Na dostrel od Islamského štátu

Na dostrel od Islamského štátu

Blog  /  Jana Čavojská / 13.03.2017 / 07:00

„Môj kolega by si rád pozrel fotky v tvojom mobile a fotoaparáte. Samozrejme, len ak súhlasíš.“ Bola to ponuka, ktorá sa neodmieta. Dal mi ju totiž jediný anglicky hovoriaci muž v uniforme na policajnej stanici v meste Reyhanli na turecko – sýrskej hranici. Stihla som tu akurát prejsť cez nevýrazné centrum mestečka a urobiť pár fotiek v kebabárni, kde pracovala žena, čo ušla zo Sýrie, a jej desaťročný syn. Keď som z nej vyšla a prešla okolo autobusovej stanice, zastalo pri mne auto, vyskočili z neho akísi muži a začali niečo kričať. Rozumela som iba „polís“ a „pasport“. Pochopila som, že chcú, aby som nastúpila s nimi do auta. Bolo to neoznačené auto a oni boli v civile. Čo sa zbláznili? Ak aj sú to policajti, ako si môžu myslieť, že cudzinec v meste, kde majú džihádisti spoza hranice preukázateľné páky na unášanie ľudí zo západu? Chvíľu sme tam navzájom na seba vrieskali. Potom mi ukázali policajné preukazy.

Cigaretka pri čaji.

Kartičkový chaos

V Turecku som v apríli 2016 robila reportáže o utečencoch zo Sýrie a Iraku, ktorí si tam budovali nové životy. Turecko ich prijalo takmer tri milióny. Desať percent z nich sa zmestilo do oficiálnych utečeneckých táborov. Sú to väčšinou dobre vybavené kontajnerové tábory, jeden z nich bol dokonca vyhlásený za najlepší na svete. Ostatní utečenci si pomáhajú, ako vedia. Zaregistrovaným ponúka turecká vláda bezplatnú zdravotnú starostlivosť a za určitých podmienok aj povolenie pracovať.

Okrem utečencov ma zaujímala aj situácia na východe krajiny, v kurdských oblastiach, kde prebiehala otvorená vojna medzi armádou a kurdskými povstalcami. Starobylé centrum mesta Diyarbakir pár mesiacov predtým vysťahovali s odôvodnením, že sa tam určite ukrývajú kurdskí teroristi, a kto tam zostane, bude považovaný za teroristu tiež. Ľudia radšej opustili svoje domovy. 102 dní sa medzi historickými múrmi bojovalo. Súr, ako jadro Diyarbakiru uprostred hradieb nazývajú, zostával aj po skončení tejto operácie uzavretý.

Muž platí chlapcovi, ktorý mu doniesol jedlo z reštaurácie, pred policajnou zábranou v Diyarbakire.

Turecké úrady si tam však neželali prítomnosť novinárov. Ani na ďalších miestach, ako napríklad v Cizre, z ktorého zostali po zásahu armády obhorené ruiny. Preto si každú chvíľu vymýšľali nové záhadné typy akreditácií a povolení, ktoré novinár potrebuje. Takú či onakú kartičku, vybaví ju tam a tam, väčšinou v najväčšom meste oblasti. Niekedy sa situácia zmenila zo dňa na deň. Jeden deň ste akreditáciu nepotrebovali, ale ďalší už áno. Dostala sa ku mne informácia o novinárovi, ktorý na policajnom oddelení v Reyhanli strávil dve noci a navyše dostal pokutu 500 dolárov za to, že nemal niektorú z akreditácií. Policajti potom povedali, že nebol zadržaný. Že bol na dve noci ich hosťom.

Na vlastnú päsť

Na pozadí mobilu mám fotografiu krampuša, drevenej masky so zdeformovanými črtami tváre a vycerenými ostrými zubami, ktorá znázorňuje diabla z Álp. Rakúšania si takéto masky obliekajú okolo piateho decembra a robia v nich šialené pochody mestami. Fotka, postprodukčne vylepšená, asi pôsobí príliš realisticky. Keď ju policajti videli, zatvárili sa: No jasné. My sme to vedeli. Takúto fotku môže mať na pozadí mobilu iba niekto, to sa chce v Sýrii pripojiť k džihádu.

Nakoniec sme vypili spolu čierny čaj a policajti súhlasili, že ma nedeportujú, ak z Reyhanli odídem a už sa nevrátim. Pre moju vlastnú bezpečnosť, samozrejme, a pre zachovanie reputácie tureckej polície – veď ako by vysvetľovali vláde Slovenskej republiky, keby ma z územia, ktoré majú pod palcom, uniesli teroristi z Islamského štátu?

Rodina utečencov zo Sýrie. Deti nechodia do školy. S otcom a starou mamou pracujú na poli za 200 dolárov mesačne, ktoré minú na nájom a jedlo.

Na východe Turecka a na sýrskej hranici sa motá veľa reportérov. Máte záujem o výlet do Sýrie? Žiadny problém. Stačí sa chvíľu potulovať po meste v blízkosti hranice a nejaká dobrá duša vám dá ponuku. Od dvesto dolárov. Ak sa bojíte zostať cez noc, môžete ísť aspoň na pár hodín. Popozerať, ako tam žijú ľudia, a vrátiť sa zas naspäť. Snáď nemusím vysvetľovať, aké nebezpečné je sadnúť s takými úplne cudzími ľuďmi do auta.

Reportéri z veľkých médií využívajú na takýchto miestach služby fixerov. To sú miestni ľudia, väčšinou novinári, ktorí poznajú situáciu, vedia vás nasmerovať k zaujímavým príbehom, vybaviť potrebné povolenia, vozia vás autom a prekladajú vám. Bežná cena fixera na turecko – sýrskej hranici je 250 eur na deň. Povedzte to šéfredaktorovi tu na Slovensku! Pre freelancera je to už úplne nepredstaviteľná suma. Musím si poradiť sama. V cudzom prostredí, bez znalosti turečtiny a arabčiny, kde mám len pár dní na to, aby som porozumela situácii, našla zaujímavých ľudí, napísala a nafotila zmysluplnú reportáž.

Muži z utečeneckého tábora predávajú soft drinky pred hraničným prechodom do Sýrie.

Žiadna budúcnosť

V Diyarbakire som sa dala do reči s Omerom. Prihovoril sa mi v kaviarni. Vedel obstojne po anglicky. Ukázalo sa, že ho tiež vysťahovali z historického centra Súr. Nevie, či jeho dom ešte vôbec stojí. Hoci sa protiteroristická operácia už skončila, Súr je stále obkľúčený policajnými zábranami.

Vedela som, že neďaleko Diyarbakiru je utečenecký tábor pre jezídov, ktorí ušli pred besnením Islamského štátu z Iraku. Džihádisti považujú jezídov za uctievačov diabla. Nechápem, prečo sa západný svet tak zdráha nazvať to, čo s nimi robili, genocídou. Turecko však jezídov za utečencov nepovažuje. Vraj nemajú dôvod na ochranu podľa medzinárodného práva. Dôvod je pravdepodobne ten, že etnicky sú to kurdi. O jednoduché utečenecké tábory pre Jezídov sa starajú mimovládne organizácie.

Jezídi v utečeneckom tábore nemajú dôvod na úsmev.

Z tábora nás najprv otočili naspäť do Diyarbakiru po povolenie nejakého regionálneho úradu. Našťastie sme ho vybavili v priebehu polhodiny. O ďalšiu polhodinu sme čakali na streche jedinej murovanej budovy v tábore. Povinný rozhovor so zástupcom riaditeľa.

Konečne sedíme v stane Ahmeda Cidra Findiho, starca, ktorého ostatní rešpektujú ako hlavu komunity. Jeho synovia mi ukazovali fotografie a videá v svojich mobiloch. Boli z augusta 2014. Do Sindžáru vtedy vtrhli islamisti. Kurdské milície, ktoré ľuďom predtým sľúbili, že ich budú ochraňovať, naskákali na autá a odišli. Čo sa dialo potom, možno nazvať hororom. Bojovníci Islamského štátu zmasakrovali tisícky Jezídov, ktorí nestihli ujsť. Ženy a deti odvliekli do otroctva. Obchodovali s nimi ako s tovarom. Znásilniť Jezídku považujú za záslužný čin.

Deti priniesli čaj. Muži sú skormútení. Nevidia pre seba žiadnu budúcnosť. Ich domovy sú zničené, časť rodín vyvraždená, v Turecku ich nechcú. Niektorí ľudia z tábora zaplatili prevádzačom a vybrali sa do ďalekej Európy. Ich čln však nedosiahol brehy Grécka. Utopili sa niekde v mori.

Provizórium utečeneckého tábora pre Jezídov môže ešte trvať roky.

Rozprávanie mužov a moje otázky musí Omer prekladať. Kvôli predchádzajúcim zdržaniam je času málo. Viem, že o šiestej odíde svetlo. Na fotografovanie mi zostáva pár desiatok minút. Čo najslušnejšie sa snažím ukončiť rozhovor s mužmi, aby som sa stihla poprechádzať po tábore. Aby vznikli dobré fotky, potrebuje fotograf najprv získať dôveru ľudí. Stráviť s nimi čas, aby ho prestali vnímať a nerušene sa venovali svojim každodenným činnostiam. Viem, že tu sa mi to už nepodarí. Aspoň nejako sa snažím zachytiť životné podmienky v tábore.

V ostreľovanom meste

Návštevu oficiálneho tábora pre utečencov zo Sýrie som zariaďovala ešte zo Slovenska cez tureckú ambasádu. Povolenie dávajú úradníci z kancelárie prezidenta Erdogana. Dostala som ho až na deň svojho spiatočného letu.

Pravidlá v táboroch sú veľmi prísne. Neexistuje, že sa len tak dostanete dovnútra, lebo niekoho uprosíte. Tábory sú usporiadané tak, že zvonka dovnútra ani nevidíte. Fotiť aj vstup je zakázané. No dúfam, že pred táborom a v pohraničnom meste Kilis stretnem ľudí, čo sem ušli zo Sýrie.

Dom v dedine Hasipaša, ktorý si prenajímajú utečenci.

Po noci v airbnb izbe v Gaziantepe hľadám mikrobus do Kilisu. Mladý študent sa okamžite ponúkne, že ma zavedie na zastrčenú stanicu, z ktorej odchádza. Sám pritom nevie presne, kde je. Pýta sa okoloidúceho muža. Ten nám ukáže cestu a potom na môjho nového kamaráta vychrlí prudký príval slov. Čo povedal? „Naliehal na mňa, aby som ťa varoval. Rozmysli si to. Kilis ostreľujú teroristi z Islamského štátu niekoľkokrát do týždňa. Nie je to tam bezpečné,“ prekladá mi môj spoločník. Lúčime sa a okamžite si ma pridá na facebooku, aby sa neskôr uistil, že v ňom sedím, že sa veziem a že som v poriadku vystúpila v Kilisi.

Kilis. Pozície Islamského štátu sú vzdialené len pár kilometrov.

Kilis má 90 000 obyvateľov a hostí 130 000 utečencov. Nominovali ho za to na Nobelovu cenu za mier. Utečenecký tábor Oncupinar je postavený priamo na hraničnom prechode do Sýrie. Pozície Islamského štátu sú odtiaľto vzdialené deväť kilometrov. Cez hraničný prechod v pravidelných intervaloch prefrčia turecké sanitky. Rebeli z Free Syrian Army majú s tureckými úradmi dohodu o zdravotnej starostlivosti pre svojich zranených.

Strach z fotografie

Pri hranici vládne ruch. Muži z tábora tu rozbehli svoje malé biznisy. Predávajú limonády, čaj, kávu, sladkosti a ovocie. Hranicu prekračujú aj kamióny a humanitárni pracovníci. Tí prichádzajú ráno z Gaziantepu – nemajú dovolené spať v Kilisi, riziko je príliš veľké – a pracujú v provizórnom utečeneckom tábore hneď za hraničným plotom na sýrskom území.

Sýrčania prijímajú v Kilisi akúkoľvek prácu.

Mahmud Esam hovorí trošíčku po anglicky. V tábore žije už dva roky s manželkou a dcérkami. Svoju dedinu Al Kafr má na dohľad. Teraz patrí Islamskému štátu. Príbehy ostatných mužov, ktoré mi Mahmud prekladá, sú podobné. Muži opisujú aj život v tábore a svoje plány odísť niekam, kde si nájdu normálnu prácu. Dva dni prichádzam fotografovať na hranicu. Je to v poriadku, kým fotím len mužov.

V autobuse mi niekoľko tínedžerov hovorí, že idú na hodinu angličtiny do centra Modrý polmesiac. Idem s nimi. Je to neziskový vzdelávací projekt, ktorý založili a vedú utečenci z Aleppa. Privítajú ma radi, porozprávajú mi o svojej práci. Zháčia sa až keď chcem fotografovať. Fotiť v moslimskom prostredí ženy je často neprijateľné. Muži zas majú obavy, že sa k ich fotografii nejako dostanú bojovníci Islamského štátu a odnesú si to ich rodiny, ktoré zostali v Sýrii. Chce to veľmi veľa diplomacie urobiť nejaké zábery.

Strážca mešity v Diyarbakire.

Keď po pár dňoch odchádzam z Kilisu, zadržia ma policajti. Vysielačkou privolajú ďalších kolegov, donekonečna študujú môj pas, až sa bojím, že nestihnem autobus. Viem, že mi určite chýba nejaká akreditácia. Viem aj, že si určite nemyslia, že som turistka. Kto by sa hrabal na dovolenku do mesta ostreľovaného Islamským štátom? Ich angličtina je chabá. „Journalist,“ odpovedám im na otázku, čo tu robím. Spolieham sa na to, že ani pri mojich minulých návštevách Turecka tomuto slovu nerozumeli. Zvyknú používať výraz „press“. Nakoniec ma nechajú odísť.

Na dostrel od Islamského štátu
5 5 with 3
 
počet hodnotení: 3

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...