Ukradnutý Marian

Ukradnutý Marian

O tom, ako som na zbohatlíkovi nezbohatol  /  Vladimir Kampf / 18.12.2020 / 18:40

Je to moja najvirálnejšia fotografia. Ak si niekto myslí, že som na nej aspoň niečo zarobil, tak z nej nemám ani nič. Žiaľ.

To je ona. moja naj...

Jediným mojim honorárom za fotky Mariana Kočnera bolo zopár večerí v ajurvédskom centre neďaleko hlavného mesta indického štátu Kerala. Trivandrum je mesto ako tisíce ďalších v tej krajine. Za Kočnerom na jeho odtučňovaciu kúru som sa dostal celkom náhodou. Kolegyňa Heňa Ďurovová dostala tip, že kontroverzný podnikateľ neodmietne jej návštevu a je ochotný jej čo to zo slovenského podsvetia, podnikania a politickej scény porozprávať.

Bolo jasné, že za ním treba odletieť. Šéfredaktora rozhodla, že Heni budem robiť logistické zabezpečenie, fotografa a ochranku v orientálnej krajine.

A toto je moja druhá naj. Bola na titulných stranách niekoľkých tlačených médií, až kam sa ju zlodejom podarilo rozniesť.

Samozrejme, že sa mi ten nápad páčil. Nie preto, že budem naháňať nejakého pupkáča na odtučňovačke, ale preto, že južná India bola pre mňa neobjavená krajina. V tej severnej som sa už predtým párkrát túlal. Kočner sa tak pre mňa stal skvelou cestou k iným témam. Bol by som sprostý, keby som to nevzal.

Zákaz fotografovania!

Večere v ajurvédskom centre boli na Marianov účet. Po večeroch sme sedeli pri jednom stole a rozprávali sa o všeličom. Počúval som jeho podnikateľské príhody a skúsenosti, o tom, aké finty treba použiť na to, aby človek o zárobky a majetky neprišiel. Raz došla reč aj na širokorozchodnú trať z Čiernej nad Tisou až po prístav na Dunaji v Bratislave. Zaujal ma. Povedal som, že to je predsa nezmysel. Marian so širokým úsmevom len skonštatoval, že je, ale Európska únia má na tieto projekty peniaze a na takom projekte sa dá slušne zarobiť, aj keď z neho nakoniec nič nebude. Vtedy mi došlo, že na takéto nabalenie sa nemám bunky a asi budem musieť zostať chudobný. Fotením pre médiá celkom určite nezbohatnem.

V ajurvédskej ozdravovni.

Vo vydavateľstve, v ktorom v tom čase vychádzal časopis Život, som bol zamestnaný ako píšuci autor. K článkom som si aj fotografoval. Za fotografie som dostával zvlášť honoráre až do jedného dňa, keď nastúpil do vedenia nový finančný riaditeľ. Ten si urobil audit a zistil, že ja vlastne nesmiem fotografovať.

To sa nepáčilo šéfredaktorke a nejako si s riaditeľom vysvetlili, že si predsa nebudem brať so sebou zvlášť fotografa, keď to zvládam nadštandardne. Veď to by reportáže len predražovalo.

Tragédia archívu

Finančný riaditeľ nakoniec uznal, zákaz zrušil a prišiel s riešením hodným manažéra veľkej modernej korporácie. Môžem pokojne fotografovať, ale za fotky nebudem nič dostávať. Istý čas ma vodili za nos, že dostanem aspoň techniku, ale to zostalo navždy len akousi nejasnou vidinou. Vždy som pracoval s vlastnou technikou. Tá nestála ani pár korún a potom ani pár eur.

Každé ráno, keď sa prechídzal po pláži, drankali od neho chlapci peniaze na novú futbalovú loptu. Starú im, vraj, vždy odniesol oceán.

Práca a sloboda ma bavili a bol som ochotný súhlasiť, že budem fotozadarmista. Viem, je to blbosť, ale tá sloboda, ktorú som mal, bola božská. Fotkami som sponzoroval redakciu a vydavateľa. Podarilo sa mi však vybojovať výhradu. Každú fotku ako autor vydavateľovi poskytujem na jedno uverejnenie v printovom vydaní a jedno uverejnenie na webe k článkom, ktoré napíšem. Túto moju podmienku v bývalom vydavateľstve rešpektovali a pri mojich fotkách, ktoré sa dostali do archívu vydavateľstva, bolo okrem iného napísané: Publikovať len so súhlasom autora!

Na Slovensku mal prezývku: Brucho. V Indii mu hovorili: Fatman.

Do archívu sa dostávali všetky fotky. Občas mi niekto z kolegov zavolal, či môže moju fotku použiť k nejakému článku. Zvyčajne som súhlasil. Lenže k fotkám v archíve mala prístup kopa ľudí. Takto sa z neho dostal von aj Marian. Asi nikto nezistí, kto ho zobral a vyniesol aj do iných vydavateľstiev. Možno si ho vzali aj viacerí. Bol asi všade. Väčšinou bez uvedenia autora. Samozrejme, že to bolo na mňa, že to ja som predával Mariana, kde sa len dalo. Lenže to ja nie!

Pri nakrúcaní bollywoodskej produkcie. Marian nebol obsadený, len nakrúcali na "jeho" pláži.

Ešte tragickejšie to začalo byť, keď časopisy z predošlého vydavateľstva kúpil súčasný vydavateľ. Ten sa stal majiteľom titulov aj s archívmi. Zdá sa, že je presvedčený, že všetko je jeho bez výhrad. Môžem ja trvať na tom, že každú jednu fotku som tomu predošlému vydavateľovi poskytol len na jedno publikovanie v tlači a jedno na webe.

Pri prezeraní starých fotiek si uvedomujem, ako rýchlo technika napreduje. V roku 2007 bolo ISO 400 na hranici použiteľnosti. Dnes by som citlivosť vôbec neriešil.

Skôr predpokladám, že hocijaký manažér by mohol robiť ramená, že predsa fotografuje dnes každý a kto by to už bral ako nejakú finančnú záťaž za ktorú by mal dostať kompenzáciu? Stále fotografujem so svojou technikou. Jej obnova a udržiavanie kvality a kroku s dobou a jej prevádzka ma ročne stojí 3000 až 4000 eur. Približne každé dva roky obnovujem telá fotoaparátov a každé štyri roky objektívy, blesky a ďalšie drobnosti. To som z lacného kraja!

Šantenie vo vlnách.

Mimochodom: Aj podľa autorského zákona mi autorstvo nikto nemôže odoprieť. Doťahovanie sa s vydavateľmi by však bol boj s veternými mlynmi, a tak som zatiaľ ticho. Tak ústretovo ticho.

Rozseknutý objektív

Vráťme sa do Indie. Urobil som, čo Heňa potrebovala, a už som aj utekal. Lákali ma iné témy ako podnikateľsko - politická situácia na Slovensku. Za Kočnerom sme boli v marci v roku 2007.

Viac, ako Marian ma v Kerale zaujímali miestni a ich zvyky.

Je to paráda, keď sa niečo deje...

V Kerale majú niekoľko škôl bojového umenia kalari, pravdepodobne najautentickejšieho a najpôvodnejšieho bojového umenia sveta. V mestách a dedinách je veľa arén, kde kalari cvičia a predvádzajú.

Kalari nie je iba o boji, ale aj o rešpekte a ovládaní vlastného tela.

V dedinke Vizhinjam žiadnu arénu nemajú. Chlapci zápasia večer po práci a po škole dva razy do týždňa pri dvoch úsporných žiarovkách. Kalari sa zachovalo aj napriek niekdajším snahám britských kolonizátorov, ktorí praktizovanie tohto bojového umenia zakazovali pod trestom smrti.

Vymyslel som si fotenie s bleskom, naširoko a nablízko...

Toto bojové umenie má priame spojenie aj s hathajógou. Telo sa pri cvičení naťahuje do extrémnych polôh. Zápasníci trénujú sústredenie, dychové cvičenia a ovládanie energií v tele. Jeho súčasťou sú aj techniky ajurvédy, náuky o dlhovekosti a zdraví.

V Kerale je približne sedemdesiatpäť škôl kalari s tritisíc žiakmi.

Pozerám na svoje staré fotografie a smejem sa. Bol som v tom čase odhodlaný superširokáčista, ktorý k tomu všetkému odhodlane nakláňal horizonty. Možno som si až príliš bral k srdcu, že dobrá reportážna fotografia vzniká, keď je človek čo najbližšie.

Akčné bojové umenie, ktorého charakteristickým znakom sú vysoké skoky.

Bol som až tak blízko, že mi počas fotenia jeden z bojovníkov sekol mečom po objektíve. Našťastie si to odniesla len clona s prednou plastovou objímkou. Oprava ma nestála veľa. Možno sa zdá, že nebyť fotoaparátu, tak dostanem ranu do hlavy. Dal som si pozor. K bojovníkom som pričupený naslepo naťahoval ruky a blýskal im do tvárí. Takže som mohol prísť iba o ruku... V hľadáčiku by som aj tak takmer nič nevidel. Na Kočnera som však videl dobre.

Ukradnutý Marian
5 5 with 4
 
počet hodnotení: 4

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...