Uprostred zabudnutej vojny 2

V auguste 2015 sa mi podarilo získať propusk na prejdenie improvizovanej hranice do separatistickej Doneckej ľudovej republiky (DNR). Bol to takmer zázrak a trvalo to iba štyri dni. Akreditáciu zo separatistického ministerstva informácií som mala za deň. U ukrajinských tajných služieb je proces zložitejší. O propusk na doneckú stranu som žiadala aj vlani v septembri. Dodnes nemám žiadnu – ani negatívnu – odpoveď. Ukrajinské úrady ich už skrátka novinárom nedávajú. Jednoduchšia možnosť, ako prejsť na územie separatistov, je cez Rusko.

Plány žurnalistov sa nemenia

Jeden deň som sedela v bunkri s ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením veliteľa Olega držali blokpost nad Mariupoľom. Rozprávali mi o tom, ako prišli brániť svoju krajinu, o svojich deťoch, ktoré poznajú iba vojnu, o tom, ako si za vlastné peniaze kupujú potrebnú výstroj aj aké knižky čítajú, keď majú na svojich pozíciách trochu voľno. Na druhý deň som sedela v dome, kde žili separatistickí vojaci, tiež dobrovoľníci. Rovnako zapálene mi rozprávali o svojej motivácii brániť svoju novú krajinu, DNR. Najdlhšie som hovorila s Nikolajom. Vyštudoval právo rovnako ako ja, robil v kancelárii a mal pred sebou sľubnú kariéru. Verí, že sa do svojho zamestnania vráti, ak toto všetko skončí a vlasť už nebude potrebovať jeho pomoc.

V takýchto situáciách mám pocit, že keby sa tí ľudia, ktorí na seba pália zo zákopov a snažia sa jeden druhého zabiť, stretli napríklad niekde v Londýne v kaviarni, možno by z nich boli najlepší priatelia. Alebo by sa aspoň porozprávali o bežných veciach, o práci, živote, rodine. Oleg aj Nikolaj boli presvedčení, že bojujú za správnu vec. Každý mal svoj ideál. Zaň bol ochotný položiť život. Ich nepriateľstvo nebolo osobné. Keby sa spoznali, možno by našli spoločnú reč. Možno by sa navzájom nechceli zastreliť.

Pobyt novinára v zóne ATO so sebou prináša aj zaujímavú povinnosť hlásiť mailom do osemnástej hodiny miesta, na ktorých sa chce pohybovať na druhý deň. Raz som to skúsila v angličtine. Tomu mailu zrejme nikto nerozumel. Tak som začala komunikovať síce v ruštine, ale napísanej trápne latinkou. Človek na druhom konci komunikačného kanála mi rozumel a odpisoval. Keď som získala propusk a plánovala som prejsť hranicu cez jeden z troch otvorených „punktov propuska“, oznámila som to podvečer v maili. Prišla mi kladná odpoveď, že môžem prejsť prechodom, ktorý som si vybrala. Na druhý deň to však nevyšlo. Je to prirodzené, v takomto prostredí sa stane hocičo, nemala som auto, chodila som maršrutkami ako miestni ľudia a skrátka som sa v určený deň nemohla dostať na hranicu. Napísala som mojou latinkovou ruštinou e-mail, že moje plány sa zmenili a hranicu som nemohla prekročiť. „Plány žurnalistov sa nemenia!!!“ prišla mi o chvíľu rázna odpoveď.

Ako zdraželi paradajky

Môj prechod tejto zvláštnej ukrajinsko – doneckej hranice mal ďalší zádrheľ. Akreditáciu v Doneckej ľudovej republike som síce mala, ale na tamojšom ministerstve informácií. Lebo to majú vyriešené šalamúnsky: akreditáciu si môžete vyzdvihnúť len na ministerstve informácií, ale bez nej vás do tej krajiny – nekrajiny nepustia. Netušila som, či sa mi vôbec podarí prejsť a ako to celé dopadne. Dúfala som, že ak by došlo k problému, môj kontakt na doneckej strane, človek, ktorého som vôbec nepoznala a nikdy som s ním nehovorila, bude na telefóne a niečo vymyslí.

Z Mariupoľa som sa doviezla do mestečka Volnovacha maršrutkou. Pred stanicou už čakali taxíky. Všetko nové autá. Pravidelnú hromadnú dopravu medzi Ukrajinou a územím ovládaným separatistami totiž zrušili. Kto chce prejsť na druhú stranu, musí ísť autom. Kto auto nemá, je odkázaný na taxík. Je to 350 hrivien na osobu. V Donecku bolo v tom čase veľa dôchodcov, ktorí poberali dôchodky na Ukrajine. A keďže banky a bankomaty tam nefungovali, museli prekročiť hranicu kvôli výberu penzie z bankomatu. 350 tam, 350 naspäť. Po penziu 1000 hrivien.

„Ostreľujú nás každý deň. Ale viete, ako zdraželi paradajky?“ Moja spolucestujúca z taxíka mávla nad celou situáciou rukou. Vojna trvá už tak dlho, že ju ľudia z hláv akosi vyblokovali. Inak by sa asi zbláznili. Vojna, streľba, ničenie domov a zabíjanie sú prirodzené tak ako východ a západ slnka. Okrem toho treba prežiť. Zháňať lacné potraviny, uhlie, lieky. Modliť sa, nech už vojna skončí.

V separatistickom Donecku stoja paradajky 25 hrivien za kilo. Na Ukrajine 5 hrivien. Embargo na ukrajinské výrobky a vysoké dovozné clá zdvihli ceny potravín na päťnásobok. Preto všetci chodia nakupovať tam. Za líniu novej hranice. Do Donecka si môžu priviezť päťdesiat kíl potravín na osobu, 5 litrov piva, 2 litre vína, 1 liter tvrdého alkoholu. Ľudia prechádzajú hranicu s obrovskými taškami potravín.

Nie je auto, nie je benzín

Medzi Ukrajinou a DNR vytvorili medzinárodné dohody dvadsaťkilometrovú nárazníkovú zónu, územie nikoho, kde ale vojaci položili míny; neoplatí sa zachádzať na WC ďaleko od cesty. Keďže improvizovanú hranicu prechádzajú denne stovky ľudí, postavili pri ukrajinskom kontrolnom stanovišti už aj latrínu. Ženy sa na nej márne snažia uchrániť si posledné zvyšky dôstojnosti. Nemá totiž dvere. Rady áut sa predlžujú, ukrajinská kontrola sa hrozne vlečie. Doklady, propusky, náklad, všetko zdĺhavé a tak hrozne zbytočné. Na výjazd čakáme dve hodiny. Oproti, na vjazde, stojí asi tristo áut.

Všetko sa skomplikuje kvôli môjmu pasu. Môj elektronický propusk nemajú v systéme. Spolucestujúci z taxíka aj šofér sú nervózni. „To preto, že je s nami cudzinka. Novinárka.“ Nakoniec sa ukáže, že len nesprávne prepísali moje meno do azbuky.

Prefrčíme cez dvadsaťkilometrové pásmo nikoho. Kontrola separatistov je v búde uprostred cesty. Nemám akreditáciu. Kážu mi vystúpiť. Bez nej ma nepustia. Dostatočne nervózny šofér vyloží z kufra moje veci a odchádza.

Vysvetľujem vojakom, že moju akreditáciu majú v Donecku. Veliteľ mi sucho oznámi, že ma pustí ďalej, len ak mi ju prinesú. Snažím sa dovolať môjmu kontaktu. Môj všemocný papier vyzdvihol z ministerstva informácií, vďaka známostiam a sľúbenej čokoláde, ktorú nesiem z ukrajinskej strany, mu ho tety pracujúce v administratíve dali. Na hranicu sa mu však veľmi nechce. Nemá auto a nie je ani benzín. Spolieha sa na to, že keď tam dve hodinky posedím, začnem vojakov nudiť a pustia ma aj bez papiera. Ja to nevidím tak pozitívne. Ale čo už. Sedím v búde s vojakmi a čítam si zakázané strany v Eve.

Čaj alebo kávu?

Zrazu príde auto s vojakmi. Mám ísť s nimi do domu. Na čaj. Lebo vraj o chvíľu začne pršať.  Vôbec z toho nemám dobrý pocit. Lenže toto nie je situácia, v ktorej môžem odmietnuť. Nastúpim do auta a volám svojmu kontaktu. Nedvíha telefón.

Prichádzame k domu v dedine, v ktorom si vojaci urobili základňu. Bežný dom, bežný nábytok, záhrada, latrína. Niekoľko spální, kuchyňa plná umytého aj špinavého riadu a zaváranín. Zvyšok domu je od podlahy až k povale zaplnený muníciou. Oproti ukrajinským dobrovoľníkom tu majú skvelú výbavu. Samopaly sa lesknú novotou.

„Tea or coffee?“ Neverím. To je Nikolaj, právnik, ktorý sa prihlásil za dobrovoľníka, keď začala vojna. Vie trochu po anglicky, chce si ma pridať na facebooku. Nejaký čas sa spolu rozprávame, potom ma zavedú do jednej z miestností, aby som mohla pozerať telku. Jeden z vojakov mi neskôr úctivo ukáže cestu na latrínu.

Nakoniec sa mi podarilo spojiť s mojim kontaktom. Zohnal auto, zohnal benzín a prišiel po mňa. Veliteľ, prísny kozák, skontroloval dokumenty a mohla som ísť.

Vitajte v pekle

„Vitajte v pekle,“ napísali vojaci na blokpost pred mestom Horlivka. Tú silno ostreľujú. Oxana to už nevydržala. Zobrala dcéru a uchýlila sa do ubytovne Duša Donbasu v meste Shahtersk. Riaditeľka Galina, silná žena, v časoch mieru poisťováčka, rozpráva príhodu, ktorá Oxanu prinútila odísť. Neuveriteľné, ako sa ľudia zvyknutí na vojnu dokážu už zasmiať na veciach, z ktorých nám ostatným skôr tuhne krv v žilách. Takýto humor je až príliš čierny. „Cez ostreľovanie sa Oxana skryla ako vždy v pivnici. Veľmi potrebovala ísť na toaletu. Čakala, kým prestanú padať bomby, a potom vybehla von. Pozerá – a latrína nikde. Pozrie sa lepšie – a polovica mesta nikde.“

Na reportáž z Donecka som mala len dva dni. Nemohla som zostať dlhšie. Dlhé úvodné rozhovory v takej situácii zaváňajú stratou vzácneho času. Navyše aj fotím, aj píšem text. Ak by sme boli dvaja, píšuci novinár hovorí s ľuďmi a fotograf fotografuje. Takto som mala dve nevýhody: potrebovala som viac času (alebo som si musela ukrojiť z času na fotenie) a prišla som o veľmi veľa spontánnych situácií s fotografovanými. Najprv som s nimi musela hovoriť a potom sa štylizovali. Ak som nehovorila s nimi a snažila sa zachytiť dianie v ubytovni, aj tak ma neustále vťahovala do rozhovoru priateľská riaditeľka Galina. V takýchto prípadoch sa snažím sústrediť na fotografie, ale nedá sa mi úplne ignorovať môjho sprievodcu. Myslí to predsa dobre, chce mi dať čo najviac informácií, chce vedieť niečo o mne, možno má pocit, že musí rozprávať, aby som sa nenudila a nebolo medzi nami trápne ticho. Najlepším riešením je navštíviť takéto zariadenie opakovane. Už poznáte prostredie aj jeho obyvateľov, jednoduchšie sa vám k nim približuje a úvodné reči nie sú potrebné. Ak je to možné, na takéto miesta vždy prichádzam opakovane. Tu sa to však nedalo.

V ubytovni žijú vedľa seba rodiny s deťmi, starí ľudia, invalidi. Striedajú sa v službách v kuchyni. Varí sa spoločne. Voda tečie iba večer, vystačí však pre všetkých, Sláva Bohu, ako tu hovoria. Skromné podmienky starej budovy si jej dočasní obyvatelia chvália. Hoci sú tu aj ležiaci pacienti s plienkami či chorí, pre ktorých zúfalo chýbajú lieky. Riaditeľka Galina ukazuje inzulín. Humanitárna dodávka z Ruska. Priviezli ho v máji – a v apríli mu skončila záruka.

Chýbajú aj matrace, vankúše, periny, obliečky a topánky. Stále je to tu však znesiteľnejšie než v pivniciach, do ktorých sa ľudia skrývali pred bombardovaním. „Je úžasné sledovať deti. Doslova u nás rozkvitnú,“ usmieva sa riaditeľka Galina. Spomína na dievčatko Soňu, ktoré jej po prvej noci povedalo: „Tak dobre som sa vyspala, ako už dlho nie, nikto v noci nestrieľal.“

Najprv zabudnúť

V mestečku Torez sa napoludnie schádzajú obyvatelia do mestského centra. Sídli v jednoduchom dedinskom dome s obyčajnou kuchyňou, no denne tu pripravia 130 obedov. „Bez nich by sme už dávno zomreli od hladu,“ hovorí dôchodkyňa Ľudmila. Od štátu nevidela svoj biedny dôchodok dlhé mesiace.

„Ešte že sa nám urodili zemiaky,“ pridávajú sa nad polievkou ďalšie staršie ženy. Po varené jedlo, chlieb a čaj prichádzajú aj mladí, rodiny s viacerými deťmi. Obyvateľom DNR ich skromné príjmy často nestačia ani na základné potraviny. Zato ich však kŕmia propagandou. Obyvatelia Torezu sú napríklad neochvejne presvedčení, že s ukrajinskou armádou bojujú vojaci NATO, ich nevyplatené dôchodky zadržiava Ukrajina a jediný štát na svete, ktorý im posiela humanitárnu pomoc, je Rusko.

Ťažko odhadnúť verejnú mienku v Donbase. Sú tu ľudia presvedčení o svojej novej republike so všemocným Ruskom za chrbtom, ľudia, ktorí váhajú, kam sa pridať, aj takí, ktorých životná situácia prinútila zostať v DNR. Podľa odhadov má aj v mestách pod kontrolou Ukrajiny myšlienka samostatnej Novorossije podporu. No ľudia si hlavne želajú, aby vojna skončila.

„Chcel by si, aby tu bola opäť Ukrajina?“ pýtam sa Sergeja, ktorý v obchodoch a u trhovníkov za hranicou nakupuje potraviny pre širokú rodinu a známych, doslova uväznených v NDR. „Ako to celé vrátiť naspäť?“ odpovedá otázkou. „Navzájom na seba strieľame, zomreli ľudia, deti. Až ďalšia generácia môže zabudnúť.“

Toto nie je všetko, pokračovanie nabudúce