Muzungu v zakázanej štvrti

„Okej, pôjdem tam s tebou, ak sľúbiš, že nebudeš nič fotografovať. A nevystúpime z matatu,“ pokrčil plecami miestny novinár, ktorého už pol hodinu moja kamarátka Kalina presviedčala, aby ju zobral do slumu Little Mogadišo. Muzungu, teda biely cudzinec, v slume? Podľa všetkých sa vrátite (ak sa vôbec vrátite...) minimálne bez peňaženky a fotoaparátu. V slumoch, kde ľudia žijú v plechových búdach bez toaliet, kúpeľní a tečúcej vody, sa koncentruje chudoba. Tá spôsobuje násilie a kriminalitu. A ako najlepší liek na biedu sa javí cudzinec, lebo určite má pri sebe všeličo cenné.

Ja som však mala v pláne fotografovať práve v slumoch. Bola som zvedavá na niekoľko tém a príbehov, ktoré som chcela spracovať. Mojím zámerom nebolo ukazovať chudobu a hľadať senzácie, ale porozumieť realite, v ktorom ľudia zo slumov Nairobi žijú. Pretože si stále myslím, že ľudia a svet mimo nášho bytu, mesta, krajiny, by nás mal zaujímať.

Zbytočné bariéry

Samozrejme, nechcem nič zľahčovať. Vybrať sa len tak do slumu môže znamenať riziko. Štatisticky je v chudobných štvrtiach vyššia pouličná kriminalita. Ale to neznamená, že akonáhle vaša noha vkročí do takej štvrte, stane sa vám niečo hrozné. Takéto predsudky zbytočne stavajú medzi ľudí bariéry.

Vždy pred cestou si ešte doma robím dôkladnú prípravu. Prezerám si fotografie, ktoré tam urobili iní fotografi, čítam rôzne témy o lokalite a živote v nej, hľadám zaujímavé tipy a kontakty. Ak je to možné, snažím sa na potenciálnych hrdinov svojich príbehov nakontaktovať už z domu. Každý kontakt je dobrý, pretože ak aj on sám nakoniec nebude zaujímavý, môže vás posunúť ďalej, k ďalším príbehom. Samozrejme, väčšinu ľudí spoznáte až priamo na mieste. Preto – čím viac času máte k dispozícii, tým lepšie. Viac preniknete do lokálnej komunity a problematiky, stretnete viac ľudí, dostanete sa do zaujímavých situácií. Čas fotografa sa počíta v lepšom prípade na týždne, v horšom aspoň na dni, ktoré môžete na danom mieste stráviť. Pár hodín je určite málo.

Už na Slovensku som dostala kontakt na organizáciu Paolo´s Home, denné rehabilitačné centrum pre hendikepované deti v slume Kibera. Vymenili sme si zopár mailov a dohodli návštevu. Cez internet som našla aj Abdula Kassima. Dlhé roky pracoval v telekomunikáciách. Potom si uvedomil, že chce robiť niečo hodnotnejšie. Tak založil školu pre najchudobnejšie deti z Kibery. Okrem kvalitného vzdelania v nej chlapci aj dievčatá trénujú futbal. Tým najlepším sa vďaka štipendiám otvára ďalší svet. Abdul sa v Kibere narodil a ani v časoch, keď slušne zarábal a mohol si prenajať dom inde, neodišiel. Kibera je predsa jeho domov. O pozitívnych zmenách v slume a význame vzdelania hovoril aj na konferencii TEDx v New Yorku.

Nevšedná atrakcia

V slume Korogočo som objavila boxujúce dievčatá. Po troche snahy som sa na internete preklikala na web s kontaktným mailom. Na mail mi po pár dňoch odpovedal tréner, pravý rastafarián a bývalý profesionálny boxer Alfred Anjere prezývaný Priest. Poslal mi aj svoje telefónne číslo.

Na internete som našla aj niekoľko „cestovných kancelárií“, ktoré ponúkajú nevšednú turistickú atrakciu: prehliadku Kibery so sprievodcom. Niektorí ich odsudzujú, lebo okukovanie chudobných ľudí je podľa nich nedôstojné. Iní ich chvália, lebo ponúkajú pohľad na úplne iný svet, kam by bežný človek sám zrejme nezašiel.

Kibera je po indickom Dharaví druhý najväčší slum na svete, aj keď počet obyvateľov sa dá iba odhadnúť – a to na 600 000 až 1 200 000 ľudí. V Paolo´s Home ma nasmerovali presne: matatu, teda lokálnym mikrobusom číslo osem od nákupného centra na nejaké „námestie“, ktoré bolo v skutočnosti prašnou križovatkou medzi prízemnými búdami a stánkami, a potom ďalšou prašnou ulicou nahor. Vraj je to bezpečná časť Kibery. Žiadny strach, prekúsnuť musím akurát to, že v matatu automaticky platím dva šilingy namiesto jedného. Som predsa boháč.

Na prvý pohľad

Fotoaparát zatiaľ odpočíva v taške a ja kráčam po Kibere. Nič strašné sa nekoná. Prvýkrát som tu bola pred siedmimi rokmi. Na prvý pohľad je Kibera oveľa čistejšia ako vtedy. Iste, zostali kopy odpadkov a otvorené kanály stále tečú popri plechových búdach, no neporiadku je viditeľne menej. Predavači na mňa kričia: „Hej, muzungu,“ ale väčšinou sa usmievajú. Aj deti ma zdravia s nadšeným úsmevom a bežia si so mnou podať rúčky.

Vlastne jediné, s čím som neuspela, bol nákup kreditu na telefónnu kartu. Chalan v búdke pokrútil hlavou, že nemá taký. Neskôr som sa dozvedela, že tu nepredávajú dobíjacie kupóny takej vysokej hodnoty. Chcela som za dvesto šilingov. Rovná sa dve eurá. V slume si však nikto nemôže dovoliť dať toľko naraz za kredit. Dobíjajú si za desať – dvadsať šilingov. Vraj na zopár esemesiek a hovory v tej istej sieti to stačí.

Za bránami Paolo´s Home môžem fotografovať všetko. Prichádzam niekoľko dní po sebe, vždy na pár hodín. Vidím obetavú prácu zamestnancov aj strašné trápenie rodičov hendikepovaných detí. Predstavte si, že tlačíte pokazený invalidný vozík s vaším nevládnym dieťaťom po kamenistom, prašnom, hrboľatom chodníku každý deň niekoľko kilometrov tam a späť. V období dažďov sa s ním zas brodíte v blate a hnusnej stoke.

Moji noví kamaráti, mladí rehabilitační terapeuti Evans, Ken a Austin, sa jeden deň chystajú na návštevu pacientov, ktorí do zariadenia nemôžu dochádzať, tak ich masírujú a cvičia s nimi v ich príbytkoch. Tuho uvažujú, či ma môžu zobrať so sebou. Sú to iné štvrte Kibery. Ľuďom sa nepáči, keď sa tam ukáže niekto s fotoaparátom... Nakoniec ma vezmú, ak im sľúbim, že na ulici fotoaparát nevyberiem. Až keď budeme doma u ich malých pacientov. Evans, Ken a Austin sú presvedčení, že ak by bolo vidno fotoaparát, do piatich minút ho už nemám.

Postupne stretávam na rôznych miestach Kibery deti, s ktorými terapeuti rehabilitujú. Masírujú v chatrčiach, v stánku na tržnici, v škole. Nechce sa mi veriť, že by sa tí milí ľudia, ktorých stretávam, na ulici zmenili na násilníkov, keby videli môj fotoaparát. Ale chlapci z Nairobi zrejme vedia, prečo treba byť opatrný.

Kvôli reportáži o nezvyčajnej turistike po slume Kibera sa v jedno popoludnie stretávam pred kaviarňou v nákupnom centre s Phillipom, mojim sprievodcom, a Evansom, našim bodyguardom. Do Kibery obvykle berú malé skupinky okolo šesť ľudí, no na dnes sa nikto iný neprihlásil. Mám ich oboch len pre seba. Hoci podľa inštrukcií na webe si turisti nemajú brať so sebou cenné veci ani veľké tašky a nemajú vystavovať na obdiv foťáky, kamery či mobily, Phillip mi nekáže skryť fotoaparát. „Klientov vždy upozorním, aby nefotili, keď si to ľudia neželajú, a nevstupovali do obydlí, kým ich nepozvú,“ objasňuje. „Kibera má otrasnú povesť. Ale neoprávnene, ľudia sú tu priateľskí a milí. Aj to chceme prostredníctvom prehliadok ukázať.“

Postupne prejdeme trhom, niekoľkými uličkami, vojdeme do projektu pre ženy, do dielne na výrobu suvenírov zo zvieracích kostí a do školy, ktorú vedie mama Tunza. Chalani mi ukážu verejné toalety a sprchy a zoznámia ma s partiou kamarátov, ktorá pri trati v dobrej náladičke predáva vodku a marihuanu. Život v Kibere vie byť veselý. Ako inak, v každom z navštívených projektov očakávajú drobný finančný príspevok alebo nákup tovaru z ich ponuky. Podľa toho, čo „cestovná kancelária“ deklaruje, má ísť na ich podporu aj časť z 29 eur, ktoré som za svoju prehliadku zaplatila. Opýtala som sa na to mamy Tunzy. Nad chalanmi mávla rukou. Z nich vraj nič nemá. Zato muzungu, ktorých privedú, škole vždy pomôžu. Nedávno jej dokonca nakúpili a priviezli úplne nové školské lavice.

Moji sprievodcovia však okrem dopredu dohodnutej ceny ešte očakávajú nejaké dýško. Nakoniec ich vezmem na pivo. V búde na spadnutie majú elegantný vykachličkovaný bar, stoly so sedačkami a dokonca aj izby na prenájom.

Obyvatelia nairobských slumov hovoria, že z Kibery sa stal ukážkový projekt kenskej vlády. Že kedysi najhoršie miesto pre život už v skutočnosti nie je také zlé ako iné slumy. Napríklad Korogočo. Je na úplne opačnom konci Nairobi než môj guesthouse. Priest mi odporúča svojho kamaráta s autom. Mikrobusy matatu vraj chodia tak zložito, že malú telocvičňu, kde boxerky trénujú, by som v šesť a pol miliónovom meste len ťažko našla sama. Auto ma stojí každý deň šesťdesiat dolárov aj s tým, že šofér ma vždy pár hodín čaká, kým fotografujem.

Hovorí sa, že minimálne päťdesiat percent práce fotografa je komunikácia. Musíte vedieť komunikovať s ľuďmi, aby vás prijali, akceptovali, otvorili sa vám a nakoniec si vás a váš objektív vo svojej prítomnosti prestali všímať. Zoznámiť sa a porozprávať s každým jedným človekom v ošarpanej telocvični by sa niekomu možno zdalo ako strata času. Pre mňa je to však nevyhnutná súčasť práce.

Boxerky zo slumu

Chcem o ľuďoch, ktorých fotografujem, vedieť čo najviac. Oni sú zvedaví na môj príbeh. Takéto stretnutia mám na svojej práci najradšej. Som u nich hosť. Oni mi dávajú veľa, celý svoj príbeh ako na dlani. Vždy im chcem dať niečo naspäť. Nemyslím tím rovno hmotné veci, aj keď v prostredí extrémnej chudoby sa žiadny fotograf nevyhne tomu, aby fotografovaných aspoň málom nepodporil – dlhuje to minimálne vlastnému svedomiu. Niekedy je namieste iný typ pozornosti. Čestní ľudia sa väčšinou necítia príjemne, ak majú prijať váš dar. Ale ak si od nich niečo kúpite, je to pomoc a zároveň ocenenie ich práce. Ja som každý deň kupovala čerstvo vytlačenú pomarančovú šťavu pre celú telocvičňu. Predávala ju Sarah, jedna z boxeriek, a živila tým svoju rodinu. Dobre to padlo nám všetkým.

Na cesty nenosím so sebou veľa fotografickej výbavy, som skôr minimalistický, nenápadný fotograf. Nerada používam blesk. Najväčšou výzvou v malej telocvični bol nedostatok svetla. Pohyb športovcov bol k tomu rýchly a dynamický. Bolo treba nájsť vhodný kompromis krátkeho času a prijateľnej citlivosti, ktorá ešte záber príliš nezašumí. Na niektoré miesta dopadalo z okien ostré svetlo, iné kúty telocvične boli úplne tmavé. Tréning pozostával z behu a kondičných cvičení, rozcvičky, nácvikov úderov, boxerských zápasov, posilňovania aj relaxačných cvičení. Pri fotografovaní som sa snažila predvídať pohyb fotografovaného, hľadať zaujímavé kompozície, využívať protisvetlá, sústrediť sa na výpovedné detaily, ako sú obviazané dlane či stekajúci pot.

Časť slumu Korogočo, v ktorej stojí aj ošarpaná boxerská telocvičňa, volajú kona mbaya. V svahilčine to znamená „najhoršia štvrť zo všetkých“. Boxerky tu netrénujú pre zábavu. Priest ich začal trénovať hlavne preto, aby sa dokázali ubrániť násiliu. V slume dochádza štatisticky k sexuálnemu násiliu voči ženám každé dve hodiny.

Priestovým cieľom však je, aby sa tie najlepšie dievčatá dokázali boxom uživiť. Jeho mimovládna organizácia ich ako trénerky posiela na školy alebo na verejné priestranstvá uprostred slumov. Platí im malé sumy, na skromné prežitie v chudobných štvrtiach však ako – tak stačia. Vďaka týmto tréningom momentálne v Nairobi boxuje približne tisíc dievčat a žien. Samozrejme, profesionálne športovkyne z nich nebudú. No možno sa dokážu natrénovaným úderom nabudúce ubrániť násilníkovi.