... po zimných chodníčkoch ...

Pohľad z okna na zasnežené lúky a lesy vyvoláva asi u každého fotografa túžbu zbaliť fotoaparát a vypadnúť vonku. Niekto si príde na svoje pri fotení krajiny, niekto fotí deti naplnené šťastím pri váľaní sa v snehovej perine. Samozrejme, aj ja urobím pár fotiek svojich deti, ťahá ma to však ďalej do lesa. Nasledovať úzke chodníky vo vysokom snehu vydupkané obyvateľmi lesa.

Sneh môže byť zime veľkým priateľom. Okrem toho, že prirodzene chráni zem a život v nej pred silnými mrazmi, poskytuje nám veľmi presné informácie o pohybe zvierat, o konkrétnych druhoch a aj o ich aktivite. Pre wildlife fotografa je poznanie stôp takou malou nutnosťou. Podľa stôp sa dajú rozoznávať druhy, typu pohybu, či zviera išlo samé, alebo bolo zoskupené v čriede, alebo dokonca, či bolo prenasledované, hnané predátorom. Na základe týchto vstupných informácii si vieme nájsť zvieracie tranzity, používané chodníky a naplánovať umiestnenie nášho statívu :-).   Zvieratá používajú poväčšine overené prechody, v zime však môžu byť zmenené dostupnosťou potravy a ich hladom. Vysoký sneh je pre mnohé zvieratá výrazným priťažením. Ťažšie si vyhrabávajú potravu, majú oveľa vyšší výdaj energie pri pohybe a zároveň oveľa ťažšie sa im uniká v prípade nebezpečenstva. Hlad je veľmi silným faktorom, ktorý ovplyvňuje ich správanie. Dokonca do takej miery, že strácajú svoju plachosť. Menia hranicu únikovej vzdialenosti a veľakrát hľadajú aj útočište v blízkosti ľudských obydlí alebo človeka samotného. Na vlastnej koži som zažil, ako ku mne a manželke prišla jelenica poranená od vlkov. Prechádzali sme sa na konci jednej dediny v slovenských horách a ona zrejme prenasledovaná s potrhanými slabinami hľadala útočisko u človeka, pred ktorým inokedy uteká. Jej čas bol už zrátaný, ale to je normálny kolobeh života v prírode.

Všetky tieto veci nám výrazne napomáhajú k nájdeniu vhodného miesta na čakanie, prípadne k nehlučnému a opatrnému sa približovaniu. Aj keď úprimne, pohyb v zamrznutom, vŕzgajúcom alebo mokrom snehu nepatrí medzi najtichšie. Ak sneh nie je vyslovene sypký a prašný, tak pohyb v ňom tichý nebude. Preto ja osobne radšej volím čakanie na nejakom vhodne zvolenom mieste. Zvieratá sú v zime často dokrmované, chodia na miesto, kde im je vozené seno alebo sypaná nejaká potrava. Intenzívne vyšliapané chodníky k týmto miestam nám dávajú veľkú šancu na úspech. Ja k svojmu krytu nosievam v zime soľ, ktorú s radosťou oblizuje hlavne srnčia zver. Práve srnky sú v silnej zime asi najzraniteľnejšie a preto využívajú každú možnosť ľahšie získanej potravy. Stalo sa mi viackrát, že keď som išiel doplniť soľ a vyniesť nejaké jabĺčko alebo dať za hrsť kukurice, už ma netrpezlivo čakali na okraji lesa. Srnky sú v zime takmer celý deň vonku z lesa, oddychujú v čriedach, alebo sa vyhrievajú v strede lúk či polí odkiaľ majú výborný rozhľad. Ak len predsa ich miesto oddychu nie je úplne dokonalé a dá sa k nim priblížiť poza nejaký horizont alebo súvislé kríky, treba skúsiť využiť aj túto možnosť. Srnky sú vtedy zvyčajne zaujaté vyhrabávaním potravy spod snehu, alebo driemkajú na slniečku. Samozrejme približovanie musí byť opatrné a nerušené s maximálnou snahou ich nevyplašiť. Každý únik pre nich znamená zvýšenú spotrebu energie vo veľmi ťažkom období.

Maskovanie v zime nie je veľmi zložité. Lacno sa dajú zohnať ľahké biele overaly a fotoaparát so statívom stačí prekryť hustejšou záclonou. Samozrejme, ak máte postavený kryt, alebo ste si umiestnili prenosný fotostan na vhodné miesto, tak vo vnútri je maskovanie zbytočné. Treba len, aby stan pekne zapadol do prostredia a nevzbudzoval podozrenie u „okoloidúcich„.

V zime nemusíme samozrejme fotografovať len srnky. O fotení vtákov v zimnom období som písal už skôr. Môžeme sa venovať drobným spevavcom, alebo stráviť čas čakaním na majestátne dravce. Podobne je možné fotografovať jeleniu alebo danieliu zver. Jelene sú však oveľa opatrnejšie ako srnky. Majú výrazne lepší zrak a oveľa väčšiu únikovú vzdialenosť. Zvyknú sa však už za svetla zapásať na lúkach v okolí lesov. Hlavne jelenice vytvárajú veľké čriedy. Mladé jedince si v nich často dokazujú svoje postavenie. Môže sa nám podariť fotografia kopajúcich sa či hryzúcich jedincov. Niekedy uštedrí kopanec v rámci výchovy aj staršia jelenica mladšej. Práve takéto vzácne momenty z etológie zvierat stoja za zvečnenie na fotografiu. Ak sa nám to podarí sledovať a nafotiť, je to znak toho, že zvieratá o nás nevedia  a naše správanie ich neruší a neplaší. Pri troche šťastia natrafíme aj na diviaky. Samozrejme musíme poznať ich obľúbené lokality, kde zaľahujú, alebo oddychujú. Predchádzajúci rok bol u nás bohatý na úrodu bukvice a žaluďov. Takže ak má fotograf aspoň trocha otvorené oči a kúsok šťastia, dajú sa nafotiť aj diviaky.

Je však ešte jeden obyvateľ lesa, ktorý v zimnom období vyzerá zvlášť pekne. Líška má v zime krásny huňatý kožuch a so svojou hrdzavo – oranžovou farbou na bielom snehu vyzerá podľa mňa úžasne. Je však veľmi bystrá, pozorná a plachá. V zime sa tiež pohybuje po poliach kde loví myši typickým vyskakovaním. Je to naozaj zážitok ju pozorovať a ešte lepšie ju odfotiť. Priblížiť sa k nej nie je jednoduché aj keď nie nemožné. Za určitých okolností pri dobrom vetre a pri jej maximálnom sústredení sa na chytanie myši to možné je. Jednoduchšie však je, počkať si ju zamaskovaný v kryte, možno pri nejakom úhyne. Alternatívou je aj privábenie na pískanie myšky, alebo jednoduchým cmukaním.

Ak by nám šťastie veľmi, veľmi doprialo, tak na pískanie myšky alebo cmukanie, môže priskočiť aj divá mačka a rys. Fotenie našich šeliem vo voľnej prírode je vo všeobecnosti veľmi náročné. Len málokto sa vie pochváliť technicky dobrou a kvalitnou fotkou rysa, mačky alebo vlka. Práve zima je podľa môjho názoru najideálnejším obdobím na ich odfotenie. Opadnuté lístie odkrýva ich pohyb, stopy v snehu naznačujú ich smerovanie. Ja vo svojom archíve mám len dokumentačnú fotku vlka, divú mačku sa mi podarilo odfotiť už viackrát. Nie je to však v prostredí zasneženej krajiny, ale naopak v lete. Rys je ešte stále len na zozname veľkých prianí.

Obrovskou pomocou mi pri potulkách lesom, alebo jeho okrajom je kvalitný ďalekohľad. To, čo na prvý „kuk“ nemusí naše oko postrehnúť, môžeme precíznym kopírovaním terénu ďalekohľadom a pravidelný sledovaním objaviť. Zaľahnuté, odpočívajúce zvieratá, dobre maskované na okraji lesa, alebo v kríkoch, či diviaka do dvoch tretín zasypaného snehom. Ten sa nenechá rušiť ani v prípade zistenia našej prítomnosti a pokiaľ dodržíme určitú vzdialenosť, môžeme ho dlhšie pozorovať, alebo odfotiť. Dôkladné sledovanie ďalekohľadom nám uľahčí nielen objavenie nášho objektu, ale aj ušetrí veľa sily pri prípadnej nepozornej pochôdzke. Ďalekohľadom ľahšie spozorujeme napríklad aj loviacu sovu na poli. Hlavne sovy dlhochvosté lovia na lúkach aj počas dňa. Koncom zimy, veľakrát ešte pri silných mrazoch, počujeme pískanie kuvička vrabčieho.

Pozývam vás preto do prostredia zasneženej prírody, po stopách zvierat a nimi vytvorených úzkych chodníčkoch, kde sa aj napriek zime, nízkemu komfortu fotenia a pohybu dajú získať krásne fotografie. Budem rád ak sa pochválite fotkami aj v samotnej galérií :).

Dušan Majerník momentálne fotografuje wildlife svojim obľúbeným kombom fotoaparátom Nikon D750 a teleobjektívom Nikkor AF-S 300mm f/2,8 + telekonvertorom Nikkor TC 20E II AF-S 

Ich najnovšie varianty nájdete v obchode Prolaika:

https://www.prolaika.sk/e-shop/nikon-d750-telo-4x-cistenie-snimaca-fotokurz-zadarmo/p-3273665.xhtml

https://www.prolaika.sk/e-shop/nikon-af-s-nikkor-300mm-f-28g-if-ed-vr-ii/p-3458082.xhtml

https://www.prolaika.sk/e-shop/nikon-tc-20e-iii-af-s-telekonvertor-20x/p-3458091.xhtml