Gabriel Grund: Mám rád čistú fotografiu

Gabriel Grund: Mám rád čistú fotografiu

Blog  /  Jana Čavojská / 06.11.2017 / 13:40

Ľudia v jeho veku obvykle neinklinujú k novým technológiám. Fotograf z Bardejova Gabriel Grund (72) však hovorí, že až prechod na digitál pred desiatimi rokmi a následne možnosti úpravy fotografií v počítačových programoch mu umožnili vytvárať také fotografie, aké si vždy prial robiť. Nikdy sa fotkou neživil a nefotil ani pre noviny a časopisy. Záznam skutočnosti s ostrými a identifikovateľnými objektmi preňho nie je dôležitý. Viac má rád pridanú hodnotu fotografie. Stále je aktívny v bardejovskom fotoklube a zúčastňuje sa súťaží, pretože si myslí, že fotograf potrebuje konfrontáciu.

Gabriel Grund má sedemdesiatdva a zlákali ho nové technológie.

Fotografi, ktorí celý život fotili na film, sa väčšinou len ťažkou preúčajú na nové. Vy ste však do toho šli ako šesťdesiatdvaročný s nadšením.

Digitálna fotografia mi umožnila robiť fotografie, aké mi klasická nedovoľovala. Mám rád čistú fotografiu. Nech tam nie je nič, čo tam nemá byť. V športových halách sú reklamy. V tej bardejovskej je toľko čiar a reklám, že tam dobrú fotografiu neurobíte. To všetko dávam preč. Fotografiu mám hotovú rýchlo. Ale s editovaním sa bavím aj niekoľko hodín.

Prečo vás chytila práve športová fotografia?

Päťdesiat rokov som hral volejbal. Keď som mal šesťdesiatpäť, so starými pánmi sme sa stali majstrami Slovenska. Pätnásť rokov som volejbal pískal. Kedysi som pretekal na motorkách, boxoval. Celý život sa pohybujem okolo športu. Všetky športové fotografie, ktoré som videl, boli ostré a dokonalé. Dnes s bežným aparátom však nepostačíte kvalitným kamerám. Pri Moto GP alebo formule 1 dajú kamery naspodok, vozidlo prechádza pol metra od nich. Ako fotograf sa nikdy nedostanete na také miesto, aby ste urobili porovnateľnú fotografiu. Nemôžete ísť do boxerského ringu a podobne. Musíte si teda nájsť iný výrazový prostriedok. Hovorím: pohyb nikdy nezačína a nikdy nekončí. Všetko je v pohybe. Preto fotím takto. Hlavný motív je ostrý a to ostatné je totálne rozmazané. Ale nerozmazávam to softvérovo. Robím to pri snímaní. Pining a dlhý čas. Šport fotografujem na jednu osminu, jednu šestinu, jednu desatinu sekundy. Som amatér. Na rozdiel od reportážnych fotografov, ktorí robia pre tlač a potrebujú mať všetko ostré, pretože na fotografii potrebujú všetko identifikovať, mňa samotný športovec nezaujíma.

Hovorí, že nepotrebuje ostrú fotku a identifikovateľnú tvár športovca.

Ako ste fotili predtým?

Fotografoval som skôr detaily, čiernobielu klasiku. Ale nebolo to ono. Nevedel som všetky veci urobiť tak, ako som si predstavoval. Teraz technika umožňuje oveľa viac. Predtým som napríklad prevracal negatívy. Ak mi niečo prekážalo, dával som to preč štetcom a zoslabovačom, prípadne aj tušom. Bolo to zaujímavé, bolo to zdĺhavé. Digitalizácii som sa dlho bránil. Nevedel som, čo s tým robiť. Teraz rôzne experimentujem. Napríklad v oblasti aktov. Nechcem, aby modelka stála. Chcem, aby sa hýbala, urobím niekoľko záberov a potom skladám fotografie a vytváram gradovaný pohyb.

Takže sám seba radíte k umeleckým fotografom?

Prekáža mi, že pod umeleckou fotografiou, ktorú chcem robiť, sa skrýva veľa náhodných cvakov. Fotografi vidia niečo pekné a cvaknú. A myslia si, že majú dobrú fotografiu. Ja sa pýtam, kde je pridaná hodnota jej fotografie. Ak autor pri fotografovaní nemá žiadny zámer, žiadnu pridanú hodnotu, je fotografia len dokument. Nájsť pridanú hodnotu však nie je ľahké. Určite to nie je o tom, ísť a náhodne cvakať napríklad na dovolenke.

Celý život fotí vo voľnom čase.

Vždy fotografujete premyslene?

Vždy idem cieľavedome za niečím. Cez fotografiu chcem ukázať svoj pohľad. Nerád niekoho kopírujem. Veľa vecí prirovnávam k športu. Čo povedal Sagan keď sa tretíkrát stal majstrom sveta? Spýtali sa ho, či bude druhý Eddy Merckx. To bol v 70. a 80. rokoch najlepší cyklista sveta a pravdepodobne zostane najlepším aj v histórii. Sagan odpovedal veľmi dôležitú vetu: Nechcem byť druhý Merckx, chcem byť prvý Sagan. To isté sa snažím vo fotografii. Nekopírujem. Iste, študujem pritom fotografie dobrých fotografov.

Čo považujete za svoj cieľ? Prípadne zadosťučinenie? Vystaviť fotku v galérii? Poslať do súťaže?

Výstava stojí veľa peňazí. Vytlačiť dvadsať fotografií po známosti stojí 200 eur. Pre mňa je 200 eur, keď mám dôchodok 260, veľa. Okrem toho, nikdy som nečítal, že by bola výstava skritizovaná. Aj slabšiu výstavu vám každý pochváli. Lenže my máme málo dobrých teoretikov fotografie.

Konfrontácia s inými autormi je podľa neho dôležitá.

Sú súťaťže pre vás dôležité?

Áno. Prečo športovci súťažia?

Pre výhru.

Pre výhru a aj preto, aby sa konfrontovali. Môžete byť majster ulice, majster námestia, majster mesta a už si myslíte, že ste neviem čo dosiahli. Ale pokiaľ nejdete do konfrontácie s inými autormi, budete žiť vo vnútornej predstave, aký ste dobrý. Nemá vás čo posunúť. Nemáte konfrontáciu. Športovci súťažia nielen preto, aby vyhrali, ale aj aby sa porovnávali a v konkurencii sa snažili zlepšovať. Vo fotografických súťažiach je odborná porota. Porovnám si fotografie s ostatnými. Keď príde cena, viem, že som urobil niečo dobre. To pri výstavách nemáte.

A preto ste súčasťou fotografickej komunity? Myslím bardejovského fotoklubu Bardaf? Aby ste sa rozprávali, konfrontovali svoje práce?

Áno. Človek je stádový tvor. Pri konfrontácii sa zlepšujete. Druhý vás usmerní, pomôže. Do svojich fotografií je človek zaslepený. Ten druhý v nich nemusí vidieť to čo vy.

Stále vraj nebolo odfotené všetko.

Odkedy ste vo fotoklube?

Od 1974, fungoval ešte pri národnom podniku Jas Bardejov. Mali sme desať – dvanásť členov. Po 1989-tom som podnikal, tak som z fotoklubu odišiel. A potom sme činnosť klubu obnovili. Stretli sme sa v ňom ľudia, ktorí chcú fotografii rozumieť, mnohí ešte za socializmu absolvovali Noelovu fotografickú školu.

Aká škola to bola?

Štvorročné štúdium fotografie so stretnutiami raz do mesiaca. Skúsení autori prichádzali prednášať do regiónov a dostávali sme úlohy, ktoré sme museli zvládnuť. Na záver bolo spoločné stretnutie v Nových Zámkoch s pánom profesorom Šmokom, ktorý bol kedysi najvýraznejšia osobnosť československej fotografie. Mne to dalo veľmi veľa. A myslím že aj iným. Vďaka tej škole sme začali fotografii rozumieť.

Za vodným pólom cestuje do Košíc.

Ako klub funguje?

Máme tvrdú rehoľu. Štatút prikazuje účasť na určitých súťažiach, aj klubových, teda sa musí zúčastniť za klub určitý počet autorov. Každý si vyberie tému, má k nej aj prednášku pre ostatných členov. Dnes je problém, že ľudia nedokážu obhájiť svoje fotografie a nevedia o nich rozprávať. Prídu do poroty a nevedia to. Prijali sme úzus – pekná fotografia nemusí byť dobrá a dobrá fotografia nemusí byť pekná. Stretávame sa každý štvrtok podvečer. Kto má niečo nové, premieta a my jeho fotografie hodnotíme. V dobrom aj v zlom.

Čo ľudia fotia?

Dvaja sme pri športovej fotografii, veľa ľudí robí street foto. Zaujímavé je, že nemáme ani jedného krajinkára. Niektorí členovia od nás odišli a vytvorili iný fotoklub s mäkšími pravidlami hry ako máme my. Ale náš kolektivizmus predsa len k čomusi prispel. Fotoklub sa za dvanásť rokov dostal do európskej špičky. Možno to bude znieť neskromne, ale patríme aj k najlepším amatérskym fotoklubom na Slovensku. Trikrát po sebe sme vyhrali zlatú medailu na medzinárodnej súťaži Trierenberg v Linzi pod patronátom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie FIAP.

Povinnosťou členov fotoklubu Bardaf je pravidelne priniesť nové fotky.

V akom veku sú vaši členovia?

Jeden tesne nad tridsať, dvaja do štyridsiatky, štyria sme dôchodcovia. Pozývame aj mladých, ale nevieme prečo, nedarí sa nám dostať ich medzi seba. Vraj sme príliš starí.

V Bardejove organizujete aj výstavy a salóny. Prečo je to podľa vás dôležité?

Kvôli konfrontácii a aby sa k nám fotografie približovali. Na vernisáže prichádzajú autori minimálne z okolitých štátov. Nadviažeme kontakty, rozoberáme veci, debatujeme o fotografii. Vidíme, čo robia iní. Prezentujeme sa aj my v zahraničí, naposledy sme mali klubovú výstavu v Odese. Vystavujeme aj známe mená fotografie, nedávno napríklad pána Bielika. Mali sme aj dve výstavy z Ukrajiny, z Majdanu a konfliktu na východe. To ľuďom otvára oči. Šíri osvetu.

V časoch socializmu fungoval systém fotoklubov a metodických centier.

Kedy ste začali s fotografovaním vy?

Na základnej škole. Priviedol ma k tomu brat. Mám o šesť rokov staršieho brata. Ten pri fotografii nezostal. Ale vedel mi to vysvetliť. Potom som chodil do fotoklubu a učil som sa ďalej. Ako každý, zo začiatku som fotografoval všetko. Radosť z fotoaparátu, cvak, cvak. S fotoklubom sme chodili na plenéry do Poľska, aj na dva týždne. Vtedy sme fotografovali skôr reportáže. Napríklad u nás už dávno neexistoval trh koní. V Poľsku to bolo. A vidieť, ako tam handlujú tí ľudia, bolo čo fotografovať. Potom si postupne každý našiel to svoje. Ja som si našiel svoj šport. Bol som hráč volejbalu, potom kapitán, potom tréner, potom rozhodca. Pätnásť rokov som pískal extraligu. Idete na turnaj, máte zápas, potom hodinu voľno. Tak čo tam budem robiť? Piť? Radšej som zobral aparát a fotografoval som. Zas prišiel môj zápas, odpískal som a zas som fotografoval.

Čo vás viac bavilo, pískať alebo fotografovať?

V tom čase pískať. Pri športe som bol do šesťdesiatpäťky, kým mi na ihrisku nezlyhalo srdce. Musel som skončiť. Zostala mi fotografia. Už som na dôchodku, som si pán svojho času, môžem robiť to čo chcem a nie to čo musím.

Robil rozhodcu na volejbalových turnajoch a keď práve nepískal, tak fotografoval.

Fotografujete omnoho dlhšie než prevažná väčšina z ľudí, ktorí navštevujú túto stránku. Myslíte si, že už všetko bolo odfotené? Alebo sa stále dá priniesť niečo nové?

Ešte toho veľa nebolo. Vždy sa dá niečo nové priniesť. Ide o to, či budem niekoho kopírovať. Problém slovenskej fotografie však vidím v tom, že máme málo zdatných teoretikov. Tí by mali sedieť napríklad v porotách fotografických súťaží. Potrebujeme dobrých teoretikov, metodikov, ktorí by vedeli vzdelávať aj iných. Diaľkové školy fotografie, aké boli kedysi. Vytratila sa teória, znalci fotografie ako bol profesor Vorobiov. Tvárime sa ako umelci, ale do umeleckosti nám veľa chýba. A veľmi málo experimentujeme.

Gabriel Grund: Mám rád čistú fotografiu
5 5 with 3
 
počet hodnotení: 3

Komentáre

  • blahoslav J B Art / 07.11.2017 14:55:26
    vdaka za rozhovor ... pred rokom som bol na workshope organizovanom ich fotoklubom ... Gabriel je clovek a fotograf s takou energiou, ktoru mu mozu zavidiet aj ovele ovela mladsi ... a samozrejme lakal aj ostatnych na tie svoje sportove dlhocasovky :)
Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...