Dobré rána v Dobre Dobré

Keď som v bratislavskej kaviarni Dobre Dobré občas popíjala kávičku, vždy mi napadlo, ako fajn by sa tento priestor fotografoval. Je to miesto s príbehom. Občianske združenie Vagus prostredníctvom nej realizuje dôležitý projekt podporovaného zamestnávania ľudí bez domova. Interiér zariadili z veľkej časti vďaka sponzorom – majú svoje mená na tabuľkách na jednotlivých stoloch. Mal sa niesť v duchu starých bratislavských kaviarní. Preto tu nechýba drevené piano, vešiaky, izbové rastliny ani ťažké závesy na veľkých oknách.

Priestory v Starej tržnici dostali dievčatá a chlapci z Vagusu do prenájmu ako autori najlepšieho projektu na ich využitie. Je to vlastne prerobená vstupná chodba do hlavnej časti krytého trhoviska. Súčasťou kaviarne zostali schody a vysoký strop.

Téma s príbehom

V marci som po Slovensku sprevádzala ako fixerka novinárov z online aljazeera.com, reportéra Patricka Stricklanda a foto – a videografa Sorina Furcoia. Prišli hlavne kvôli Kotlebovi. Pripravovali sériu reportáží z viacerých krajín Európy, ktoré zaznamenali vzostup krajnej pravice. Popritom zistili, že v celej histórii Al Jazeery je Slovensko najmenej reportovanou krajinou. K pátraniu po príčinách popularity neprijateľných ideí Ľudovej strany Naše Slovensko a stretnutiam s aktvistami bojujúcimi proti exrémizmu si pridali neodmysliteľnú tému zahraničných reportérov u nás: život Rómov. A aby toho na šesť dní nemali málo, vymýšľali sme do tretice niečo úplne iné.

Dobre dobré. Automatická voľba. Bezdomovectvo ako ďalší vypuklý problém u nás, ktorý kompetentní zatiaľ ani náhodou nezačali riešiť, práve naopak, chudobou sú ľudia čoraz ohrozenejší. Originálna téma aj pre zahraničných čitateľov portálu v angličtine. Zaujímavý projekt, ktorý má zmysel a mohol by byť návodom pre systémové riešenie. Hlboký príbeh človeka bez domova, ktorého práca v kaviarni vracia do normálneho života. A vizuálne zaujímavý priestor aj dej pre fotoaparát a kameru. To boli hlavné dôvody, prečo som túto tému vybrala.

Potetovaní bradáči

Keď sa ma Patrick v mailoch ešte pred príchodom pýtal, či je lepší Carltom alebo Sheraton, čakala som skôr konvenčných reportérov. Nakoniec prišli dvaja potetovaní bradáči. Brady boli hipsterské, nesymbolizovali žiadnu príslušnosť k náboženstvu charakteristickému pre Katar, kde Al Jazeera sídli. Patrick je Američan z Texasu. Päť rokov žil v Palestíne a pásme Gazy a písal o Blízkom Východe ako freelancer, teraz funguje medzi Dohou a Aténami. Sorin pochádza z Rumunska, v Katare žije už roky a je tam spokojný. Vlastne až po presťahovaní do Dohy začal fotografovať. Tak ho to chytilo, že si nakoniec našiel prácu ako fotograf, videograf a fotoeditor.

Al Jazeera na Slovensku stále nebudí veľkú dôveru, hoci medzinárodne je už dávno zaradená medzi štandardné médiá. „To sú ale riadni džihádisti, že?“ podotkol Ján Benčík, aktivista, ktorý na internete stopuje extrémistov, kým si chalani šli do auta po techniku. Tiež ho pomýlili brady. Riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici a jeden z Kotlebových protikandidátov v budúcich župných voľbách Stanislav Mičev im po rozhovore poďakoval za to, akí boli informovaní a pripravení a dodal, ako ho to príjemne prekvapilo, keďže Al Jazeeru tu ľudia považujú za hlásnu trúbu islamu.

Ale k veci. Teda k foteniu Dobre Dobré. So Sergejom Karom z Vagusu sme sa v kaviarni stihli stretnúť na rozhovor. Potom kvôli štrajku na letisku v Berlíne prebookovali chalanom spiatočný let. Kaviareň už nestihli nafotiť. Tak poprosili mňa. A fotenie, o ktorom som občas uvažovala nad kávičkou, sa stalo realitou.

Vyhoď šálku

Ako na to? Ako nafotiť kaviareň? Prístupov k téme je x a je na fotografovi, aký si zvolí. Od nasvietených portrétov zamestnancov a hostí až po rozmazané siluety v priestore. Z rozhovorov so Sorinom som vedela, že nestavajú príbehy na sériách portrétov. Nech je to akokoľvek moderné, ich fotoeditori si to neosvojili. Uprednostňujú reportážne série. Čo mne úplne vyhovuje.

Mala som to už vymyslené. Večerné fotky zvonka, ľudia, ako za sklom, nasvietení, pijú kávičku. Opäť večer, vo vnútri, na dlhší čas, rozmazané siluety náhliacich sa čašníkov a pokojní hostia na pozadí. Široký záber na dianie v kaviarni zhora, z fotoaparátu na stavíve, ktorý ešte dvihnem s vystretými rukami čo najvyššie a záber mám predostrený a spustenú samospúšť. Portréty Sergeja Karu a Petra Adama z Vagusu mi boli jasné od začiatku. Dvojportrét, pri ktorom chalani vyhodia šálky do vzduchu. A snáď ich potom aj chytia... Akosi automaticky som predpokladala, že pritom budú stále pozerať do objektívu. Omyl. Zakaždým zdvihli zrak k šálke vo vzduchu. Ďalej som predpokladala, že na vyhodených šálkach bude čitateľný nápis Dobre dobré. Ha ha. To, samozrejme, nebolo reálne. Ale fotka ináč vyšla fajn.

Nápady verzus realita

Čo sa týka ostatných nápadov, veľmi rýchlo sa ukázali ako nerealizovateľné. Dobre dobré nemá okná, za ktorými by boli pekne nasvietení ľudia. Osvetlenie za tmy je skromné, nesvieti ľuďom do tvárí, práve naopak, tváre zostávajú v tieni. Sklá na veľkých oknách sú hrubé, chránia ich mreže, ľudia sedia ďalej od nich a tváre majú v tme. Išlo ma rozhodiť, keď som sedela v Dobre dobré a pozorovala kaviareň oproti, kde za veľkými oknami sedeli pekne nasvietení hostia. Presne tak, ako som si ich predstavovala na svojej fotke...

Kvôli slabému nasvieteniu interiéru nevyšiel ani ďalší plán so siluetami prechádzajúcich a jasnými tvárami hostí pri stoloch. Priestory kaviarne, ktoré som si predtým toľkokrát predstavovala na fotkách a prišli mi inšpirujúce, sa nakoniec ukázali ako celkom oriešok. Je to predsa len pôvodne vstupná chodba. Je úzka a členitá. Priestor nevidno. Rohmi, schodmi, stĺpmi, plotmi je tá úžina ešte rozdelená. Všade trčia vešiaky a obrovské izbové rastliny. Rozumej, trčia aj z hláv fotografovaných a za svet nemôžete nájsť kompozíciu. Kaviareň je navyše tmavá. Kvôli tmavej úzkej ulici stmavne oveľa skôr ako zapadá slnko.

Ani tie bratislavské rožky mi nevyšli podľa mojich predstáv. Charakteristický dezert, ktorý som si na fotke vizualizovala pekne nainštalovaný, v skutočnosti sám osebe vyzerá ako... no... hovienko. Až neskôr mi napadlo, že som ho mala na tanieriku rozlomiť. A to je presne to. Nie všetko vám napadne hneď. Veľa vecí vám dôjde až spätne, keď si dookola prezeráte finálne fotografie a uvažujete, čo ste mali urobiť inak.

Každú sobotu dopoludnia je v hlavnom priestore Starej tržnice trh. Priechod medzi ním a kaviarňou sa otvára. Je to najrušnejší deň v Dobre dobré. Kaviarňou prúdia ľudia, stoly sú plné. A vzniká obrovský prepal, ak namierite fotoaparát smerom k otvorenému priechodu.

Najlepšie v sobotu

Vedela som, že v kaviarni chcem určite fotografovať v sobotu, aby tam bolo veľa ľudí. Ďalej v pokojné ráno, portréty plus rozhovor s Jankou, bezdomovkyňou, ktorá v kaviarni upratuje a každý deň nosí čerstvé kvety. Okrem týchto dvoch návštev som tam bola niekoľkokrát. Podvečer a večer, kedy som urobila niekoľko zbytočných fotografií, v pracovný deň dopoludnia, kedy bolo v kaviarni úplne prázdno, ale odsledovala som si, ako sa v priestoroch mení svetlo. A popoludní. Najviac mi sedelo dopoludňajšie svetlo, ktoré, ako išli hodiny, osvetľovalo vždy inú časť kaviarne, a soboty s množstvom ľudí.

Práve počas soboty sa v kaviarni vytvára zaujímavá komunita. Náhodne sa stretávajú ľudia, ktorí nemajú spoločné nič okrem toho, že si sem zašli na kávu. Asi tam cítiť špecifické poslanie kaviarne. Vznikla s dobrým cieľom. A hostia nesedia len tak sami. Niečo ich zrejme pobáda komunikovať. Každý sa usmieva. Ľudia sa zaujímajú jeden o druhého. Sú k sebe milí. Aj k personálu. Aj keď niečo trvá dlhšie alebo nie je tip top. Všade je veselo. Pod nohami návštevníkov sa hrajú deti a psy. Do priestoru zas hrá klaviristka. Marta Matyášová má 85 rokov. Obviazané ruky aj nohy. K honoráru dostáva svoje kapučíno a koláčik. V prestávkach medzi pesničkami prezradí, že bola celý život profesionálna umelkyňa, hrávala v kúpeľoch aj pri mori v Nemecku. Teraz nevyžije z dôchodku, lebo potrebuje drahé lieky. Tak si privyrába hrou na klavíri v Dobre dobré a ďalších bratislavských kaviarňach. V jednom klube vraj chceli, aby hrala desať hodín v kuse... To vraj už nevládze. Hovorí, že od syna nemôže na lieky pýtať, lebo sám sa zadĺžil kvôli hypotéke a hrozia mu exekúcie.

Ľudí v kaviarni som sa dopredu pýtala, či súhlasia s tým, že budú na fotkách. Až na pár výnimiek s tým nemali problém. Kto si to neželal, toho som nefotografovala. Zaujímavé bolo, ako veľa hostí kaviarne boli cudzinci. A koľko z návštevníkov – cudzincov aj Slovákov – netušilo, že kaviareň je vlastne sociálny projekt zamestnávania ľudí bez domova. Zaslúži si podporu. Podporíte ich jednoduchou návštevou. Dostanete za to dobrú kávu a kusisko atmosféry. Zastavte sa, keď pôjdete nabudúce okolo.