Tlieskať by sme mali aj im - fotoreportéri v prvej línii

Svet sa v priebehu niekoľkých dní zmenil a naše životy spolu s ním. Keď som sa uprostred marca vrátila zo zahraničia, pripadala som si ako v zlom sne. Všade navôkol som videla zamaskovaných ľudí so strachom v očiach. Čakali ma dva týždne v domácej karanténe a sledovanie médií, z ktorých som sa dozvedala o rýchlo sa meniacej situácii po celom svete. Možno si to neuvedomujeme, ale dnes píšeme históriu. Ešte nikdy nebolo na celom svete toľko ľudí izolovaných, ešte nikdy väčšina ľudstva na svete nemohla vychádzať zo svojich domovov. Ešte nikdy neboli vo Veľkej Británii zatvorené všetky puby. Ešte nikdy sme sa tak nebáli jeden druhého ako dnes.

Pozorujem a na vlastnej koži zažívam zlomové obdobie v dejinách ľudstva. Vidím a fotím realitu, akú som si ešte pred dvoma mesiacmi nevedel predstaviť...

Na celom svete, a Slovensko nie je výnimkou, ďakujeme všetkým zdravotníkom, lekárnikom, poštárom, kuriérom, polícii, ľuďom pracujúcim v doprave a mnohým ďalším, ktorí sa o nás starajú a ktorí sa starajú o naše zdravie, bezpečnosť a fungovanie základných potrieb každého z nás. Nehovoríme však o médiách a ľuďoch, ktorí sú za každým jedným článkom, reportážami a fotografiami, ktoré dnes sledujeme v podstatne väčšej miere. Prinášajú nám do našich domovov správy a obrazy z ulíc, kam nemôžeme ísť, z miest, ktoré ešte asi chvíľu nenavštívime. Poskytujú nám informácie, ktoré nás teraz zaujímajú najviac.

Príjmy z reklamy médiám klesajú, redakcie prepúšťajú, znižujú tlačené náklady, obmedzujú spolupráce s externistami, znižujú sa platy zamestnancov. Novinári a fotoreportéri sú však potrební aj v čase krízy. Pretože bez nich by sme jednoducho nemali potrebný prístup k informáciám. Mali by sme myslieť aj na nich. A mali by sme im tiež tlieskať. Každý deň idú do práce ako keby to bol obyčajný pracovný deň. Každý deň sa pohybujú tam, kde je vyššie riziko nákazy. Každý deň sú tam, kde sa niečo deje.

Oslovila som ôsmich slovenských fotoreportérov pracujúcich pre tlačové agentúry, internetové médiá, denníky aj týždenníky a opýtala sa ich, ako dnešnú situáciu zvládajú, ako sa s ňou vyrovnávajú. Nedávala som im žiadne nalinkované a vopred pripravené otázky, pretože som nechcela, aby ich odpovede boli uniformné, aby som ich navádzala k odpovediam, ktoré by sa možno na seba podobali. Chcela som, aby zo seba vydolovali svoje vlastné myšlienky a názory. A viete čo? Ani jeden z nich nehovoril o strachu. Ani jeden z nich sa nezaoberal komplikáciami, ktoré ovplyvňujú ich prácu. Naopak, hovorili o nich s nadhľadom. Tak ako zdravotníci, aj oni pokračujú vo svojej práci, aj oni fungujú keď je to potrebné. Bez ohľadu na to, kam ich redakcia pošle a akú tému majú dokumentovať. Bez ohľadu na to, že majú doma deti, rodiny, ktoré tým, že sa sami vystavujú riziku nákazy, vystavujú riziku aj svojich najbližších. Neustávajú vo svojom poslaní, aj keď sami prežívajú neľahké životné situácie.

Spomienka na Annu, moju matku. Nemohla si túto bitku vyhrať, ale som si istý, že nás všetkých odtiaľ zhora podporuješ. Vďaka tebe som sa stal fotografom.

Uvediem jeden príbeh za všetky. Nie je zo Slovenska, ale niečo podobné sa mohlo udiať aj u nás. Andrea Frazzetta pochádza z mestečka Lecce na juhu Talianska a je dokumentárnym fotografom, ktorý pravidelne prispieva do New York Times Magazine, alebo aj do časopisu National Geographic Travel. Pred niekoľkými dňami som na Instagrame zaregistrovala jeho portréty zdravotníkov s preležaninami na tvári, ktoré majú od dlhodobého nosenia ochranných prostriedkov. A pri nich bol tento text: “Spomienka na Annu, moju matku. Nemohla si túto bitku vyhrať, ale som si istý, že nás všetkých odtiaľ zhora podporuješ. Vďaka tebe som sa stal fotografom. Budem pokračovať v tom, čo si ma naučila, milovať život, milovať druhých a žiť s odvahou. Nebolo pre mňa jednoduché prerozprávať tento príbeh, nebolo pre mňa jednoduché byť súčasťou tohto príbehu. Ako fotografi sme zvyknutí byť svedkami príbehov iných, príbehov tých, ktorí nám s veľkou štedrosťou dali dôveru. Tento krát sa príbeh, ktorý som fotografoval, stal mojím vlastným. Príbeh týchto statočných lekárov mi dodal odvahu. Som vďačný za ich boj a som vďačný za všetko, čo robia. Je však tiež zrejmé, že niečo v systéme nefungovalo a ani nefunguje. Taliansky zdravotný systém je verejný a pre všetkých zadarmo, je to poklad, ktorý sme mali chrániť. V posledných rokoch bol však namiesto toho vyplienený a znetvorený. Bolo to bolestivé pracovať na týchto fotografiách a hovoriť, čo sa mi stalo. Ale je to príbeh týchto posledných tragických dní. Bohužiaľ, bežný príbeh pre príliš veľa ľudí…”.

Počas fotoreportáže, ktorú spracovával v nemocnici v Miláne, v meste ktoré bolo epicentrom pandémie v Taliansku, sa dozvedel že jeho matka ochorela. Ochorel aj jeho otec. Obaja skončili v nemocnici, ale len otec sa vrátil domov. Napriek neľahkej situácii pokračoval v príprave srdcervúceho dokumentu, ktorý zverejnil The New York Times. Prostredníctvom portrétov dokázal prerozprávať tragédiu nielen svoju, ale aj celého systému, a celej krajiny. Na prvý pohľad sa môže zdať, že spárovať fotografie a text do jedného celku je ten najjednoduchší spôsob vytvorenia reportáže. Avšak, pokiaľ to chcete robiť citlivo a predovšetkým tak, aby nezostával priestor na žiadne pochybnosti a dodatočné otázky, v takom prípade to nie je vôbec jednoduché. A vniesť do príbehu ten svoj, tak to je ten najťažší spôsob storytellingu.

Neskutočne sa mi páči a baví ma tá pestrosť spracovania reportáží a editoriálov v médiách. To, ako rôznorodo sa dá hovoriť o jednej a tej istej veci. Tá fluidita príbehov, spojenie vizuálneho umenia a textu, to ako nás dokážu do diania vtiahnuť. Vyprázdnené ulice a priestory v čase pandémie, príbehy ľudí v karanténe, alebo fotografie zobrazujúcu lásku v čase epidémie Covid-19. Než sa dostaneme na Slovensko, tak vašu pozornosť usmerním ešte na jednu reportáž, tiež talianskeho fotografa - Alexa Majoliho, člena agentúry Magnum Photos. Radhika Jones, šéfredaktorka časopisu Vanity Fair, ho naverbovala, aby pre jej časopis nafotil aktuálne dianie v Taliansku. 60 miliónov ľudí v celej krajine muselo povinne zostať doma a do nedávna tam platil zákaz vychádzania. Alex Majoli sa v tom čase odvážil zdokumentovať niečo, čo by som nazvala pokojnou púšťou moderného moru. Vycestoval na Sicíliu, kde podľa jeho slov je všetko teatrálnejšie a epickejšie ako na severe krajiny, od kiaľ pochádza. V tejto sérii zachytáva pohotovostné jednotky, pusté scény, a celkovú hororovosť jeho príbehu podčiarkuje tmavosť a čierno-bielosť jeho fotografií. Nezostal však len pri realite, ale načrel aj do histórie a prerozprával príbeh Santa Rosalie, svätej patrónky mesta Palermo.

K nám sa pandémia dostala až o trošku neskôr. Zatiaľ čo v Taliansku už mali preplnené nemocnice, u nás sme zistili prvý prípad nákazy. Verejnosť zažívala šok, ale novinári a fotoreportéri museli nastúpiť do práce, plniť si svoje povinnosti a poslanie. Ako si na začiatok koronavírusového obdobia spomínajú? Ako pandémiu vnímajú? Je to pre nich výzva? Ako ovplyvnila ich prácu? 

Matej Kalina, fotograf, News and Media Holding začiatky pandémie u nás popisuje takto: “Všeobecne si myslím, že ľudia ktorí sa pohybujú v spravodajstve boli na Slovensku v strehu medzi prvými.  Je jedno, či sa jedná o televízie, print, alebo webové portály. Z povahy ich práce sa cielene dostávali k prvým informáciám zo zahraničia, ktoré už v januári naznačovali, že ide o vážnu situáciu. To aké rozmery nákaza dosiahne však predpokladal asi málokto. Naše vydavateľstvo prijalo zásadné opatrenia v čase, keď sa potvrdili prvé prípady nákazy v Európe. V prvom kroku boli zrušené všetky zahraničné cesty. Domáce spravodajstvo sa postupne začalo výrazne podobať tomu vo svete. Čitatelia každým dňom očakávali podrobnejšie informácie o nákaze, hrozbách či efektívnom spôsobe ochrany. Z pohľadu novinára situáciu vnímam ako príležitosť prinášať každodenne zmysluplné spravodajstvo, oslobodené o menej podstatné témy, ktoré častokrát len vypĺňajú hluchý priestor. Bavíme sa o spravodajstve. Odľahčené témy majú samozrejme svoje opodstatnenie a v ťažkej dobe, ako je táto sú priam nevyhnutné. Pre fotoreportéra je však dokumentovanie krízových momentov o čosi lákavejšie.”

Martin Domok, Head of Visual Department, News and Media Holding dopĺňa: “Už na začiatku, keď sa intenzívne začalo skloňovať slovo koronavírus na Slovensku, fotografi v NMH prešli na home office. Sme mobilní, vieme fotky poslať z terénu odvšadiaľ kde je signál. Na akcie sme začali chodiť priamo z domu a do redakcie nechodíme. Chceli sme používať aj taxíky, ale tie neskôr vypovedali svoje služby. Fotografi majú preto dnes k dispozícii autá. Počet akcií, ktoré denne fotíme klesol, za silný deň sa dnes považuje, keď máme 5 akcií, čo je na 9 fotografov málo. Častejšie využívame fotografie tlačových agentúr.“

Pre fotoreportéra je však dokumentovanie krízových momentov o čosi lákavejšie.

Gabriel Kuchta, fotograf, DenníkN.cz, Getty Images: “Korona sa ma prvýkrát dotkla na konci februára na grécko-tureckých hraniciach kde sme pracovali na téme utečencov. Vtedy bola ešte korona v Česku cudzie slovo, ale na hraniciach po ceste tam nám už dezinfikovali auto, policajti nosili rúška a rukavice. Miestni utečenci mali samozrejme úplne iné starosti ako vírus. Za ten týždeň čo sme tam boli sa všetko zmenilo, ja som mal preventívne zákaz vstupu do redakcie hneď ako som sa vrátil do Prahy. V sobotu som sa vrátil z Turecka a na druhý deň som bol znovu na hraniciach, tentokrát nemeckých, potom poľských, potom znovu nemeckých a takto niekoľko dní dokola. Vtedy sa na hraniciach zavádzali prvé opatrenia, meranie teploty prípadne policajti zisťovali kto odkiaľ cestuje. V priebehu niekoľko málo dní hranice uzatvorili. Zatvorili vlastne úplne všetko.”

Pandémia-nepandémia, treba si dať rukavice, rúško, dezinfekčný prostriedok a vybrať sa fotiť...

Z veľkej časti sa zmenili témy, ktorým sa fotoreportéri počas dnešných dní venujú. K tým tradičným, ako sú tlačové konferencie, či dianie okolo novej vlády pribudol koronavírus. Ako sa zmenil ich denný režim?

Boris Németh, fotograf, .týždeň: “Celosvetová pandémia prišla náhle a zastihla nás nepripravených, život na Slovensku sa takmer zastavil a len veľmi pomaly sa dáva opäť do pohybu. Portrétujem v rúšku, respondenti ho majú tiež, chýbajú mi neverbálne gestá, úsmevy a normálna komunikácia pri fotení. Okuliare mám stále zahmlené, svet okolo mňa teraz vyzerá úplne inak. Myslím si, že práve tu vzniká priestor pre fotografa a umelcov všeobecne, aby zachytili to čo sa deje okolo nich. Pandémia-nepandémia, treba si dať rukavice, rúško, dezinfekčný prostriedok a vybrať sa fotiť rómske osady v Žehre, dobrovoľníkov, ktorí testujú v nemocnici na Kramároch, zachytávať každodenný život ľudí v mestách. Obrazy, ktoré po nás ostanú, budú hovoriť o tom, ako sme žili v čase, keď vírus zasiahol do našich životov.”

Tomáš Benedikovič, fotograf, DenníkN: “Svet sa zastavil. Pozorujem a na vlastnej koži zažívam zlomové obdobie v dejinách ľudstva. Vidím a fotím realitu, akú som si ešte pred dvoma mesiacmi nevedel predstaviť, čo bude ďalej nikto ani len netuší. Na Slovensku k tomu máme bonus v podobe novej vlády. Ľudia hľadajú informácie a čo je pozitívne, hľadajú ich v serióznych médiách. Pre nás novinárov to znamená, že aj napriek celkovému spomaleniu krajiny, zavedeniu home office a karantény máme stále veľa práce. Ako fotograf musím chodiť von a okrem toho, že nechodím do redakcie sa môj denný režim až tak zásadne nezmenil. Ale “chodiť von” dnes predstavuje riziko a tak sa snažím dodržiavať hygienické odporúčania a správať sa zodpovedne. Fotím “dobu rúškovú” na všetky spôsoby. Na webe potrebujeme veľa fotiek k textom o pandémii, o zavedených opatreniach krízového štábu, ale aj k ekonomickým textom. Fotím prázdne ulice, rady pred obchodmi, osamelé zarúškované postavy, apokalyptické výjavy dneška. Silným zážitkom bola aj návšteva vypnutej automobilky v Trnave.  A k tomu veľa tlačoviek nového premiéra a novej vlády. Aj tieto riadky píšem počas čakania na jednu z nich. Čakaním na Úrade vlády v týchto dňoch trávim veľkú časť pracovného času, keďže reálne časy zasadnutí a tlačových konferencií sa od tých avizovaných značne líšia (priemerné meškanie cca 1 hodina 30 minút). Máme tu však k dispozícii vodu, kávu a dezinfekciu rúk, čo aspoň trochu vyváži nepríjemný pocit zo zvýšenej koncentrácie kolegov novinárov, ochrankárov a politikov v uzavretom priestore vládnej budovy.”

Michal Svítok, fotograf, TASR: “Všetci v Tlačovej agentúre SR sme si najprv mysleli, že nás po voľbách budú trápiť len koaličné rokovania a podobne. Ani vo sne nám nenapadlo, čo všetko nás potrápi a dá nám zabrať. Pokryť obrazovo voľby a množstvo štábov sme nakoniec zvládli. Na toto sa však pripraviť nedalo. Začalo to prvými prípadmi koronavírusu a odrazu sme chodili s rúškami na tvári po vyľudnených uliciach. Na úvod toho celého vznikla "záchranná misia" pre mojich kolegov, čo docestovali zo zahraničia a nebolo možné ich dostať z hranice do dvojtýždňovej karantény (taxikári to odmietali). Vtedy som to bral len ako menšie dobrodružstvo. Keďže som si zo začiatku myslel, že toto celé potrvá kratšie, snažil som sa kolegov chrániť a na väčšinu akcií som chodil sám ako fotograf alebo s kolegom video redaktorom. Keď sa situácia skôr zhoršovala ako zlepšovala, pochopil som, že nemôžem všetko robiť sám a táto koronakríza nás ešte dlhší čas potrápi. Odrazu sme nefotili 15-20 akcií denne na celom Slovensku, ale bolo to tak 5 - 7 podujatí denne. Všade samé reštrikcie, zákazy a to, čo bolo inokedy samozrejmé, bolo odrazu treba zložito dohadovať a vybavovať. Našťastie sme vždy našli kompromis a posledné zasadanie starej vlády, jej demisia a následné vymenovanie sme zvládli za prísnych opatrení na úrade vlády či v prezidentskom paláci. Ustanovujúca schôdza NR SR, ktorú zvykli robiť takmer vždy dvaja (niekedy aj traja) fotografi, zostala na mne, a tak som vydal v ten deň asi 200 fotografií (150 poslancov plus obrázky s tým spojené). Vláda sa vymenila, začali nekonečné maratóny krízových štábov, rokovaní vlády a nečakané tlačovky na druhom konci mesta, ktoré sme poväčšine stihli vďaka vyľudneným uliciam.

Ani vo sne nám nenapadlo, čo všetko nás potrápi a dá nám zabrať.

Niektoré dni pre mňa akoby nemali konca – ráno rýchlo na kontrolné body polície počas zákazu vychádzania, potom nutná administratíva a ako bonus na večer lesný požiar a rýchly beh do kopca na Pezinskú Babu. Napriek tomu, že život takmer zastal, my sa snažíme denne prinášať obrazovú správu o tom, čo sa deje naprieč Slovenskom. Agentúra sa nemôže zastaviť a musí zásobovať svojich klientov. Moji kolegovia chodia do osád, kde sa testuje, zachytávajú nové on-line platformy vzdelávania či zábavy a zložito vybavujú vlastné témy. Zvláštnu príchuť mala tohto roku Veľká noc, kde sa oblievalo a šibalo v rúškach, či kňazi požehnávajúci jedlá z konského povozu alebo z auta. Niektoré fotografie sme dodávali aj do svetových agentúr ako AP, Reuters a AFP. Mnohí ľudia stále nechápu vážnosť celej situácie a keď sa objavia naše fotografie, kde sú zachytení bez rúška na hrádzi, poniektorí sú schopní do krvi sa hádať o tom, že to tak nebolo a že ponúkame "fake" spravodajstvo. My "foťáci“ nemôžeme mať home-office a niekedy vidím a cítim na ľuďoch, že idú von s obavami, preto si vážim každého novinára čo maká vonku v prvej línii. Vzhľadom na obmedzenia zostáva niekedy fotografovanie aj na píšucich kolegoch a keď sa aj tieto fotografie objavia na titulke v novinách, s obľubou použijem môj citát: Najlepší fotoaparát je ten, čo máš práve pri sebe.”

My "foťáci“ nemôžeme mať home-office a niekedy vidím a cítim na ľuďoch, že idú von s obavami, preto si vážim každého novinára čo maká vonku v prvej línii.

Radovan Stokalasa, fotograf, TASR, REUTERS: “Mám za sebou vynikajúci víkend, keďže bol bez fotoaparátu, a keby som nepísal tieto riadky tak aj bez počítača. Celý víkend som oddychoval. Už bolo na čase, od 9. marca som sa skoro nezastavil. Pozerám sa teraz do archívu, aby som si pripomenul, čo všetko som vlastne fotil, dni mi letia strašne rýchlo. Precestoval som kus Slovenska a fotil na rôznych miestach. V tejto absurdnej dobe sa na nedostatok práce nemôžem sťažovať. Fotím pre TASR témy z trenčianskeho kraja a pre agentúru REUTERS pokrývam celé Slovensko. To je ale to, čo mám na tejto práci rád - byť pri tom, keď sa niečo deje. Jedným dychom musím však dodať, že už to trvá dlho a preto som si naordinoval tento víkendový oddych. Za tých šesť týždňov sa pochopiteľne všetko točí okolo korona vírusu. Začalo to príbehmi o šití rúšok vo fabrike, ktorá zmenila svoju výrobu zo šitia košieľ na rúška, alebo o hobby krajčírkach, čo ich šijú pre spoluobčanov. Nasledovalo zatváranie obchodných centier, fotil som v jednom prázdnom nákupnom centre a pripomenulo mi to pocity, ktoré som mal počas návštevy opusteného mesta Pripiať v Černobyle. Dostal som sa aj do prázdneho kostola, kde farár s miništrantmi odslúžil pre veriacich omšu cez priemyselnú kameru. Bol som tam jediný prizerajúci sa. Bol to veľmi silný pocit, dlho si ho budem pamätať. A nielen preto, že som fotil s rúškom na tvári. To je naozaj vec na ktorú si asi nezvyknem.”

Pandémia nemá vplyv len na profesionálne výkony fotografov, ovplyvňuje aj ich súkromné životy. Vysoké bezpečnostné opatrenia sa stali súčasťou aj ich každodenného sveta.

Matej Kalina, fotograf, News and Media Holding: “Práca novinára je hlavne o kontakte s ľuďmi. Vysoké riziko nákazy na teraz stoplo mnoho tém, čo sa odráža na našej vyťaženosti. Osobne sa snažím denne prispieť potrebnými fotografiami, a ak nie je konkrétna požiadavka, tak urobiť aspoň ilustračné zábery. Som však aj otcom druháka, ktorého školské povinnosti je tiež potrebné napĺňať. S manželkou, ktorá rovnako pracuje v médiách si túto úlohu delíme tak, aby sme stíhali aj svoje pracovné povinnosti. Nie som veľkým zástancom sociálnych sietí a komunikácie na diaľku, no musím uznať, že online vyučovanie je v týchto dňoch veľkým pomocníkom. Tak z pohľadu vzdelávania, ako aj sociálneho kontaktu s rovesníkmi. Tak, ako všetci dúfam, že sa situácia čoskoro vráti do normálu a budeme môcť pracovať a žiť, ako predtým. Zatiaľ sa snažím na vec pozerať pozitívne a hľadať v nej možnosti ako zachytiť túto, pre súčasnú generáciu nepoznanú situáciu čo najvernejšie. “

Zmerali mi x-krát teplotu, zatiaľ je všetko v norme. A práve to zdravie, to je to čo mám niekde stále v podvedomí.

Radovan Stokalasa, fotograf, TASR, REUTERS: “Najviac mi vadí, že sa mi rosí hľadáčik fotoaparátu a tak častokrát fotím poslepiačky. Prešiel som všetky nemocnice v našom kraji, a sledoval aké opatrenia pripravili v boji s vírusom. Zmerali mi x-krát teplotu, zatiaľ je všetko v norme. A práve to zdravie, to je to čo mám niekde stále v podvedomí. Máme doma malé deti a tak sa stále strážim, aby som sa dotýkal čo najmenej predmetov, používam rukavice, umývam si často ruky. Doma sme zaviedli prísnu karanténu, tým že chodím aj na rizikové miesta, boli by sme neradi, keby sa vďaka mne nakazil niekto z návštev."

Každý z nás sa musel prispôsobiť súčasnej situácii, ako však kríza ovplyvnila chod redakcie? Akým spôsobom zabezpečujú vydavateľstvá bezpečnosť svojich zamestnancov?

Martin Domok, Head of Visual Department, News & Media Holding: “V celej firme máme rozprašovače dezinfekcie na ruky, dostali sme rúška a dezinfekciu do auta. Ja som bol v teréne fotiť asi 5 krát. Bol som na Úrade vlády, fotil som rozhovor pre časopis Plus 7 dní a niekoľko nehnuteľností. Vždy som mal na sebe rúško. Dávam si pozor, kde idem, s kým sa stretávam. Ako som už spomínal, fotíme menej, väčšinou len rozhovory. Skoro žiadne reportáže sa v našej redakcii nerobia. Témy na východe Slovenska sú stopnuté, rovnako aj zahraničné služobné cesty. Našťastie sme nemuseli riešiť situáciu, kedy by niekto z nás ochorel, a verím, že to tak zostane. Ak by hrozilo nebezpečenstvo ochorenia, určite by sme na danú akciu fotografa neposlali.”

Zdalo by sa, že svet sa točí len okolo jedného - vírusu, ktorý uzatvoril hranice a prinútil nás sedieť doma. Rovnako však ako my, aj fotografi musia byť kreatívni a hľadať nové príležitosti.

Radovan Stokalasa, fotograf, TASR, REUTERS: “Bol som pri vymenovaní vlády v Bratislave, ale aj na východe krajiny v uzatvorených rómskych osadách. Videl som unavených zdravotníkov, ktorí zo zúfalstva vytiahli pre nedostatok respirátorov zo skladu staré plynové masky. A do toho všetkého Veľká noc. Pred sviatkami som nafotil dievčatá v krojoch s rúškami a kraslicami s nápisom COVID-19. Jedna z fotiek sa v REUTERS stala fotkou dňa a mala dobrú play – publicitu v novinách po celom svete. Tradície veľmi rád fotím a zrazu je všetko inak. Ako nafotiť oblievačku, keď je vlastne zakázaná? Vycestoval som do jednej obce, kde som mal tip, že by mali oblievať s pomocou hasičskej striekačky. Všetko bolo inak, na mieste som zistil, že sa akcia zrušila. To sa v spravodajstve stáva, že sa niečo nevydarí alebo vôbec nekoná, ale stále mi to nedalo, chcel som tému oblievačky ilustrovať. Počas čakania na hasičov, ktorí neprišli som na internete videl od kolegov fotografie ako sa ľudia v rúškach oblievajú. Všetky fotky boli ale snímané širokými objektívmi, čiže z veľkej blízkosti od oblievajúcich sa. Po iné roky fajn, je dôležité byť blízko, ale teraz v čase sociálneho dištancu? Prichádzal som domov a susedia z ulice sa rozhodli aj napriek zákazu oblievať cez plot. S rúškami a každý na svojom pozemku. Náramne sa bavili. Vyskočil som na plot a nafotil tú scénu zhora. A bolo vymaľované. Fotka, ktorú som hľadal sa udiala priamo predo mnou.”

Martin Domok, Head of Visual Department, News and Media Holding: “Objavili sa aj nové témy. Ľudia sú doma na home office, a keď majú viacej času triedia si šatník. Spravili sme jeden módny rozhovor pre časopis Šarm, kde sme fotili oblečenie, a návod ako spraviť poriadok v šatníku a predať veci, ktoré sa nenosia cez internet. Highlightom bolo fotenie natívneho článku, ktorý sa podarilo umiestniť do viacerých produktov, z čoho mam radosť.”

Gabriel Kuchta, fotograf, DenníkN.cz, Getty Images: “Prvý deň lockdownu som hneď počas východu slnka,  tak ako vačšina fotoreportérov, vyrazil fotiť prázdne mesto - Karlov most, hradčanské námestie, staromák a iné miesta, kde sú vždy stovky turistov. Naštastie Praha je v tomto vdačná a fotogenická, niekedy až príliš gýčová. Veľmi rýchlo bolo nariadené povinné nosenie rúšok na verejnosti, chcel som fotenie poňať trochu ináč, ale nič originálnejšie mi nenapadlo a tak som urobil len sériu portrétov ľudí na ulici ako nosia rôzne podomácky vyrobené masky. Každý nosil na tvári niečo iné, niekto kus handry, ale aj bižutériou nazdobené rúško či plynovú masku. Život v karanténe sa ľudom snažia spríjemniť aj umelci, podobne ako všade na svete. Ja som fotil napríklad vystúpenia pražského súboru Cirk La Putyka na Karlovom moste, alebo vo vnútroblokoch sídlisk.”

Byť denno-denne vystavený riziku nákazy nie je jediné riziko a komplikácia fotoreportérov v dnešných dňoch. Čo im sťažuje prácu?

David Ištok, fotograf, aktuality.sk: “Koronakríza sa významne dotkla aj médií a ovplyvňuje aj prácu novinárskych fotografov. Nakoľko sa tak udialo po parlamentných voľbách a v čase zostavovania novej vlády, toto obdobie je pre nás ešte náročnejšie. Okrem pokrývania aktuálnych udalostí súvisiacich s koronavírusom nám pribudli povinnosti so schôdzami nového parlamentu, koaličných rokovaní, výmeny vlády a zostavovanie novej. Samozrejme, fotografi naďalej pracujú tak, ako predtým, spravodajstvo a publicistika sa totiž koronavírusom nezastavili. Do bežnej výbavy nám tak k fotoaprátom a objektívom pribudli rúška, dezinfekčné gély a rukavice. Minimalizovali sme stretávanie se v redakcii, na poradách, aj výrobu fotoiek v newsroome či ateliérové fotenia. Väčšina redakcií funguje na home officoch, no pre nás fotografov je to pomerne zložité, nakoľko z domu nie sme moc užitoční. Musíme byť prítomní tam, kde sa niečo deje, aby obrazová časť spravodajstva stále fungovala v čo najväčšej možnej miere bez obmedzenia.”

...z domu nie sme moc užitoční. Musíme byť prítomní tam, kde sa niečo deje, aby obrazová časť spravodajstva stále fungovala v čo najväčšej možnej miere bez obmedzenia.

Gabriel Kuchta, fotograf, DenníkN.cz, Getty Images: “Niekoľko dní som strávil na jednotke intenzívnej straostlivosti vo všeobecnej fakultnej nemocnici, kde ležali najťažší pacienti nakazení koronavírusom. V nemocnici som fotil viackrát, rôzne zložité operácie, ale teraz je to úplne iné. Nemohol som sa vôbec ničoho dotýkať, ani nikomu zavadzať. Po desiatich rokoch som sa oholil na hladko pretože mi cez bradu netesnil respirátor. Okrem štandardného jednorázového zeleného obleku som dostal navyše plášť, dvojo gummených rukavíc a okuliare, cez ktoré som videl asi tretinu hladáčiku. Aj ten bol navyše celý zarosený od mojho dychu. Bolo vidieť že aj pre personál nemocnice je to výnimočná situácia, každý bol tak trochu v strese, nikto poriadne nevedel ako s koronou pracovať. Lekári a sestry na na oddelení striedajú po niekoľkých hodinách počas ktorých musia byť v plnom ochranom obleku, nemôžu sa najesť, napiť, ísť na toaletu ale ani poškrabať si svrbenie z gumičiek respirátoru. Napriek veľkému stresu zostávali pozitívni, dokázali spolu vtipkovať a snažia sa život na jednotke intenzívnej starostlivosti uľahčiť sebe a najmä pacientom. Ja osobne som nikdy v živote nebol čistejší ako keď som odchádzal z fotenia v nemocnici v čase korona vírusu. Dokonale vydezinfikované fotoaparáty, dokonale vydezinfikovaný fotograf.”

...snažím sa dokumentovať zatiaľ najvačšiu story môjho profesionálneho života a dúfam že fotky preplnených márnic nikdy nebudem musieť urobiť.

Matej Kalina, fotograf, News and Media Holding: “Mapovanie koronavírusu by sa v súčasnosti dalo rozdeliť do troch základných skupín. Keďže sa dotýka všetkých, tak sú to hlavne témy viazané na chod spoločnosti, samozrejme zdravotníctvo a v neposlednom rade je to politika. Je asi zbytočné rozoberať to do detailov. Mohlo by sa zdať, že médiá z tejto situácie budú ťažiť najviac. Pravda je však taká, že tak ako v iných odvetviach aj tu sa v prvom rade hľadí na zdravie. Redakcie pracujú vo výrazne obmedzenom režime. Väčšina redaktorov pracuje z domu. V teréne sú hlavne fotoreportéri a kameramani prinášajúci obrazový materiál. Bespečnostné opatrenia častokrát dovoľujú prítomnosť len agentúram a tak sa k niektorým zaujímavým témam ani nedostaneme. Napríklad menovanie novej vlády prebiehalo vo veľmi prísnom režime, vďaka čomu médiami preleteli identické fotografie.”

Máme asi na tom našom malom Slovensku tak trochu šťastie, že sme v rámci celého sveta a v rámci pandémie Covid-19 na tom tak dobre. Našťastie naše nemocnice ešte nie sú preplnené a pozitívne prípady nám nepribúdajú tak rýchlo, ako v ostatných krajinách sveta. Snáď teda máme dôvod na trošku optimizmu. Jedno je však jasné, história, ktorú dnes spoločne píšeme a ktorú zaznamenávajú fotoreportéri tu vďaka ich fotografiám zostane navždy.

Gabriel Kuchta, fotograf, DenníkN.cz, Getty Images: “Korona tu v Česku naštastie zatiaľ nie je tak tragická ako v iných krajinách, ale ja ako press fotograf nemôžem zostať doma, snažím sa dokumentovať zatiaľ najvačšiu story môjho profesionálneho života a dúfam že fotky preplnených márnic nikdy nebudem musieť urobiť.”

Michal Svítok, fotograf, TASR: “Teším sa na obdobie, keď už budeme na celú túto situáciu len spomínať…" 

Tomáš Benedikovič, fotograf, DenníkN: “Som zvedavý kedy a ako túto krízu prekonáme, ako sa po nej zmení náš svet a či (a aké) si z nej vezmeme ponaučenie. Dúfam, že to zvládneme a vírus nezahubí to ľudské v nás.”

Ďakujem všetkým osloveným fotoreportérom za ich ochotu venovať mi svoj čas a rovnako za ich každodenne odvádzanú prácu! Buďte zdraví a buďte v bezpečí!