto druhé tváre, zdedené po predchádzajúcich generáciách, na seba berú nie kvôli folklórnemu vystúpeniu, ale z presvedčenia, že je to dôležité. Že to má svoj význam. Pre nich, pre celú komunitu. Masky sa reťazia z rodičov na deti doslova stovky rokov. Znamenajú spojenie s generáciami pred nami, s vlastnými koreňmi a kultúrou. Ich výroba je náročná a často drahá. Ich nosenie vôbec nie je pohodlné. Napriek tomu sa stovky ľudí v Európe zúčastňujú tradičných rituálov. Nesú ďalej význam masiek, udržiavajú nažive ich poslanie, ktoré získali v priebehu histórie.

Od začiatku sme mali ideu, že nafotíme európske masky jednotne, na čiernom pozadí, kde skvele vynikne všetko, čo majú na sebe. Masky sú neskutočne pestré. Tie tradičné sú robené ručne, takže dve rovnaké neexistujú. Okrem masky na tvári má každý maskovaný človek na sebe alebo v rukách ďalšie predmety.

Prvýkrát sme mobilný fotoateliér rozložili v Moháči v Maďarsku na Bušójáráši, teda na podujatí, kedy v závere fašiangov ovládnu celé mesto masky bušó. Boli s nami naši maďarskí kamaráti. Pomohli nám dotiahnuť maskovaných ľudí pred objektív. Lebo hoci to vyzerá šialene jednoducho, v skutočnosti fotenie vonku nie je až taká brnkačka. Našťastie v ten deň bolo pod mrakom, ale nelialo ani nefúkalo.. Slnko vám totiž môže takéto fotenie pekne skomplikovať, v daždi na to rovno zabudnite a vietor zhadzuje statívy s bleskami. Dáždniky sú v tomto lepšie ako plachetnice. Pri fotení sme si uvedomili nevýhodu svietenia bleskami. Nestíhali sa dobíjať.

Preto sme pre ďalšie fotenia – v slovenskom Štefanove, českej Studnici a poľskej Žabnici – zvolili svietenie svetlami. Nemuseli sme sa obávať, že nám blesky nezasvietia. Ale potrebovali sme elektrickú zásuvku. Vždy fotografujeme v priebehu maskových festivalov alebo akcií. Takže každý má aj iný program. Fotografovanie na pozadí treba umiestniť tam, kde sú všetci pokope. V Štefanove, Studnici a Žabnici sa nám to podarilo. Na všetkých troch miestach masky chodili celý deň po dedine a na obed prišli vždy na jedno miesto. A práve tam sme rozprestreli pozadie. V Poľsku vonku, v Česku a na Slovensku dokonca vo vnútri. Išlo to fajn. Aj vzhľadom na to, že všade sme vychytili riadne ľadové teploty. V Poľsku počas troch dní nevystúpila teplota nad mínus osem stupňov Celzia.

Potom však prišlo ukrajinské Vaškivci. Tu masky zaplavia dedinu na Starý Nový rok, teda 13. a 14. januára. A je to riadne bláznivá oslava. Jednotlivé partie plánujú témy svojich vystúpení už od leta. Staré ruské autá prerobia na hotové alegorické vozy. Nájde sa čokoľvek, od Titaniku po cigánov. Na vozoch sa v rytme hlasnej hudby vlnia dokonale poprezliekaní maskovaní obyvatelia Vaškivci s naivnými maskami na tvárach. Ich základ tvoria handričky a sadra.

Vo Vaškivci je obrovský stisk. Navyše masky sa vezú. Ako ich presvedčiť, aby zostúpili z auta a prišli k čiernemu pozadiu? Nemohli sme ho rozložiť nikde pri ceste. Je tam všade príliš veľa ľudí, stisk, tlačenica. Plus potrebujeme elektrinu. A čierne pozadie postaviť k múru, aby ho zozadu nepresvecovalo... Stojíme s ním až pri múre domu kultúry. Žiadna z masiek nie je ochotná zostúpiť z alegorického voza, pretlačiť sa davom divákov a pózovať nám. Z Vaškivci sme odišli bez jediného portrétu.

V bulharskom Perniku prichádzame na obrovský maskový festival. V hornatom regióne majú masky dlhú a bohatú tradíciu. Žije tu nimi každá dedina. Neuveriteľné, čo tu ľudia skrývajú na povalách a v pivniciach. Niektoré konštrukcie majú aj štyri metre. Neuveriteľná pestrosť postáv a charakterov. Kým v dedinách navštevujú všetky domy, aby odplašili zimu a všetko zlé, v Perniku sa schádzajú na jednom z najväčších festivalov v Európe. Partie z jednotlivých dedín prechádzajú medzi divákmi po pešej zóne. Masiek je všade plno.

Svieti slnko, nájdeme si skvelé miesto v tieni, pozadie bude opreté o budovu s obchodmi. V predajni prosíme aj s našou predlžovačkou, či sa u nich môžeme pripojiť na elektrinu. „Elektrinu nemáme,“ šokujú nás. Neuveriteľné, ale v Bulharsku skutočné. Oproti cez ulicu je cukráreň. Skúšame tam, pozadie oprieme o múr a čiastočne im zablokujeme okno. Ochotné predavačky súhlasia. No šnúru musíme prestrčiť cez okno, a tak musí zostať pootvorené. Je posledný január, hrozná zima. Je mi úprimne ľúto hostí cukrárne. Prišli o výhľad na ulicu a ešte na nich aj ťahá. Ale masky sa nám hrnú pred objektív. Moja kamarátka, bulharská novinárka, nám ich pomáha doviesť. Je to v poriadku. Čakajú na námestí, kým na nich v sprievode príde rad. Majú čas a do nášho mobilného ateliéru je to len pár krokov. Iba najmohutnejšie masky odmietajú. Ich konštrukcie sú hrozne ťažké. Vliecť ich hoci len zopár metrov je náročné. Aj tak by sa nám nezmestili do pozadia. Aj s menšími maskami máme problém. Niektoré sú skvelé a tak veľmi ich chceme, že poprosíme človeka, aby si masku zložil a držal ju v ruke, ináč by sa nám do pozadia nezmestila.

Opäť Moháč. Medzitým totiž náš projekt nadobudol novú podobu. Prvýkrát sme fotografovali masky v sede. Bol to len taký prvý pokus. Odvtedy všetky stoja. Nájdeme si miesto hneď pri mestskom úrade. Dobré, priamo na ulici, medzi budovami a zadnými stenami stánkov s občerstvením. Na budove je elektrická rozvodná skriňa pre stánkarov. Ťahajú si odtiaľ elektrinu. Všetko poruke. Neveríme, že by bol nejaký problém. No predsa je. Úradníčky nám nedovolia použiť zásuvku. Že stánkari si to zaplatili a my čo? Sú neoblomné. Tak musíme improvizovať. Ateliér rozložíme v pasáži. Je úzka. Len tak tak má fotoaparát potrebný odstup. Miesto, kde by bola elektrina, sme nenašli. Opäť sa dostáva k slovu blesk. Našťastie, bušovia sú ochotní zájsť s nami do pasáže a nechať sa fotografovať.

Krampusi chodia v Rakúsku okolo Mikuláša. Boli sme na niekoľkých krampuslaufoch, teda behoch krampusov. Napríklad do Grazu ich prišlo vyše tisíc. Každá skupina má vlastné minivystúpenie s hrôzostrašnými rekvizitami, svetelnými a dymovými efektmi. Na takej veľkej akcii, ktorá sa koná potme, za zábranami a s množstvom divákov, by sme mobilný ateliér nemohli rozložiť. Dohodli sme sa preto na fotografovaní so skupinou z rakúskej dediny neďaleko Bratislavy. V adventnom čase mali každú chvíľu nejaké vystúpenie. Jeden deň aj doma. Šéf skupiny pripravil vo dvore malé občerstvenie pre ľudí z dediny. Mobilný ateliér sme si rozložili v stodole medzi traktorom a kosačkou. Masky sa obliekli a po jednom sa nechali fotografovať. A potom odišli predviesť svoj diabolský program do centra dediny.

Do slovinského mesta Ptuj sme prišli na karneval. Stretávajú sa tam slovinské masky, ktoré robia aj tradičné obchôdzky vo svojich dedinách, a prichádzajú aj masky zo zahraničia. Karnevalové aktivity tam trvajú takmer tri týždne. Prišli sme v sobotu, keď bol na programe etnosprievod. Svietilo slnko. V uliciach bolo veľa ľudí, trasa bola vyznačená zábranami. Mali sme blesky, elektrinu sme nepotrebovali. No aj tak sme napriek zúfalej snahe nenašli dobré miesto na postavenie ateliéru, ktoré by bolo v blízkosti trasy masiek, no nie za zábranami, pretože tie by nikto nepreskakoval. V tlačenici ľudí nie je také miesto jednoduché nájsť. Potrebujete súhru viacerých dobrých náhod. Aj stenu za plátno, aj potrebný odstup pre fotografa, aj trochu priestoru, aj aby to bolo len pár krokov od trasy, ktorou masky prechádzajú – ale v takej jej časti, kde majú čas odfotografovať sa. Zo sprievodu by žiadna z nich nevyšla ani kvôli najkrajšej fotke. Nevyšlo to, a masky boli také krásne. Tradičné masky z mnohých európskych krajín nám defilovali pred očami. A my sme ich nemohli fotiť. Bolo to neskutočne frustrujúce.

Ďalší sprievod cez Ptuj bol plánovaný ďalšiu sobotu. Poučení, s vyhliadnutým skvelým miestom, sme pricestovali znova. No tradičné masky neprišli. Medzinárodná prehliadka znamenala síce masky z viacerých európskych krajín, ale moderné. Nie tie tradičné, o ktoré nám išlo.

Ale aspoň sme vedeli, že sa to oplatí. Toto je projekt, ktorý sa nedá uponáhľať. Hlavne keď väčšina ľudí nosí masky v tom istom období, pár dní pred Popolcovou stredou. Takže naozaj potrebujete niekoľko sezón. Tento rok sme boli v Ptuji opäť. Bola zima, padal mokrý sneh, sprievod masiek kvôli oprave mosta zmenil trasu a maskovaných ľudí prišlo menej ako vlani.