Uprostred zabudnutej vojny

Okolo sa ozýva ostreľovanie a Žana si pilníkuje nechty. Život na frontovej línii je absurdný. Ale rýchlo si uvedomíte, že tá absurdnosť je nevyhnutná. Že ak vojna trvá celé roky, ľudia si musia poradiť. Nejako fungovať ďalej. Keď vojaci po sebe práve nepália, deti sa vonku bicyklujú. Obyvatelia na noc schádzajú do pivníc, lebo bombardovanie je vtedy najsilnejšie. Ráno vyjdú von a idú na zmenu do fabriky. Vracajú sa do polozničených bytov s vybitými oknami bez vody, elektriny a kúrenia.

Na frontovej línii na východe Ukrajiny som fotografovala dvakrát, v auguste 2015 a v októbri 2016.

Vlakom a lietadlom

Ako novinár by ste sa v oblasti ATO, antiteroristickej operácie, ako ju ukrajinské úrady nazývajú, mali pohybovať len s akreditáciou. Bez nej sa nedostanete cez blokposty, vojenské stanovištia v blízkosti frontovej línie, na ktorých kontrolujú doklady. A na pobyt v tejto zóne musíte mať dôvod. Akreditáciu vybavíte pomerne jednoducho, cez online formulár, najlepšie ešte zo Slovenska. Následne si môžete vybrať, či si chcete kartičku vyzdvihnúť v Kyjeve alebo až na východe v meste Kramatorsk.

Najrýchlejšia cesta z Bratislavy na frontovú líniu vedie lietadlom z bratislavského alebo košického letiska do Kyjeva a potom šesť hodín rýchlym IC vlakom do Slavjanska alebo Kramatorska. Vlak je moderný, akoby ani na Ukrajine nebol.

Úplne iné to je, keď z toho vlaku vystúpite.

Nenormálne veci sa tu stali normálne. Rýchlo si privyknete na absurdnosť situácií, ktoré máte pred očami. Keď sa vrátite do normálneho sveta, obzeráte sa po nich. Privyknete si na ne a zrazu vám chýbajú. Zvuky ostreľovania, prítomnosť vojakov, míny popri cestách. Neuveriteľná vôľa ľudí, ktorí prišli o všetko, žiť ďalej.

Bombjušky

Mala som šťastie. Moja kamarátka Mary pracovala v Slavjansku a Donecku pre humanitárnu organizáciu a veľmi mi pomohla s kontaktmi. Vďaka nej som strávila niekoľko dní s jej kolegami. Navštevovali sme mestá a dediny pozdĺž frontovej línie a hovorili s ich obyvateľmi. Humanitárna organizácia im pomáha s rekonštruovaním poškodených domov.

Bombjušky. Ruský výraz pre bombardovanie, ktorý tu všetci používajú, znie takmer nežne. Ako keby strely z oboch strán neprinášali deštrukciu a smrť... V dedine Toninka stojím tam, kde bola kedysi obývačka. Zostala len diera v múre na prvom poschodí. Bombardovanie zo strany separatistov rozbilo domy tunajším obyvateľom. Michail, v niekdajšej obývačke ktorého práve som, začína s opravou. Načo čakať? Do zničených miestností postavil sväté obrázky. Možno ochránia jeho dom.

Pretože opravovať stavbu v miestach, kde sa ešte bojuje – alebo kam sa vojna môže vrátiť – je riskantné. Kým vojaci strieľajú hlava – nehlava, ľudia v bankách prosia o pôžičky na rekonštrukciu zbombardovaného domu. Mnohí sa zadĺžili, opravili si dom, a bomba spadla znova.

Pravidlá

Každý tu má svoj smutný príbeh. Ako pristupovať k ľuďom v tejto situácii? Veľká výhoda je, že dokážem komunikovať po rusky. Je to pouličná ruština, prečítať niečo azbukou mi trvá večnosť a nenapíšem vôbec nič. Ale na rozhovory to stačí. Ľudia v Doneckej oblasti väčšinou hovoria po rusky, je to ich materinský jazyk. A aj tí s ukrajinčinou ochotne prejdú na ruštinu, aby ste im lepšie rozumeli. Napriek vojne s veľkým susedom tu stále najradšej sledujú ruské televízie.

Keď viem, v akej hroznej situácii tu ľudia žijú, je prirodzené, že k nim neprídem s prázdnymi rukami. Podľa mňa je elementárna slušnosť priniesť niečo rodinám, s ktorými strávim viac času. Je to ako keď idem na návštevu k priateľom. Tiež prinesiem symbolickú pozornosť. Tu to môžu byť bežný nákup potravín, plienky pre bábätko alebo trocha peňazí.

Posledné dôležité pravidlo je rešpektovať pokyny vojakov. Nielen preto, lebo majú samopaly. Je to vojnová zóna. Oni sú tí, kto tu velí. Keď je zakázané bez povolenia fotografovať na blokpostoch a prikázané zastaviť na kontrolu a predložiť doklady, tak to jednoducho urobím. Nerešpektovaním pokynov by som si spôsobila zbytočné problémy.

V každom takomto prostredí funguje symbióza medzi vojakmi a novinármi. Ak vás vojaci vezmú medzi seba, cítia sa zodpovední za váš život. Automaticky vás začnú chrániť. Keď som s vojenskou jednotkou a veliteľ mi povie, že si mám obliecť nepriestrelnú vestu, tak si ju dám. Aj keď ju nemá on a ostreľovači chodia okolo v tričkách a teniskách. Keď si vojaci neželajú, aby som ich fotila alebo aby im na fotkách bolo vidieť tváre, rešpektujem to. V žiadnom prípade ich nefotím potajomky. Viem, že majú vážny dôvod skrývať svoju identitu. Keby som ich odfotila a zverejnila, porušila by som dôveru, ktorú mi venovali tým, že ma zobrali medzi seba, a mohla by som ohroziť ich bezpečnosť.

Zvykli sme si

V Avdijivke dnes zas nie je elektrina. Ale tečie voda, čo je pre jej obyvateľov skvelá správa. Bez vody a elektriny sú každú chvíľu. Vodu im vtedy vozia v cisternách. Zadarmo alebo za 25 kopejok za liter. Čakať na ňu v rade vôbec nie je bezpečné.

Elektrina síce nie je, ale je normálny pracovný deň. Obchody otvorili a v stánku na námestí čapujú pivo. Predavačkám sa nechce sedieť v tmavých priestoroch. Vytiahli stolíky s pečivom a mliekom na ulicu.

„Je to strašné. Každý deň strieľajú. Keď sa blíži ôsma hodina večer, všetci sme už doma, čakáme, kedy to začne a modlíme sa, aby sme prežili. Ráno vstaneme a snažíme sa normálne začať deň. Upratať, raňajkovať, porobiť niečo v záhradke. A zas začne streľba. Šialené.“ Pani Lida nerozumie, ako toto môžu robiť ľuďom, ktorí v meste žijú a nemajú kam ísť. „Manžel pracuje v závode. Inde robotu nezoženie, tu sme sa narodili a prežili celý život. Kam pôjdeme?“

Chlapi pijú vonku čapované pivo. Starčekovia a starenky sedia na lavičkách, pred blokmi bytov s vybitými oknami. Ľudia venčia psov. Deti sa bicyklujú. Niekto dokonca zametá ulicu.

„Zvykli sme si,“ krčia ženy plecami. „A povedzte: čo si o nás myslia tam na západnej Ukrajine?“ pozrie na nás s obavami pani Lida. Tejto dobrej žene robí v jej situácii najväčšiu starosť, že jej spoluobčania, vzdialení stovky kilometrov, si myslia, že Avdijivka sa chce pripojiť k separatistom. „Musíte im odkázať, že to nie je pravda! My chceme byť s Ukrajinou! Veď sme odjakživa jedna zem.“

Avdijivský závod na koks vyrábal pred vojnou asi 40 % ukrajinskej produkcie koksu. Zamestnával väčšinu tunajších ľudí. Opravil školu, nemocnicu. Život v Avdijivke bol predtým pekný, spomínajú ženy. Veľa koncertov, kultúry, zelené parky, závod postavil nové bytovky a zamestnanci si byty po čase mohli za výhodnú cenu odkúpiť... Mnohí z tých, čo pred bojmi ušli, sa už vrátili. Inde prácu nezoženú. Tu si zarobia na ukrajinské pomery veľmi slušne. V koksárni platia v priemere 4 000 hrivien, to je asi 160 eur. Tí najlepší môžu dostať dokonca 5 500! A v januári vyplatili každému zamestnancovi v závode tisíc hrivien navyše, aby si pomohol v ťažkej situácii. Kto sa prihlási na úradoch za vysídlenca, dostane od štátu 800 hrivien na mesiac, a po pár mesiacoch už nič. Ľudia teda zostávajú v ostreľovanom meste, aby si udržali prácu. A aby Ukrajina neprišla o koks.

Pod ochranou svätých

Stále sa ozýva ostreľovanie, mám pocit, že úplne blízko. Ľudia pred blokom tomu nevenujú pozornosť. „To je ďaleko,“ mávajú rukou. Ich bytovka je úplne na konci mesta. Za ňou je pole a za ním, vzdialený asi päť kilometrov, je Doneck. Sú prví na rane. Napriek tomu tu zostalo bývať dvanásť rodín. Dvanásť rodín a vojnový pes, ktorý prišiel ktovie odkiaľ a o ktorého sa teraz všetci starajú.

Našťastie, zima bola mierna, hovoria dvaja mladí muži, v bytoch bolo tak mínus osem a keď si človek dal na seba niekoľko vrstiev oblečenia a štyri paplóny, ako – tak sa zahrial. No dva týždne pred mojou návštevou sa stalo niečo horšie. Bombardovanie z Doneckej ľudovej republiky zasiahlo priamo ich bytovku. Z bytov otočených na doneckú stranu zostala kopa trosiek a betónu. Zomrela staršia žena a jej autistický syn. Nestihli sa schovať do pivnice.

Ľudia ochotne ukazujú, čo zostalo z ich zničených domovov. Našťastie, stále si navzájom pomáhajú. Žena z úplne rozbitého bytu hovorí o tom, ako jej susedka, ktorá sa rozhodla odísť, dala kľúče od svojho nepoškodeného bytu. Jej vlastný byt už nemá okná ani väčšinu stien.

Tí, čo ušli, tu nechali takmer všetko. Na zničené izby pozerajú ikony a obrázky svätých. Ľudia ich postavili na zem alebo na zachovalé kúsky nábytku. Snáď aby bytovku chránili od niečoho ešte horšieho.

„Dovidenia,“ lúčia sa obyvatelia krajnej bytovky. „A príďte zas.“ Pozvanie, klasická súčasť ukrajinského pozdravu, vyznieva absurdne na tomto šialenom mieste.

Koncerty a nanuky

Zo Slavjanska do Mariupoľa cestujem miestnym mikrobusom asi osem hodín. Donbas je Ukrajina, píše sa na bilbordoch popri rozbitej ceste. Jednej zo žien v autobuse zazvoní telefón. „Bombardujú Karaň,“ oznámi, keď dotelefonuje. Šofér prikývne. A vyberie sa obchádzkovou trasou. Na druhý deň vojaci hovoria, že tam už nie je ani škola, ani ambulancia, ani časť domov. Ostreľovať začali popoludní a skončili nadránom.

V Mariupole prebiehali jedny z najťažších bojov. Mesto na dva mesiace získali separatisti, Ukrajinci ich potom vyhnali, no je to strategické miesto. Cez Mariupoľ vedie po pobreží Azovského mora cesta na Krym.

Blokpost na vjazde do mesta je honosný a dobre obrnený. Hneď nad ním postavili bilbord: Mariupoľ je Ukrajina.

Otec Gennadij ma už čaká vo svojej kancelárii. Je to kňaz protestantskej cirkvi Dobrá zvesť. Na vešiaku mu spolu so sutanou visia boxerské rukavice, cez operadlo stoličky má prevesenú maskáčovú bundu armádneho kaplána. V šťastnejších časoch prešiel na bicykli Rusko a pol Európy, naplánoval si cestu okolo sveta – ktorú chce určite odbicyklovať, keď zas bude mier. Ukazuje mi fotografie vychudnutých detí s obrovskými zapálenými krátermi na rukách a nohách – od ihiel. Otec Gennadij vedie už dvadsaťdva rokov domov pre deti ulice. Po rozpade Sovietskeho zväzu ich boli v Mariupole desiatky. Zbieral ich po uliciach, aby im zachránil život. Keď niekto ušiel, lebo droga bola silnejšia, neodpočinul si, kým ho nenašiel a nepriviezol naspäť. Nepýtal sa tých detí, či sa chcú liečiť. To by bolo predsa v ich stave absurdné. Jednoducho ich – aj proti ich vôli – vytiahol naspäť do života.

Dnes má v detskom domove sto detí. Tridsaťdva chlapcov si s manželkou adoptovali k svojim trom vlastným deťom. Otec Gennadij nazýva všetkých hrdo: „Moji synovia.“ Jeho synovia pomáhali vojakom kopať zákopy a tí starší sa dobrovoľnej prihlásili do armády. Bojujú v neďalekom obávanom Šyrokyne. A z otca Gennadija vojna urobila armádneho kaplána. Odvážal civilistov z obliehaných miest v posledných momentoch predtým, ako ich zničili nepriateľské strely. Navštevuje vojakov na frontových líniách. Smeje sa, dobre vie, že potrebujú aj inú podporu než Božie slovo. „Keď bolo hrozne horúco, doviezol som im nanuky. Boli nadšení ako malé deti.“ Inokedy privezie celé debničky čerstvej zeleniny; prídely vojakov pozostávajú z kaše a konzerv. A zorganizoval dokonca aj koncert. „Hudobníci sa opýtali kapitána, kde presne je tá frontová línia. Povedal im, že sú na nej. Že snajper protivníka ich tu môže zasiahnuť. Dali sme im radu: Nestojte na mieste, keď budete hrať, skúste sa neustále pohybovať alebo aspoň kývať zo strany na stranu, aby vás tak ľahko nezasiahol. Bol to veľmi dynamický koncert.“

Toto nie je koniec, pokračovanie nabudúce.