Julo Kotus: Nudiť sa nebudem

Julo Kotus (45) bol pri založení 2 najúspešnejších fotoportálov na Slovensku. Aj fotoma.sk je jeho dieťa. Vyhral sa s ňou. Postavil ju na nohy a poslal do života. V súčasnosti sa venuje prezentácii značky Nikon blogom a PR aktivitami, ale pracuje aj pre klientov v oblasti plnohospodárstva, kde využíva fotografiu i videotvorbu na podporu domácej produkcie ovocia. Spoločnosť BoniFructi mu dala jedinečnú možnosť dokumentovať ich činnosť. Na začiatku to bol projekt výročnej knihy, z ktorého sa spolupráca rozšírila na celkovú podporu PR. Na fotoma.sk sa neprestal venovať spravovaniu galérií. Stále je tu s nami a práve jemu môžete vďačiť za fotky vo výbere redakcie. 

Odkiaľ si?

Z ďalekého východu. Keď od nás zalúčiš kameňom na východ, tak ho prehodíš na Ukrajinu. :-) Narodil som sa v Zemplínskych Hámroch.

Ako si sa dostal na druhý koniec republiky?

Samozrejme, ako všetci východniari, za prácou. :-)

A ako si sa dostal k fotografii?

Odmalička ma bavilo kreslenie... Asi teraz zopakujem príbeh mnohých fotografov ako cez kopirák. :-) Začal som si kresliť ceruzkou.

Aj ja to tak mám. Dokonca už keď som fotil, tak som si prvé fotky predkresľoval, čo by na nich malo byť a ako by to malo byť uložené.

Kreslil som si ceruzkou alebo uhlíkom čiernobiele obrázky. Časom ma začali oslovovať ľudia, aby som im nakreslil portrét. Lenže ja som na prácu potreboval pokoj, tak som si ich začal fotiť, aby som im potom podľa fotografií nakreslil obrazy.

Nebodaj si zrazu zistil, že fotografia je rýchlejšia cesta k výsledku?

Bola rýchlejšia a v istom zmysle aj zábavnejšia ako kreslenie. Bolo v tom aj niečo technické a tajuplné, to my muži máme radi.

Začínal si v čase, keď bolo treba filmy kúpať v chemikáliách.

Jasné. Čiernobiela fotka bola stále v rozkvete a fotografie boli presnejšie ako moje kresby. :) Časom som na ceruzku a uhlík zabudol a zostal iba pri fotke.

Nechýbajú ti?

Niekedy hej. Nostalgicky si spomínam na časy, keď som si po nociach kreslil. Ale čo už, keď dnes máme programy a zariadenia, s ktorými sa dá čmárať rovno do tabletu? To by som musel zase iba čumieť do obrazovky. Ale raz, možno na dôchodku, sa ku klasickej kresbe vrátim ako k relaxu. Aj môj veľký vzor Henri Cartier-Bresson nakoniec kreslil. :-)

Veď aj s filmami a fotopapiermi bola kopa práce.

Malo to svoje čaro. Mal som šťastie. Keď som bol vo Walese účastníkom projektu na podporu mládeže a mobility mladých ľudí, dostal som sa do profi ateliéru na univerzite vo Walese, kde sme mali perfektné vybavenie. O takej tmavej komore u nás fotografi len snívali. Mali tam to najlepšie, čo vtedy bolo možné dostať. Od špičkových zväčšovákov s legendárnymi objektívmi po presné digitálne časovače na nastavenie expozície papiera. Bol to rok čistej radosti v tmavej komore. Mal som vtedy 25 rokov.

Ako si sa dostal k tomu dobrodružstvu?

Po skončení gymnázia a po vojenčine som sa vrátil domov. Ako väčšina mladých som skončil na úrade práce a tak som hľadal. Facinovali ma ľudia a ľudský fenomén sám o sebe aj v súvislosti s prírodou a prírodnými vedami. Vyštudoval som nakoniec teológiu, ale s tou veľké uplatnenie človek nenájde. Chvíľu som aj manuálne pracoval v lesnej škôlke a nakoniec mi, čudujsasvete, ponúkli na úrade možnosť vycestovať do zahraničia, získať skúsenosti a potrénovať jazyk. Na úrad došla oblastná koordinátorka agentúry a predstavila projekt. Takmer všetci odišli bez záujmu. Nemala to byť platená práca, ale iba dobrovoľnícka služba s nejakým vreckovým + dva ročné kurzy na tamojšej univerzite. Bola to súčasť úžasného obrovského projektu EU pre mobilitu mládeže, ktorý u nás zastrešovala agentúra NAFYM (National Agency for Youth Mobility). V rámci neho mohli mladí vycestovať do zahraničia, aby na rôznych miestach vykonávali dobrovoľnícku službu a získali zručnosti v komunikácii, práci a boli otvorení voči iným kultúram.

V našom konkrétnom projekte sme sa mali starať o ľudí "s ťažkosťami v učení" (people with learning disabilities). To nám povedali. Na mieste sme zistili, že sa máme starať o naozaj postihnutých ľudí. Priznávam, že som chcel najprv utiecť, že túto prácu ja robiť nebudem! Andy Bevan, charizmatický chlapík, ktorý nás mal na starosti, ma presvedčil, aby som nerobil rýchle rozhodnutia a počkal dva - tri týždne. Niekoľko krák to zopakoval a mne táto múdrosť slúži dodnes: "Don't make instant decisions."

Po troch týždňoch sa všetko zmenilo a ja som zrazu dospel. Ostať bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí, aké som vo svojej mladosti urobil. Za rok fungovania s takýmito ľuďmi sa mi rozšírili obzory. Prestal som mať podvedomí blok voči akokoľvek postihnutým. Začal som s nimi komunikovať, naučil som sa trochu znakovú reč. V rámci projektu sme mali zaplatené štúdium na univerzite - dva semestrálne kurzy z dvoch predmetov. Jeden musel byť jazyk a druhý sme si mohli vybrať. Keď som v katalógu videl čiernobielu fotku  s Ronom Davisom, bolo rozhodnuté. Vo Walese som sa tak zažral do fotografie, že som aj pre našich klientov založil tmavú komoru. Bolo to skvelé pozorovať ich, ako im žiaria oči, keď po tom, ako niečo odfotografovali, zrazu videli vo vývojke vznikať obrazy. Bolo to ich dielo. Skákali od radosti a veľmi sa tešili.

Po prvom pobyte v Anglicku sa ti podaril ďalší.

Pochádzam z hladovej doliny. Keď som sa vrátil z Anglicka, vedel som jazyk a mal som už niečo za sebou. Podal som si v Londýne žiadosť o podporu ďalšieho projektu. Absolventi dobrovoľníckej služby mali možnosť napísať vlastný follow up projekt a požiadať grant kdekoľvek v Európe. Ja som ho podával do Londýna. Dostal som peniaze na to, aby som obrazovo porovnával Wales a Slovensko. Mal som z toho fotovýstavy u nás a aj vo Walese.

Po návrate si sa vďaka skúsenostiam zamestnal v časopise.

Bol som reportér mesačníka pre diabetikov a pracoval som pre reklamnú agentúru, z ktorej neskôr vzišiel aj portál ephoto.sk. Bol som jednoducho nadšený pre fotku. Veľmi krátku dobu som pracoval aj pre časopis Watt Foto Video, ten ale bol už pred mojim príchodom potápajúcim sa Titanicom. 

Si spojený a stál si pri zrode dvoch najväčších elektronických fotoportálov na Slovensku.

Mal som šťastie, že som dokázal kombinovať fotografovanie a písanie. Status píšuceho fotografa či fotografujúceho redaktora som si zachoval dodnes. Som za to veľmi vďačný. Vďaka tomu som sa spoznal s mnohými ľuďmi od fotky, čo to pocestoval a mohol robiť pre známe firmy. Bola to výhoda v čase, keď som nemal fotografické zákazky. Osvedčilo sa to aj teraz počas korona krízy. O nejaké menšie zákazky som prišiel, ale mal som Nikonblog a Jablká. Stále som aktívny aj v galérii na FOTOme. Kríza sa ma až tak nedotkla ako fotografov, ktorí iba fotili a na niekoľko mesiacov prišli o zákazky.

Takže mávaš aj štandardné občasné zákazky, nielen stálych klientov?

Áno, je to dobre aj pre zachovanie si pestrosti práce. Nie je ich veľa, ale niektoré si zvlásť cením.

Napríklad fotenie, ktoré sme ti ako kamaráti na Facebooku každý máj v roku závideli? Myslím teraz fotenie plachetníc na Jadrane. :-)

Áno, to bolo jedno z nich. 10 rokov som fotografoval regatu Gentleman Sailing. Nebola to ozajstná drsná pretekárska regata, skôr také gentlemanské jachtenie, ale aj tu sa pritrafili dobrodružnejšie okamihy. A niektoré posádky by si to smelo mohli rozdať aj s profíkmi. Bolo to perfektné jarné vyvetranie si hlavy a foťákov po zime. :-)

Prečo bolo?

Regata Gentleman Sailing minulý rok skončila. Viacerí zvažovali, že preberú žezlo po organizátorovi, do toho však prišla Korona kríza. Uvidíme, či zo smelých plánov niečo vytrvá aj do ďalšieho roku.

Mal si niekedy cieľ, niečo veľké dosiahnuť?

Ja ho mám stále a v podstate si ho plním. Som nastavený tak, že sa snažím užívať si prítomnosť a tak nemám extrémne veľké nároky na to, aby som bol šťastný, alebo aby som niečo špeciálne dosiahol.  Nekariérny cieľ sa mi darí plniť. Teda, veľmi zle som to povedal. Nie je to cieľ a ani moja zásluha, je to dar. Tým je pre mňa rodina, krásne a zdravé deti... Pracovne to je robiť na zaujímavých dokumentárnych projektoch. Viem, že zaznamenávať miznúce tradície je otrepané a v určitom zmysle aj klišé. Robili to mnohí, ale nedocenených povolaní a krásnych skrytých osudov ľudí je omnoho viac. Veď to vieš sám.

Na "jablkovom projekte" fotím reklamu, billboardy, potláčame kamióny, ale súčasne ma nechajú robiť dokument po svojom. Druhý rok zbierame materiál na knihu, ktorá bude venovaná ľuďom a práci v sadoch. Myšlienka je ukázať, čo všetko je za tým, kým si my v obchode vložíme krásne jabĺčko (či iné ovocie) do nákupného vozíka.  Koľko námahy, potu, odbornosti či kumštu a v neposlednom rade veľkých investícií. Fotografujem ľudí, ako pracujú, ako sa mordujú, sadia, zachraňujú úrodu pred mrazom, krupobitím, strihajú, ošetrujú, oberajú... Všetko. Celý proces po celý rok.

Začínam ti závidieť.

Mám aj taký dlhodobý úlet s partiou fotografov. Každý rok chodievame na ťah žeriavov popolavých do maďarskej pusty. Hortobáďske rybníky na východe Maďarska o okolo nich úžasná pusta s pastiermi rohatého dobytka. Možno by nebolo márne porovnať život pastierov tam a na Slovensku. Slovenských pastierov som svojho času fotil na tradičnom salaši. Žiaľ, v Maďarsku mám jazykovú bariéru. Možno si nájdem tlmočníka a skúsim to. Zaujímajú ma títo ľudia aj život, ktorý vedú na nekonečných rovinatých pustinách. Bolo by skvelé kočovať pustou s pastiermi, spať v ich kolibách, jesť ich guľáš a piť kávu z kotlíka.

Worksohpy?

Už ich nerobím. Nemám na ne čas. Stretávať sa s ľuďmi rovnako šibnutými do fotografie bola dobrá skúsenosť, ale už na to nemám priestor. Naopak, koketujem s tým, že by som sa na nejaký zaujímavý sám prihlásil a užil si ho ako účastník a niečo nové sa naučil či dostal inšpiráciu. :-)

Streetfotografia?

To je to, čo mi teraz chýba. Ale rád by som sa k „streetke“ vrátil. Vytratila sa mi zo života v čase, keď som prestal denne cestovať do Bratislavy za prácou. Vždy som mal pri sebe nejaký fotoaparát. Fotil som si svoje obľúbené ulice, rád som využíval hromadnú dopravu. Teraz síce fotím ľudskú činnosť, ale nie je to typická „streetka“. Chýba mi. 

Streetfotgrafia vyžaduje odvahu a prekonať blok zacieliť objektív na neznámych ľudí.

S tým bojuje každý a patrí to k pouličnému adrenalínu. Robí to fotenie vzrušujúcejším. Niekedy máš pocit, že vieš odhadnúť človeka, namieriš, odfotíš a zistíš, že si ho zle odhadol. V lepšom prípade ťa prekvapí milá reakcia.

A väčšinou prekvapuje milá reakcia?

Áno. Samozrejme treba zvažovať a vyhodnocovať, na koho namierim fotoaparát. Nebudem fotografovať holohlavého mafiána v naštartovanom aute pred vykričaným podnikom. Nie som fotograf subkultúr ani podsvetia. Baví fotografovať príjemné veci. Tých zlých je na fotkách už dosť a správy nás dennodenne zahŕňajú tagédiami. Mám rád jemné nuansy života, skrytú krásu v bežných okamihoch. 

Ako sa dajú ľudia na kurze presvedčiť, aby sa nebáli?

Veľa robí to, že sme sa delili do dvojíc. Vo dvojici ste odvážnejší. Niektorí pritom používajú aj rôzne finty. Napríklad predstierajú, že fotia kamaráta a fotia niekoho iného. To však smrdí neférovým prístupom. Ja som za to byť rýchly, fotografovať bez opýtania a následne sa s fotografovaným skontaktovať, nadviazať očný kontakt, usmiať sa na neho, kývnuť hlavou, poďakovať, ak nastanú otázky, pochváliť mu čokoľvek, čím vás zaujal. Pochválený človek reaguje takmer vždy pozitívne. Pri fotení človeka v negatívnom motíve alebo ťažkej situácii zas pomáha vysvetliť, že chcete zaznamenať ich ťažký osud a upozorniť naň. Streetfotogafiu treba často dokomunikovať, nie iba stlačiť spúšť a odísť. 

Kdesi na hranici Rumunska a Moldavska mi raz poradili, že je lepšie sa úprimne ospravedlňovať a následne pokorne vysvetľovať, ako si pýtať povolenia vopred. Niečo na tom bude.

Na umelecké či spravodajské účely na verejne prístupných miestach síce môžeme fotografovať bez opýtania, ale nesmie pri tom človeku neprimerane vstúpiť do súkromia. Ale to sa na prvý pohľad predsa zistiť nedá, preto aj keď vyfotím, zotrvám v postoji s fotoaparátom pri oku, aby ma mali možnosť vidieť a vysloviť výhradu. Ja mám právo fotiť, oni majú právo prejaviť nevôľu alebo odmietnuť, a ja to potom rešpektujem.

Stalo sa ti, že by niekto zareagoval agresívne na to, že si ho odfotografoval?

Agresívne nie, ale nepríjemne ma viackrát odmietli.

Pár sprostých slov a hotovo?

Raz, na worshope vo Viedni, som na rodinke s dvoma deťmi ukazoval, ako ich odfotografovať v pohybe. Mama na mňa vybehla, že prečo ich fotím? Snažil som sa príjemne komunikovať a vysvetliť jej, že vyzerali skvele vo svetle, ktoré ich obklopovalo a súdržne, ako spolu kráčali v daždi. Ona len zopakovala otázku, že prečo ich fotím a že ona si to neželá. Stať sa môže všeličo. Netreba sa nechať odradiť. Po jednom odmietnutí príde sto úsmevov. :-)

Kam sa podeje fotografia? Firmy, ktoré vyrábajú fotoaparáty zaznamenávajú pokles záujmu. Kompakty takmer vymreli a veľké fotoaparáty nie sú na každodenné používanie.

Myslím, že vážna fotografia ostane vyhradená pre fotografov profesionálov a nadšencov, ktorí si uvedomujú, že mobily nie sú na všetko. Najlepšie fotky vznikajú v ťažších svetelných podmienkach. Aj tu mobily zaostávajú a ťahajú za slabší koniec. Verím, že sa ešte dlho budeme hrať s fotoaparátmi a ešte si ich užijeme. Fotka už síce nie je tak cenená ako kedysi, honoráre za ňu často nie sú takmer žiadne, autorské práva rešpektuje len málokto. Napriek tomu je tu stále kopa nadšencov. ktorí sa chcú baviť fotkou a chcú tvoriť. Tí ponesú zástavu. :-)

Akú techniku používaš?

Mám Nikon Z6 na tvorbu fotografií a videí. Z6 je skvelá. Video z nej je lepšie, ako z Nikonu Z7. Keď mi pri niektorých veľkorozmerových fotografických prácach chýba vyššie rozlíšenie Nikonu Z7, dokážem si ho požičať. Mal som rád zrkadlovky a veľmi rád som nimi fotografoval. Dnes som kompletne zmenil celý systém na bezzrkadlovky. Mám takmer všetky Z objektívy pre tento systém okrem ultraširokého. Cez adaptér používam aj niektoré zrkadlovkové objektívy, ktoré za to stoja, napríklad 70-200 na reportáže. V minulosti som mal averziu voči videu. Dnes zisťujeme, že video má stále väčší úspech u divákov. Video je chytľavejšie a dokáže akoby odovzdať viac emócií súčasnému človeku. Fotku si treba pozorne pozrieť, objaviť jej odkaz, možno druhý význam. Nikon Z6 je na video geniálny. Zvykol som si naň a napriek tomu, že mám možnosť, po zrkadlovke siahnem málokedy.

So zdokonalenou technikou sa už mnohým technickým detailom nevenujeme až tak úzkostlivo.

U mňa rozhodli tri vlastnosti mirrorlessov. Prvá je naozaj presné zaostrovanie pri portrétoch. Už som pomaly aj zabudol, čo znamená slovo back či front focus.  Duhá je tichá prevádzka. Fotiť dôverné interview či delikátny dojímavý moment je omnoho jednoduchšie bez hluku zrkadla. Treťou je reálny náhľad na scénu s použitou korekciou či inými nastaveniami. Nemusím si overovať, že som fotku naozaj dobre exponoval, lebo ju pred spustením závierky vidím presne tak, ako bude uložená na kartu. Tento pokrok oceňujem, aj keď mi niekedy chýba optický hľadáčik. :-) Technický pokrok ma oslobodzuje, nemusím rozmýšľať nad technológiou, technikou, viac sa môžem sústrediť na obsah, kompozíciu a výpoveď. To mi ale nebráni, aby som si nostalgicky nezaspomínal na film, tmavú komoru, mechanické fotoaparáty. Možno raz na dôchodku, na staré kolená oprášim Nikon FM3A... Už vidím, že sa nudiť nebudem. :-)