Jeden príbeh odídeného fotografa prináša množstvo otázok. Otázok o etike a morálke. Otázok o zodpovednosti fotografa voči spoločnosti, ale aj voči fotografovanému subjektu. Otázok o forme prejavu (ktorou fotografia jednoznačne je) vo vzťahu so všeobecne uznávanou ideou o slobode prejavu, o cenzúre a jej dopade na dokumentovanie reálnych udalostí, o cenzúre umeleckého prejavu, a teda aj umeleckej tvorby.
Americký fotograf David Alan Harvey, narodený 6. júna 1944 (76), sa preslávil predovšetkým svojou tvorbou z Latinskej Ameriky, často publikovanou v časopise National Geographic. Od roku 1997 bol plnohodnotným členom agentúry Magnum Photos. V roku 1978 získal ocenenie “Magazine Photographer of the Year” od National Press Photographers Association. Je podporovateľom a mentorom mladých fotografických talentov, zakladateľom časopisu a online magazínu Burn, knižného vydavateľstva BurnBooks, a autorom viacerých fotografických knižných publikácií. Minulý týždeň po niekoľkomesačnom pretrvávajúcom mediálnom tlaku z agentúry Magnum Photos vystúpil. Stalo sa tak prvý krát v histórii. Ešte nikto z Magnumu neodišiel, ani nebol odídený.
Pozrime sa na túto udalosť v kontexte. V roku 2018, pravdepodobne v dôsledku kampane #MeToo (sociálne hnutie proti sexuálnemu obťažovaniu a zneužívaniu, poukazujúce a odhaľujúce na sexuálne trestné činy), ktorá otriasla svetom žurnalistiky, kinematografie, ale aj fotografie najprestížnejšia svetová fotografická agentúra Magnum Photos vydala pre svojich členov kódex správania.
Tento kódex zakazuje akékoľvek formy diskriminácie a obťažovania vrátane sexuálneho obťažovania a iného verbálneho, fyzického alebo vizuálneho správania, ktoré hanobia alebo prejavujú nepriateľstvo alebo averziu voči osobe alebo príbuzným, priateľom alebo spolupracovníkom tejto osoby z dôvodu alebo na základe určitých vlastností, vrátane sexuálnej orientácie, rasy, etnickej príslušnosti, farby pleti, pohlavia, a podobne.
V snahe o džendrovú rovnováhu si členovia Magnumu zvolili prezidentku, britskú dokumentárnu fotografku Oliviu Arthur, medzi členov agentúry pribudli ďalšie fotografky a všetci spoločne komunikovali svoje úsilie čeliť obťažovaniu či zneužívaniu žien v priemysle.
Všetko sa zdalo byť v poriadku až do augusta minulého roka, kedy článok publikovaný v Columbia Journal Review priniesol svedectvá jedenástich žien, ktoré popisovali nevhodné správanie jej člena, veterána fotografie Davida Alana Harveyho.
Jedna zo žien, autorka článku a účastníčka Harveyho mentorského programu, ho vykreslila ako sexuálneho predátora. Podľa jej správy sa mal Harvey dopustiť voči týmto ženám viacerých nevhodných komentárov, nevyžiadaného sexuálneho správania či dokonca masturbovania počas videohovorov s nimi.
O probléme malo vraj Magnum vedieť už od roku 2009. Nikto však informácie nepreveroval, neriešil, a o všetkom sa mlčalo. Až do 6. augusta minulého roka, kedy sa na stránke Fstoppers venovanej vzdelávaniu a inšpirovaniu fotografov, videografov a kreatívcov s počtom 6 miliónov zobrazení mesačne objavila informácia, že Magnum na svojej stránke predáva fotografie sexuálne zneužívaných maloletých, vrátane Harveyho fotografií z jeho série Bangkok, ktorá vznikla v roku 1989.
Autor článku, Andy Day, v ňom mimo iného píše: "Archív Magnum Photos obsahuje početné fotografie detských sexuálnych pracovníkov, z ktorých mnohé boli vyfotografované bez ich vedomia. Niektoré z týchto fotografií sú sexuálne explicitné, zobrazujú nahotu a stretnutia s klientami. Tieto fotografie môžu predstavovať činy sexuálneho zneužívania detí."
V článku ďalej uvádza: “Snáď najproblematickejšia je fotografia zobrazujúca od pása hore odhalené dievča. Obrázok je snímaný z pohľadu fotografa, ktorý sa zdá že leží alebo sedí na posteli, ku ktorej sa dievča blíži. Tvár dievčaťa nie je rozmazaná a usmieva sa na fotografa. Kľúčové slová popisujúce fotografiu zahŕňajú slová prostitútka, prsia a dospievajúce dievča - 13 až 18 rokov. Niektoré fotografie v archíve Magnum majú obmedzenie, v ktorom sa uvádza, že môžu byť použité iba v súvislostiach a s titulkami, ktoré by zákonne neboli považované za škodlivé pre rozpoznateľnú osobu.”
Podľa autora článku Harveyho fotografie takéto obmedzenie zverejnenia nemali. Tiež tvrdí, že vytvorenie sexuálne explicitnej fotografie dieťaťa predstavuje akt sexuálneho zneužívania dieťaťa. Uvádza, že podľa zákonov Veľkej Británie došlo ku spáchaniu kriminálneho činu a podľa legislatívy USA k vytvoreniu a distribúcii detskej pornografie.
O aké fakty sa v tomto prípade opiera? Napríklad o ten, že neplnoleté dieťa nemôže dať fotografovi súhlas na vytvorenie či zverejnenie fotografie. Tiež o fakt, že v Thajsku je nelegálne platiť za sex osobe mladšej ako 18 rokov.
Olej do ohňa priliala fotoreportérka Amanda Mustard na svojom Twitterovom účte, ktorá krátko po zverejnení článku na Fstoppers napísala, že obvinenia zo sexuálneho zneužívania, ktoré mal Harvey spáchať, boli v priemysle verejným tajomstvom.
Harvey tieto obvinenia odmietol. Tri dni po zverejnení jej tweetu agentúra Magnum ohlásila, že zahajuje vnútroagentúrne šetrenie a zároveň oznámila, že zreviduje svoj archív. Z jej stránky zmizla Harveyho séria označená THAILAND. Bangkok. 1989. Thai prostitutes.
— Amanda Mustard (@mustardphoto) August 17, 2020
Udalosti nabrali spád a týždeň na to sa na stránke Magnum Photos objavil oznam o Harveyho porušení kódexu správania a nariadení agentúry. Bol suspendovaný na celý rok. Agentúra Magnum Photos sa ocitla pod tlakom aktivistov, odbornej aj laickej verejnosti.
Vo veľkom sa začalo diskutovať o morálnych otázkach a etike fotožurnalistiky a novinárskej tvorby ako takej. O tom, aké a kde by mali byť hranice fotožurnalistov a novinárov, ktorí odhaľujú nelegálne praktiky a aktivity, napomáhajú zvyšovať povedomie o problémoch našej spoločnosti a poukazujú na to, čo sa deje za hranicami našich bezpečných domovov. O tom, či je v poriadku ničiť kariéru a povesť fotografa za jeho prácu starú 30 rokov, ktorá vznikla v období, kedy spoločnosť ešte nebola tak senzitívna ako dnes.
Keď sa pozrieme na to, ako bola vyššie spomínaná fotografia vyhotovená, dopracujeme sa k nasledovným problematickým bodom: Ak bol hlavným hrdinom v hotelovej izbe samotný Harvey, jeho konanie by za určitých okolností možno vyhodnotiť ako v rozpore so zákonom.
Ďalej Harvey zrejme porušil etický prístup, teda ten, podľa ktorého fotoreportéri iba dokumentujú scénu, a do diania nijako nezasahujú, nič nearanžujú, neovplyvňujú správanie sa foteného subjektu či subjektov. Čo robil v jednej miestnosti s osobou, ktorú popisuje ako sexuálnu pracovníčku? Prečo sa naňho dievča usmieva? Ak by aj scenár vzniku dotyčnej fotografie prebiehal inak, napríklad tak, že išlo o scénu kedy v miestnosti bol okrem fotografa aj klient dievčaťa, malo to byť uvedené v popise fotografie.
Nejde tu však len o otázky týkajúce sa morálky a etiky fotografa. Je potrebné sa pozrieť aj na postupy agentúry. Je dôležité vedieť či a kedy a v akých súvislostiach boli fotografie z Harveyho série zverejnené, ako s nimi bolo narábané a rovnako či boli fotografie aktívne zaradené a označené spomínanými kľúčovými slovami do databázy, alebo či išlo o automatizované procesy.
Je potrebné diskutovať o tom, či a kedy a prečo by mali byť zo súčasného pohľadu a v súčasnej situácii problematické fotografie z archívov odstraňované. Ak sú z etického hľadiska závadné, leží zodpovednosť na fotografovi? Alebo na agentúre, ktorá ich zverejňuje a predáva ďalším médiám? Alebo následne na médiách, ktoré ich uverejnia?
Pokiaľ ide o detskú pornografiu, je podľa zákona ten, kto ju šíri vinný. Zo závažného trestného činu. No nie je to také jednoduché. Pri vytváraní dokumentu o zneužívaní detí či už v Thajsku, u nás, alebo kdekoľvek na svete je nanajvýš dôležitá otázka vhodnosti daných fotografií.
Tvár obetí zneužívania by zrejme podľa dnešných štandardov nemala byť rozoznateľná tak, aby mohla byť osoba na fotografii ľahko identifikovateľná. Lenže ako ďalej postupovať napríklad v prípade dokumentovania ľudského utrpenia vo vojnových a krízových oblastiach? Ako zobrazovať utečencov? Obete násilných činov? Alebo dokonca účastníkov protestov? Každý fotograf pri spracovávaní týchto tém dnes vstupuje na pole plné nástražných mín.
Je tu riziko, že jeho tvorba bude niekedy v budúcnosti posudzovaná ináč ako v čase, keď bola vytvorená. A možno aj súdená. Zachytávanie reality pri vytváraní dokumentárnej fotografie, alebo aj v prípade umeleckého prejavu fotografa by nemalo byť predmetom prísnych kritérií korektnosti, aké sú zavedené v korporátnych kultúrach. Obmedzuje to slobodu umeleckého prejavu a istým spôsobom aj slobodu prejavu ako takého.
Magnum Photos založila v roku 1947, dva roky po skončení Druhej svetovej vojny, skupina štyroch fotografov - Robert Capa, Henri Cartier-Bresson, George Rodger a David Chim Seymour. Bolo to prvé zoskupenie fotografov svojho druhu. Už na začiatku sa zadefinovali ako spoločenstvo dokumentárnych fotografov.
Postupne k nim pribúdali tie najzvučnejšie mená, ako napríklad Dorothea Lange, Mary Ellen Mark, Sebastião Salgado, ale aj Martin Parr či Alec Soth. Tri štvrtiny storočia dokumentovali našu históriu, vrátane udalostí spájaných s násilím, deštrukciou, vykorisťovaním, racizmom či terorom. Ich dokument je našou históriou. Ich dielo má výpovednú hodnotu o tom, akí sme, čo sme robili dobre, ale aj zle. A históriu nemôžeme vymazať.
Tlak je však veľký. A ťažko mu odoláva aj Magnum. Agentúra sa zaviazala zrevidovať svoj archív, ktorý bol od roku 2011 verejne prístupný na internete. Prisľúbila opravenie metadát, pridanie upozornení v prípade že ide o citlivý obsah, zverejňovať ucelené príbehy tak, aby bolo vidieť ich plný originálny kontext.
Podrobný rozpis zmien v archíve zverejnila vo februári tohto roku. Dnes je už celý katalóg zaheslovaný. Prístup k nemu získate len po registrácii, ale musíte byť klientom, čiže mediálnym domom, časopisom a podobne. Verejnosť sa k nemu už nedostane.
Magnum to obhajuje tým, že ide o historickú kolekciu vytvorenú v rozsahu 80 rokov a že obsahuje senzitívne fotografie a zastarané kontextové informácie. Ďalej na svojej stránke píše, že nie všetky fotografie môžu byť licencované a Magnum si uplatňuje prísne požiadavky na ich použitie.
Je možné, že sa nikdy nedozvieme v akom rozsahu budú realizované úpravy v archíve, ale už dnes Magnum pripúšťa, že pri revízii. Zatiaľ kontrolou prešlo 148 000 fotografií z celkového počtu 893 000. Doteraz vyselektovalo 3 559 fotografií, ktoré majú senzitívny obsah a budú podliehať ďalšiemu posudzovaniu.
V preklade tak niektoré z týchto fotografií budú s najväčšou pravdepodobnosťou z archívu vymazané. Je to v poriadku? Nehraničí to s cenzúrou? Na stránke Magnumu môžeme nájsť mimo iného aj toto stanovisko: “Magnum je spoločenstvo fotografov dokumentujúcich globálne udalosti a sociálne problémy z pohľadu novinárskeho a umeleckého.”
Čiže sami tvrdia, že ich fotografi nie sú len fotografi, ale novinári a umelci. Mazaním ich fotografií teda cenzurujú obsah vytvorený za účelom dokumentovania globálnych udalostí a sociálnych problémov, alebo cenzurujú umelecké diela. Toto všetko sa deje, hoci súbežne agentúra tvrdí, že: “Veríme, že je možné kriticky pristupovať k našej práci, pričom si stojíme za právom na slobodu prejavu a potrebou pokračovať v dokumentovaní zložitých tém."
Musím priznať, že keď som začala tento príspevok písať, nepredpokladala som, ako sa zamotám. Jeden príbeh odídeného fotografa prináša množstvo otázok. Otázok o etike a morálke. Otázok o zodpovednosti fotografa voči spoločnosti, ale aj voči fotografovanému subjektu. Otázok o forme prejavu, ktorou fotografia jednoznačne je, vo vzťahu so všeobecne uznávanou ideou o slobode prejavu, o cenzúre a jej dopade na dokumentovanie reálnych udalostí, o cenzúre umeleckého prejavu, a teda aj umeleckej tvorby. Možno by sme si mali povedať, že našťastie nie sme členmi agentúry Magnum.
Nanešťastie pre Davida Alana Harveyho, pre ktorého celý prípad neskončil len kontrolou archívu. Minulý týždeň oznámil, že odstupuje z agentúry. Na svojom Twitteri napísal: “Voči fotografom agentúry Magnum necítim nič iné, len obdiv. Ďakujem svojim priateľom, ktorí čakali, aby si mohli vypočuť celý príbeh. Vaša dôvera nebola zneužitá.”
Malo sa tak stať ešte pred zasadnutím predstavenstva Magnumu, ktoré malo rozhodnúť o odobraní jeho členstva. V každom prípade mu môžeme závidieť, že zažil dobu, kedy sme tu ešte nemali takúto prísnu cenzúru prejavu a väčšinu svojej kariéry si túto slobodu mohol užívať. Súčasní fotografi už takto voľné ruky nebudú mať, pretože sú pod silným tlakom ako vnútornej cenzúry, tak aj cenzúry zo strany agentúr, redakcií a podobne.
Zdá sa však, že David Alan Harvey nemusí byť jedinou obeťou celej súčasnej etickej diskusie. Spustila sa lavína a tá sa len ťažko zastaví. V súvislosti s kauzou okolo Magnum Photos sa spomínajú ďalšie mená. Problém môže mať aj Chris Steele-Perkins, Antoine d’Agata, Stuart Franklin, Larry Towell, Paolo Pellegrin, alebo aj Patrick Zachmann. Hoci v ich prípade možno budú ich fotografie “len” zmazané z historického archívu.
Vladimir Kampf
Ivan Malárik
Branislav .
Juraj Luchava
Fotosúťaž: Fotografujeme mobilom (11)
Sony Alpha Workshop: Portrét v prirodzenom prostredí (1)
Fotosúťaž: Historické Slovensko a Česko (10)
Vyhodnotenie 2. kola súťaže Pro.Laika fotograf roka (4)