Jana Čavojská

V Kanade najprv nosil šéffotografovi kufrík. Po pár týždňoch už sám fotil svadby ako hlavný fotograf. Fotografia ho baví, a chce, aby fotenie bola zábava aj pre ľudí pred objektívom. Z jeho fotiek to cítiť na prvý pohľad. Hovorieva, že hoci nemáte vždy stopercentné podmienky, výsledok musí byť stopercentný.

Keď som v bratislavskej kaviarni Dobre Dobré občas popíjala kávičku, vždy mi napadlo, ako fajn by sa tento priestor fotografoval. Je to miesto s príbehom.

Do Kramatorska som druhýkrát prišla v októbri 2016. Vojna sa vliekla. Stala sa únavnou. Vo víťazstvo ani žiadne rýchle riešenie už nikto neveril. Ľudia boli vyčerpaní. Konflikt môže v tomto štádiu zamrznúť na celé roky. Frontová línia sa nehýbe, znepriatelené strany držia svoje pozície, často len pár desiatok metrov od seba, sem – tam sa vystrelí a zomrú ľudia. Život na frontovej línii je stále takmer neznesiteľný. No svet to nezaujíma.

Jeden deň som sedela v bunkri s ukrajinskými dobrovoľníkmi, ktorí pod vedením veliteľa Olega držali blokpost nad Mariupoľom. Rozprávali mi o tom, ako prišli brániť svoju krajinu, o svojich deťoch, ktoré poznajú iba vojnu, o tom, ako si za vlastné peniaze kupujú potrebnú výstroj aj aké knižky čítajú, keď majú na svojich pozíciách trochu voľno. Na druhý deň som sedela v dome, kde žili separatistickí vojaci, tiež dobrovoľníci. Rovnako zapálene mi rozprávali o svojej motivácii brániť svoju novú krajinu, DNR.

Okolo sa ozýva ostreľovanie a Žana si pilníkuje nechty. Život na frontovej línii je absurdný. Ale rýchlo si uvedomíte, že tá absurdnosť je nevyhnutná. Že ak vojna trvá celé roky, ľudia si musia poradiť. Nejako fungovať ďalej. Keď vojaci po sebe práve nepália, deti sa vonku bicyklujú.