Festival La Gacilly - Baden Foto 2020

Veľký festival fotografie La Gacilly - Baden Photo 2020 tento rok začal akoby nesmelo. Korona prekazila veľkú slávu na začiatku tretieho ročníka podujatia pod holým nebom v mestečku južne od Viedne. Zatiaľ bola len malá tlačovka pre rakúskych a slovenských novinárov v ružovom parku medzi veľkorozmernými fotografiami spod vody.

Život by sa tu mal aspoň čiastočne rozbehnúť v polovici augusta. Prídu aj svetoví fotografi. Možno len z Európy a možno sa podarí priletieť aj niektorému z amerických či ruských kolegov. „Žiaľ, nikto nevie, čo bude a či to bude možné, boli by sme radi, keby sa to podarilo,“ hovorí riaditeľ festivalu a jeho otec zakladateľ v Badene Lois Lammerhuber.

Viac o prvom ročníku TU. A o druhom TU. Festival mal na mále, ale je na svete. Okrem iného museli organizátori presvedčiť úrady, že festival vlastne nie je festival, iba sa „tak trochu“ volá. Pretože festivaly v Rakúsku nateraz definitívne zakázali, v Badene priznali pravú tvár: Vlastne to nie je festival, ale výstavy fotografií pod holým nebom.

Ústrednou témou tohto ročníka je: Na východe všeličo nové. Práve vďaka nej sa medzi vystavujúcich po prvý raz v histórii festivalu nefestivalu dostal aj Slovák Boris Németh. Boris „visí“ na veľmi dobrom mieste kúsok od vchodu do vyhľadávaných badenských kúpeľov.

Vážnymi autormi tohto ročníka sú ruskí fotografi. Napríklad Jurij Kozirev. Nie len on ukazuje Rusko, aké sa Rusom udomácneným v Badene nepáči. Tí krútia hlavami, prečo sa ich krajina musí objavovať na svetom oceňovaných fotografiách v akomsi ťažkom svete plnom ošarpaných budov, predpotopnej techniky, opilcov a chorých ľudí. V rakúskom kúpeľnom mestečku žije veľa ruských zbohatlíkov a nezbohatlíkov, ktorí odišli z Ruska za lepším životom na Západe. Všetci namietajú, že Rusko je bohaté a úplne iné, ako na fotografiách v Badene.

Kto chce prejsť celý festival, musí sa pripraviť na 7 kilometrov prechádzok v parkoch a uličkách Badenu. Tento rok ho rozdelili na záhradné a mestské kolo. Vo verejnom priestore bude už onedlho visieť všetkých 2000 fotografií. Tento rok ich inštalujú opatrne, pretože dlho nikto netušil, či festival vôbec bude. Aj badenská radnica váhala nielen z bezpečnostných, ale aj z finančných dôvodov spôsobených koronakrízou. Našťastie, fotografie z francúzskeho materského festivalu v La Gacilly priviezli už v máji.

Hlavným heslom tohtoročného festivalu je: Nikdy sa nevzdávaj. Našťastie, ani Lois sa nevzdal. Loisovi sme v kruhu slovenských účastníkov na podnet Václava Macka začali hovoriť familiárne: Lojzo.

Tento rok na tlačovke vyzeral Lojzo neveselo. Na predošlých ročníkoch sa smial od ucha k uchu sa každým sa objímal, žartoval, bol nezastaviteľný. V živote zažil všeličo. Má vydavateľstvo obrazových kníh , pracoval ako fotoreportér magazínu Geo. Prešiel, nielen s ním, kus sveta. Riadil jeho rakúsku edíciu. Fotografii sa venuje naplno. Je členom porôt významných podujatí. „Áno som unavený,“ priznal. „Je to veľmi veľa práce. Do postele nechodím skôr ako o druhej v noci. Musím veci plánovať, editovať výstupy, pripravovať katalóg... Jednoducho všetko je na mne. Mimochodom: Tento rok nevydáme tlačený katalóg ale je k dispozícii zdarma v online verzii. Veľa ľudí tento rok nebude môcť prísť, tak im chceme dať možnosť pozrieť si náš festival čo najviac vo webovej verzii. Okrem kopy praktických vecí, trebárs ako majú byť rozložené fotografie, sa musím venovať fundraisingu a kontaktu so sponzormi. To všetko mi zaberá veľa času a berie veľa energie.“

Doba korony nepraje ani predaju obrazových kníh. „Práve fotografické knihy nie sú tie, ktoré by sa ľahko predávali cez internet. Ľudia ich musia vidieť. Sú to drahé knihy, ktoré si len tak niekto na diaľku nekupuje,“ vysvetľuje Lojzo.

V polovici augusta by predsa len chcel privítať na tohtoročnom hlavnom podujatí tohto ročníka čo najviac fotografov a priaznivcov fotografie. Aj to ho stojí kopu energie. „Bývať budú v jednom špeciálne vyhradenom hoteli, v ktorom po príchode počkajú na výsledky rýchlych testov na covid-19. Výsledky by mali dostať do troch hodín mailom. Ľudia budú z rôznych krajín, čo zvyšuje nebezpečenstvo prenosu vírusu. Okrem toho veľa úspešných fotografov už nie sú odolní mladíci. Všetko musíme organizovať veľmi opatrne. Tento rok je všetko inak. Aj to berie energiu. Doteraz sme boli zvyknutí sedieť tesne vedľa seba, rozprávať sa, objímať a na privítanie či rozlúčku sme si dali trebárs aj pusu. Teraz mi dochádza o čo všetko prichádzame. Je to naozaj všetko inak. Nie, že by som sa potreboval po celý čas s niekým bozkávať, to nie!“ rozosmial sa konečne naplno, tak ako počas predošlých ročníkov.

Lojzovým favoritom tohto ročníka sú fotografie z časopisu Sibylle, ktorý vychádzal vo Východnom Nemecku. Páčia sa mu fotografie kolegu Gerda Ludwiga z Moskvy a Černobyľu.

A čo na budúci rok? Lojzo sa nad ním musí zamýšľať už teraz. „Ústrednou myšlienkou bude List z Ameriky a Viva Latina. Mexiko, Argentína, Karibik... Hádam sa nám podarí dostať k nám aj Salgada. Je to obrovská osobnosť svetovej fotografie. Stretli sme ho tento rok v La Gacilly. Bol veľmi tichý a utiahnutý. Má už 76 rokov.“