World Press Photo: No toto!

Turek Burhan Ozbilici bol v pravý čas na pravom mieste. Má z toho svetovú slávu a hlavnú cenu v súťaži World Press Photo 2017.

Burhan urobil sériu, ktorú poslal do súťaže cestou domov z redakcie. Zastavil sa na výstave fotografií a tam sa to stalo. Asi to nebolo o tom, že mal šťastie. Veď aké je to šťastie byť pri tom, keď niekoho zavraždia.

Prvý plán

Vrah sa volal Mevlüt Mert Altıntaş a fotografia mu priniesla ešte väčšiu slávu, ako si možno sám dokázal predstaviť. Aj on je už po smrti. Zastrelili ho počas prestrelky členovia špeciálnej jednotky. Silný príbeh, ale... Ozvali hlasy, že takto by predsa víťazná fotka World Press Phota vyzerať nemala. Že je to predsa prvoplánový záber, ktorému chýba výtvarno porota ocenila udalosť a nie „premakanú“ novinársku fotografiu.

Pri jednom s rozhovorov s jedným z našich top fotoreportérov Karolom Kállayom sa majster rozčúlil nad kolegom z novín, ktorý zachytil posledné sekundy politika pred tým, než ho počas tlačovky vrah, ktorý sa vyrútil z davu, bodol nožom. „Kto toto môže oceniť ako dobrú fotografiu?!“ hneval sa Kállay. „Veď fotograf mal možnosť zasiahnuť a zachrániť ľudský život. To je viac, ako urobiť fotku.“ Bolo to v čase analógov a top fotoaparát v tom čase bol legendárny Nikon F4. Bol ťažký a keď si na neho fotograf primontoval batériový grip, tak to bola riadna hrča železa a skla. „Keby po ňom miesto fotenia tú ef štvorku šmaril, tak ten chlap mohol žiť. Načo je taká fotka?“ dodal.

Oddelený od reality

Aj toto mi napadlo pri pohľade na Burhanovu víťaznú fotografiu. Samozrejme, ťažko posúdiť, či mal na záchranu veľvyslanca Andreja Karlova takúto príležitosť. Či by bolo rozumné na strieľajúceho šialenca hádzať fotoaparát. Nie len preto, že dnes sú vyrobené z ľahších materiálov... Prečo fotografoval? Je naozaj taký odvážny? Fotografi, ktorí sa dostali do vypätých situácií si často svojim fotoaparátom robia bariéru medzi sebou a tým, čo sa okolo nich deje. Je to akoby spôsob sebazáchovy. Priložím si fotoaparát na oko a hovorím si, že to je moja práca... Akoby som tam nebol. Možno sa to takto stalo aj Burhanovi. Alebo sa tak bál, že fotil. Aj to je riešenie vo víre profesionálnej deformácie. Aj mne sa niekoľko krát podarilo takto oddeľovať od nepríjemnej či nebezpečnej reality.

Burhanova fotografia nie je výtvarná. Porota ocenila viac udalosť ako fotografické umenie. Podľa mňa to nie je spravodlivé.

Mimochodom: Prvý plán nemusí byť najhoršie riešenie. Najmä keď je možno jediné...

World Press Photo ma okrem hlavnej ceny prekvapilo aj niekoľkými tuctovými fotografiami, ktoré pravdepodobne porota vytiahla viac pre udalosť, ako pre hlbšiu hodnotu a podanie fotografií. Obyčajná je napríklad táto fotografia:

Alebo aj záber utečencov prechádzajúcich cez rieku na na grécko-macedónskej hranici. Hovorí sa, že ľudí na prebrodenie rieky nahovárali niektorí dobrovoľníci a aj novinári...

Niekoľko sérií, najmä tie s detičkami na doslova citovo vydierajú. Rozumiem, že aj toto je cieľom takýchto fotografií.

Môj kamarát od Prahy Radek Burda miluje fotografiu, pracoval v jej službách nielen na vlastnú päsť doma v Česku, ale aj v kuse sveta. Okrem toho, že organizoval medzinárodnú súťaž PHOTO ANNUAL AWARDS  a vydával elektronický časopis o fotografii. Pracoval aj ako obrazový editor v Lidových novinách. Viac o ňom aj Wikipedia. 

Zbytočná debata

Jeho názory na fotografie mám rád, pretože pri nich používa sedliacky rozum a nič vážne a vážené sa nehrá. Stáva sa, že si vďaka nim všimnem niečo, čo som si nevšimol. Veľa fotografov si ho vďaka tomu vyhodilo spomedzi priateľov na sociálnej sieti. :-) Ja som to ešte neurobil ale, poprosil som Radka o názor na tohtoročné top novinárske fotografie:

„Tohtoročné WPP ako každý rok vzbudilo diskusiu okolo víťaznej fotografie. Myslím, že táto debata je zbytočná. Tá fotka jednoducho nemala vyhrať, pretože adoruje čin, ktorý naša civilizácia a hádam aj (Pre Boha!) celé ľudstvo, považuje za ohavný a mravne neprijateľný. Možno že tá fotografia môže svojou súmernosťou, svojim fashion krásou hypnotizovať... Ale snáď si môžeme ešte dovoliť na ten komfort povedať, že žijeme v nevykoľajenom svete, ktorý nechváli svojich nepriateľov pri činoch, ktoré nás hubia,“ hovorí Radek.

„Inak súťaž, žiaľ, tento rok príliš neprekvapila. Je to obvyklá dávka svetových mediálnych udalostí, nafotografovaných síce veľmi zručne, ale v podstate rovnako, ako rok, dva, päť, desať, tridsať rokov pred tým. Prekvapila ma ale kvalita obrazu a následné postprodukcie. Akoby sa nefotografovalo, ale maľovalo. Akoby prestávalo záležať na tom, čo chceme vidieť, ale ako krásne to na nás má pôsobiť. Príklad? Napríklad víťazná fotografia. Nebola by predsa zaujímavá, keby nebola farebne tak dramatická.“

Podľa Radka je spomedzi fotiek z tohto ročníka najzaujímavejšia úplne obyčajná fotografia čínskych gymnastiek. Mne osobne sa zdá príšerne banálna a téma čínskych gymnastiek bola spracovaná už viac krát. A lepšie. „Je to skvele odfotografované a hlavne z nej cítim ten príbeh o povinnostiach, odriekaní, úsilí, obetavosti a nekonečnej ľudskej túžby neprežiť život márne a niečo dokázať,“ dôvodí Radek. „Je to o starých dobrých hodnotách, ktoré boli veľmi často vymenené za pôžitok, ale ktoré tie mladé jašteričky ešte v sebe majú hlboko zakorenené.“

Môj výber :-)

Z fotografií tohtoročného World Press Phota som si skúsil vybrať čo mňa zaujalo alebo nejako poznačilo. Nerozlišoval som medzi kategóriami a ani medzi jednotlivými fotkami a sériami.

O tom, že aj hnusná vražda sa dá poňať výtvarne jasne hovorí súbor Austrálčana Daniela Berehulaka Masakrujú nás ako zvieratá. Je to pekné a ja som vo veľkých rozpakoch, či si to vôbec zaslúži byť pekné.

Niekedy netreba veľa krvi. Utrpenie sa dá zobraziť aj v náznaku. Rus Sergej Ponomarev má v  kultivovanej sérii Iracký boj za svoje mestá má aj takúto fotografiu. S úctou k mŕtvemu zobrazuje jeho utrpenie.

Výtvarne nafotografoval obete vírusu Zika Brazílčan Lalo de Almeida. Séria je spracovaná s citom a úctou. Aj tak sa dá poňať nepríjemnú tému výtvarne.

Pre mňa je z ocenených fotografií jednoznačný víťaz Tomás Munita z Čile so sériou fotografií Kuba na začiatku zmeny. Fotografie ako obrazy ma bavia. Nie len že ich Tomás majstrovsky nafotografoval, ale aj vhodne pridal saturácie, aby zdôraznil farebnosť krajiny a pridal čiernu do čiernej, aby úprave saturácie pridal šťavu.

Opačnou cestou čierno-bieleho podania reality sa vydal Talian Francesco Comello v sérii Ostorv spásy. Zaujal ma konzervatívnym podaním deja majstrov fotografie a čistotou kompozícií.

Kým v kategóriách ktoré sa týkajú najmä ľudskej činnosti a svetových udalostí som pri niektorých fotografiách a súboroch v rozpakoch v kategórii Šport či Príroda to mám jednoduchšie. Športové fotografie majú dynamiku a uchvacujú ma. Medzi tohtoročnými víťazmi ma dostala séria Kanaďana Darrena Calabresea, ktorá zachytáva tréning bezrukej a beznohej atlétky, ktorá si musela štandardné pomôcky prerobiť podľa vlastných potrieb. Je to silná séria, ktorá dodáva chuť do života.

V kategórii Príroda ma dostala séria Maďara Bence Máté Teraz ma môžete vidieť. Perfektné nočné fotografie od napájadla v Afrike.

Baví ma, keď súčasná fotografická súťaž priznáva aj vymoženosti techniky a oceňuje aj ľudí, ktorí ju dokážu využiť. Napríklad fotografia z fotopasce od Inda Nayana Khanolkara Veľká mačka v mojom dvore.

So svetovou novinárskou to nie je zatiaľ až také zlé. Najmä printové médiá ešte neboli v takom nešťastnom postavení, ako teraz. A lepšie to už s nimi asi nebude. Čas fotoreportérov sa pomaly napĺňa. Už na nich nie sú také, alebo nie sú vôbec, rozpočty. Po svete sa túla veľa dobrých fotoreportérov, ktorí nemajú komu svoju prácu predať. A ak o ňu aj nejaké noviny prejavia záujem, tak sa im veľmi platiť nechce. Nie je to len slovenské špecifikum. Je to tak skoro všade. O chvíľku bude fotoreportérov, ktorých ich práca uživí, len zopár. Už teraz ich nezostalo veľa.

Všetky ocenené fotografie aj s informáciami o autoroch a ich popisom udalostí na nich nájdete na webstránke World Press Phota.