Už len toto mi chýba, aby som naozaj tvoril...

Nie vždy máme inšpiráciu fotografovať, nie vždy nás kopne múza. Áno, obidve sú pre fotenie dôležité a bez nich len mechanicky cvakáme fotografie. A možno ide len o jednu skutočnosť, nazvanú iným slovom.

Inšpirácia alebo múza, ťažko popísateľný fenomén, ktorý nám pomáha sa vyjadriť. Keď ju nemáme, hľadáme. Ale nie vždy na správnych miestach a správnym spôsobom. Myslíme si, že hľadáme inšpiráciu, ale v skutočnosti zabíjame čas. Míňame energiu zbytočne. Ako vidíte, píšem „my“, lebo ja sám som všetky tieto závislosti okúsil a viem, o koľko času, ktorý som mohol stráviť užitočnejšie, ma ozbíjali. Podelím sa teda o svoje skúsenosti s vami a možno táto úprimná spoveď niektorým pomôže.

Závislosť na najnovšej fototechnike

Už ste určite o tomto počuli. Pred troma – štyrmi rokmi sa o tom písalo na viacerých známych fotografických fórach. Veľmi dobre túto problematiku viackrát rozobral populárny street fotograf Eric Kim. Anglicky nazvali túto závislosť G.A.S. (Gear Acquisition Syndrome), no nebola prvý krát použitá v spojení s fotografiou. Myslím, že termín vznikol v hudobnom prostredí, ale jeho význam je navlas rovnaký, zmenil sa iba typ techniky.

Je jednoduchšie tento syndróm popísať, ako sa neustáleho hľadania lepšieho, porovnávania a nakupovania zbaviť. Ide o syndróm, kedy si pre svoje hobby, ale aj prácu, neustále vytvárame potrebu nových nástrojov, pomôcok. S nimi, ak si ich kúpime, konečne budeme naozaj tvoriť...!

„Konečne budem mať v rukách ten správny nástroj, pomocou ktorého urobíme dych berúce fotografie a všetci uvidia, aký som dobrý.“

Namiesto toho, aby sme mysleli nad obsahom svojich fotografií a ich posolstvom, vnímame iba ich formálnu stránku, alebo v horšom prípade maximálnu technickú kvalitu. Trávime dni a týždne nad výberom techniky a keď si niečo kúpime od jednej značky, iná značka schválne ohlási nejaký nový a senzačný produkt, ktorý nám môže pomôcť v našej tvorbe.

„Ahááá, preto stále moje fotografie nie sú dosť dobré, ešte mi chýba v mojom fotoaparáte táto funkcia... toto rozlíšenie... toto zaostrovanie...

A znova sme vo víre porovnávania, hľadania, predávania a kupovania. Okrem toho, že neustále predávanie produktov a kupovanie nových stojí nemalé finančné straty, strácame to najdrahocennejšie – ČAS. A je dosť možné, že je to ten čas, ktorý by nás v prípade sústredenia pozornosti pravým smerom, posunul v našej tvorbe naozaj vpred.

Aby som však veci nevidel iba čierno, po A musím vysloviť aj B. Je jasné, že na tvorbu nejakú techniku potrebujeme. Je jasné, že v niektorých prípadoch najnovšia technika urobí rozdiel, ale my musíme vyhodnotiť, či ten rozdiel naozaj pocítim v praxi.

Zo svojej 12 ročnej profesionálnej praxe si myslím toto:

1. Zvýšenie rozlíšenia pri dnešných megapixelmi nabitých senzoroch o 30% v praxi nehrá takmer nijakú rolu
2. Dnes sa dá každým fotoaparátom so senzorom rovným a väčším ako micro 4/3 vytvoriť technicky výborná fotografia, a to nielen v dobrom svetle. Pre puntičkárov samozrejme ostáva v platnosti - väčší senzor je v zlom svetle lepší. Ale dá sa to aj menším.
3. Obraz zo základných (Low End) zrkadloviek je rovnako dobrý, ako z poloprofesionálnych či profesionálnych s rovnako veľkým senzorom. U profi priplácame za odolnosť, robustnosť, rýchlosť a ergonómiu. Technicky profesionálnu fotku ale môžete vyhotoviť aj zrkadlovkou typu Nikon D3XXX či EOS 1200D za pár sto Eur.
4. Pred 10 rokmi sme fotili reklamu, billboardy a titulky časopisov fotoaparátmi za státisíce korún a ich obraz bol horší od dnešnej zrkadlovky za 400€...
5. Málokedy sa oplatí upgrade techniky (myslím teraz fotoaparát) každý rok, či dva. Nie, ak vás fotografia neživí. Investovať sa oplatí do kvalitného objektívu, ale ani s množstvom objektívov to nepreháňajte, viď. ďalší bod.
6. Čím viac techniky používate, tým ťažšie sa budete profilovať a vytvárať si svoj formálny štýl. Vo vašom portfóliu budú fotky z ultraširokouhlých ohnísk, štandardných objektívov ale aj silných teleobjektívov. A nasledujúce riadky patria street fotografom alebo dokumentaristom: Budete chcieť ísť fotiť, ale nebudete vedieť, čo si vziať so sebou. V teréne sa budete chvíľami hrbiť, budete žonglovať objektívmi a pri honbe za najlepšou kombináciou vám ujdú správne momenty. Pozor, uznávam, že pri profi krátkodobej reportáži, z ktorej musíte priniesť výsledok, musíte byť pripravení na všetko aj vybavením, ale vo voľnej tvorbe to nepreháňajme.
7. Inšpirácia či múza jednoducho neprichádza s novou technikou!
    

Tak, a je to von. To je teda, čo?! :-)

Spoznali ste sa v niečom? Ak nie, tak vám gratulujem. Ak áno, skúste zmeniť svoje správanie. Skúsme! Ani ja nie som z toho úplne von, ale je to lepšie ako kedysi. :-)

Prvé upozornenie mi pred 17 rokmi dala španielska kamarátka Jordina, keď som sa učil klasickú čiernobielu fotografiu v ateliéri Rona Davisa v Aberystwyth vo Walese. Kúpil som si vtedy základnú zrkadlovku Nikon F65, ktorej obmedzenia som pokladal za neprekonateľné, aby som sa vo svojej tvorbe mohol posunúť ďalej. Tak som si kúpil F80. No stále to bolo málo, túžil som po niečom väčšom, odolnejšom a menej plastovom. Vyhliadol som si F100. Keď som to povedal Jordine, ktorá bola skúsenejším a lepším fotografom ako ja, povedala: „Tak často meníš fotoaparáty, že sa nimi ani nemôžeš naučiť fotiť.“

Bolo to ako päsťou do nosa, ponižujúce, ale poučné. Pripomenulo mi to výrok indiánov: „Bledé tváre naložia taký veľký oheň, že si k nemu ani nemôžu prisadnúť, aby sa zohriali...“

Často takto preháňame v tom, čo naozaj potrebujeme, aby naše fotky boli dobré.

Tak som sa opýtal Jordiny, čo si myslí, aký je najlepší foťák. Ona s úsmevom odpovedala: „Predsa F801s, ten ktorý mám. (Používala ho vtedy už 8 rok.) Poznám ho, jeho slabiny a limity. Viem, v čom sa na neho môžem spoľahnúť. Zatiaľ ním tvoriť viem, je to vlastne krabica na film s bajonetom, na ktorý môžem nasadiť svoje obľúbené objektívy...“ :-)

Vďaka ti, Jordina Serrasolsas!

Opäť upresnenie pre potenciálnych nespokojencov s textom. Je mi jasné, že Jordina nefotila profi reportáže akcie, športu, kde by pravdepodobne musela siahnuť po fotoaparáte s výkonnejším zaostrovaním, ale princíp z toho príbehu je myslím zrejmý.

Čo teraz?

Teraz si zas pomôžem Ericom Kim. Namiesto extázy a každoročnej investície do nových produktov si doprajme cestu, výlet za inšpiráciou, stretnutie s fotografmi, workshop u fotografa, ktorého uznávame, hodnotnú fotopublikáciu, návštevu dobre kurátorovanej galérie, alebo ich jednoducho miňme s blízkymi na spoločný zážitok. V oddýchnutej hlave a v novom prostredí môže prísť nová myšlienka, nový vánok, inšpirácia, múza, pochopenie svojho miesta vo fotografii... To nám všetkým prajem.