Krajšie, zaujímavejšie, ľúbivejšie...

Prekvapenie. Dva týždne pred Vianocami som dostal na tom najlepšom mieste pre fotografov na Slovensku, v kamennom obchode PROlaika objektív Panasonic Lumix S 14-28mm f/4-5.6 Macro. Vraj, urob niečo s týmto nedoceneným, cenovo veľmi priaznivým superširokáčom, nech o ňom ľudia vedia viac.

Len som si povzdychol. To je zasa úloha. Objektív, ktorý by sa hodil najmä do krajiny som vyfasoval do usmokleného, hmlistého počasia.

Mestá z iného uhla

Najprv som bol na tú hmlu mrzutý. Potom mi doplo, že ju môžem využiť v prospech fotografií. Vhodná hmla „gumuje“ pozadie a superširokáč dáva vyniknúť objektom v popredí, ktoré vystupujú z akoby mystického, trochu tajomného a trochu viac pochmúrneho neznáma.

Boli roky, keď som mal superširoký zoom v tomto rozsahu nasadený na fotoaparáte takmer pri každej túlačke mestom. Zdalo sa mi to vtedy super. Fascinovali ma najmä podhľady. Stačilo otočiť optiku k nebesiam a svet vyzeral celkom inak. Akosi krajšie, zaujímavejšie, ľúbivejšie…

Stačilo vyčíhať a využiť hru svetiel. Aj počas prudkého slnečného svetla vyzeral z tohto pohľadu svet skvele. Bývala to pre mňa fascinujúca zábavka najmä v centrách európskych miest v ktorých sa zvyčajne aj tak nič moc nedeje a klasické pohľadnicové či turistické zábery sú také otrepané, že otrepanejšie hádam ani neexistujú.

Pri fotení so zalomeným krkom nahor si netreba dávať pozor na nič. Stačí len cvakať podľa ľubovôle a zaujímavý obrázok sa musí podariť. Takéto pohľady isto ocenia aj diváci a publikum. Aspoň na chvíľu určite. :)

Ťažké svetelné podmienky

Kto si potrpí na technických parametroch, nech sa páči pozrieť si produktovú kartu objektívu Panasonic Lumix S 14-28mm f/4-5.6 Macro v obchode PROlaika.

V praxi som s ním nemal problém. Prekonal som aj počiatočnú nedôveru k jeho „diere“. Načo mi je objektív s takým samovraždeným rozsahom najotvorenejšieho clonenia 4-5.6? Trochu ma to vystrašilo, ale v zápätí som sa upokojil. Nemám rád reči o tom, že budem musieť aj tak pricloniť, keď bude fotografovať. No budem, ale bezmocnosť väčšej svetelnosti mi spôsobuje malú traumu. Zrada väčšiny objektívov s vysokými najnižšími clonovými číslami je, že robia obraz akoby zatiahnutejší a niektoré mu dokonca dodávajú efekt, ktorému ostrieľaní fotografi zvyčajne hovoria: Blato.

Blato je smrť s ktorou sa nedá nič robiť. V postprodukcii je s ním problém, ktorý sa nedá definitívne a bezbolestne odstrániť. Potešilo ma, že 14-28mm f/4-5.6 nie je o blate.

Z pohody ma nakoniec nevykoľajilo ani to, že pri vyššom clonovom čísle najmä v málo osvetlených interiéroch musím použiť vyššie ISO. Moderné fotoaparáty zvládajú aj vysoké hodnoty bez nepoužiteľne zašumenej katastrofy. To už je za nami. Fotil som fotoaparátom Panasonic Lumix DC-S5II a bol som v pohode. Fotografie som aj nežne odšumoval v editore pretože v dnešnej dobe to už nie je nič mimoriadne alebo ťažko dostupné. Ide to prakticky samo. Ale, aj keby som ich nechal nedotknuté, boli by viac než dobré.

Ťažké svetelné podmienky som si vyskúšal v kostole Najsvätejšej trojice v Trnave a v dóme svätého Martina v Bratislave.

Hlavne „nezhovadzovať“!

Panasonic Lumix S 14-28mm f/4-5.6 Macro som zobral tiež na výstavu Viki Kollerovej: Kameň ó Lom, ktorá je do 9. februára v galérii Atelier XIII v Bratislave. Pri fotení ľudí superširokáčmi treba byť mimoriadne opatrný. Len málokto by chcel byť zachytený na okrajoch záberu z nejakého divokého uhla pohľadu. To je najlepšia cesta, ako niekoho „zhovadiť“. To sa páči iba málokomu a rozhodne nie tomu „postihnutému“.

Kedysi som bezohľadne fotografoval ľudí do reportáží tak, že som sa k nim približoval a približoval až mi štandardné rozsahy optiky nestačili. Pritvrdil som ešte menšou ohniskovou vzdialenosťou. Vyzeralo to síce efektne, ale nebola to dobrá cesta, práve pre ten efekt „zhovadzovania“.

Na druhej strane dokáže superširokáč lepšie zachytiť masu v stiesnenom priestore. Preto je múdre používať ho s rozumom. Mierne nadhľady sú ešte prijateľné. Najkorektnejšie zábery však poskytuje pri vynulovanej vertikálnej a horizontálnej úrovne. To znamená foťák držať čo naviac rovno, neklopiť, nezdvíhať a nespúšťať os pohľadu objektívu a k tomu ešte zachytiť udalosť v dobrej komopzícii.

Keď už si osvojíte, že nemáte extrémne vyosovať roviny, tak na to zabudnite a skúste ísť do extrému. Ľudia by sa síce mohli nahnevať, ale soche pápeža či Jána Nepomuckého alebo harlekína pred nákupným centrom to neprekáža.