Tomáš Halász: Nemal som plán

Tomáš Halász: Nemal som plán

Blog  /  Jana Čavojská / 27.11.2017 / 10:00

Najsilnejšie pre mňa je, ak moja fotografia pomohla niekomu aspoň trochu zlepšiť život, hovorí fotograf, ktorý delí svoj čas medzi vlastné projekty, kampane pre mimovládne organizácie a komerčné portréty. V talóne má niekoľko fotografických ocenení a fotografia mu pohlcuje kusisko života. Učil sa z knižiek, z internetu a na workshopoch u známych fotografov. Portál www.mono.sk, ktorý vedie a na ktorom majú fotografi priestor publikovať dobré fotoeseje, snáď netreba predstavovať. On si váži silné príbehy, ktoré fotí pre mimovládne organizácie.

Tomáš Halász, foto Dorota Holubová

Viem o tebe, že si začal fotografovať ešte ak tínedžer.

Ako trinásťročný.

A že si to od začiatku bral veľmi vážne. Čo ťa k tomu viedlo?

Vyskúšal som skejtovanie a dostal som obyčajný lacný kompakt na film. Oboje ma chytilo. V trinástich som dostal zrkadlovku a musel som si vybrať, či zoberiem von skejt alebo fotoaparát. Zo skejtu som padal, zrkadlovku som mohol rozbiť. Pochopil som, že fotenie ma baví viac. Hlavne sa spojilo s mojím záujmom o spoločnosť, politiku, verejné dianie. Od jedenástich som čítal noviny. Sledoval som dianie za Mečiara. Tou zrkadlovkou som na demonštráciách robil veľmi zlé fotky. Nemal ma kto učiť. V novinách som sledoval fotografie. Chodil som okolo redakcie Sme a už vtedy som mal ten sen, prácu fotoreportéra.

Na demonštráciách sa s foťákom motal už v dvanástich.

Ako ľudia reagovali na v podstate ešte chlapca, ktorý sa motal na demonštráciách s fotoaparátom?

Pamätám si, že mi policajt vynadal, čo si ho fotím, a ja som sa s ním hádal, že môžem. Moji kamaráti si zvykli, že ich bežne fotím pri veciach, o ktorých ich rodičia nemali vedieť. Päť rokov som strávil na fotografickej učňovke na Račianskej. Nikdy som nebol pilný študent. Mal som však čas po škole fotografovať.

Bol tam niekto, kto by ťa viedol, učil, radil ti vo fotografii?

Nemal som šťastie na nejaké dlhodobé mentorovanie od niekoho so skúsenosťami. O to viac teraz viem, aké je to pre mladých dôležité. Boli fotografi, ktorých som obdivoval. Slovenskí, českí aj zahraniční. Ale som samouk. Učil som sa z knižiek. Jeden mesiac som minul vreckové na fotografické časopisy, druhý mesiac na film, tretí mesiac na jeho vyvolanie. Keď prišla doba internetu, tlačil som si články v internet café. Doteraz sa z internetu veľa učím, aj keď chodím aj na platené workshopy.

Hygiena v jednoduchých podmienkach.

Čo si robil po škole?

Už počas školy som praxoval v minilabe. Hneď po maturite som sa tam zamestnal. Umelecká vysoká škola ma nelákala. Skôr som chcel byť bližšie k praxi. Po pár mesiacoch som sa dostal do bratislavského Večerníka. Prvýkrát som pracoval ako fotoreportér. Bohužiaľ, len na pár mesiacov. Denník mal prvý polokrach a prepustili polovicu zamestnancov vrátane mňa.

Práca fotoreportéra sa ti páčila? Alebo si zistil, že si si ju dovtedy idealizoval?

V môj prvý deň vo Večerníku som fotil zariadenia Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Robila tour pre novinárov. Prešli sme až do kanálov. Strašne to tam smrdelo, ale bolo to fascinujúce. Vedel som, že toto chcem robiť. Nehovorím, že vždy v takom smrade. Ale fotiť niečo zaujímavé. Vždy som sa rád stretával s ľuďmi, vždy som sa rád dostával do spoločnosti, do ktorej by som sa normálne nedostal, ale prostredníctvom fotografie to išlo. Čiže ma to veľmi bavilo a aj keď režim v denníku dal zabrať, bol som nadšený.

Po práci fotoreportéra túžil a bol z nej nadšený. Situácia je z futbalu v Dunajskej Strede.

Večerník však skrachoval. Čo potom?

Jeden kamarát šiel pracovať do Anglicka. Povedal som si, že idem tiež. Zarobím si na vlastný digitál, zlepším si angličtinu a po pól roku sa vrátim. Zostal som tam nakoniec dva roky. Postupne som sa prepracoval od robenia hamburgerov – ako vegetarián – po prácu supervízora v minilabe. Popritom som fotil. A zarobil som si na ten digitál. Vrátil som sa na Slovensko, začal som fotiť externe pre ČTK, potom v denníku Pravda a v TASR, Tlačovej agentúre Slovenskej republiky, kde som bol zamestnaný do roku 2011.

Vtedy si sa osamostatnil. Aký rozdiel si cítil na voľnej nohe oproti foteniu pre agentúru?

Agentúrna práca mala výhodu oproti denníku: človek sa nemusel hádať o priestor na fotky. Do printových novín sa z celej udalosti, ktorú som nafotil, dostala jedna fotografia. Malá, prípadne zle orezaná. V agentúre som dal fotografie do systému, išlo to viacerým klientom. Online začal byť silnejší. Bola to aj super škola. Ráno som fotil súd, potom tlačovú konferenciu, po nej nejakú kultúrnu udalosť a večer som skončil na hokeji. Človek tam remeselne veľmi veľa získal. A zároveň aj novinársky. Cestoval som s prezidentom, s premiérom, videl som, ako funguje politický zápas zblízka. To, čo ostatní sledovali v televíznych novinách, som ja zažíval. Veľmi rýchlo, iba po dvoch rokoch, som však cítil vyhorenie. Veci sa opakovali. Začal som fotiť automatizovane. Chvíľu som rozmýšľal o zmene kariéry. Či radšej nepôjdem do teplého korporátneho IT jobu s lepším platom a benefitmi, o ktorých sa ľuďom v novinárskej sfére ani nesníva. Po rokoch novinárčiny som nevidel vo fotení zmysel.

Čo ostatní pozerali v správach, videl on naživo a zblízka.

Nakoniec si v korporáte s benefitmi neskončil. Čo ťa nakoplo?

V roku 2011 sme išli s priateľkou z posledných peňazí na dovolenku do Kambodže a Thajska. Oddýchnuť si, prísť na iné myšlienky. Náhodou sme sa zastavili v sirotinci pre deti s HIV, ktorý prevádzkovala slovenská mimovládna organizácia. To bolo fascinujúce. Úplne iné, ako som čakal. Mysleli sme, že to bude veľmi smutné, depresívne a že tam dlho nevydržíme. Ale tým, že tie deti dostávali liečbu, fungovali normálne. O väčšine by človek nepovedal, že sú choré. Bol to tak iný príbeh, že sme sa rozhodli zrušiť vylihovanie na pláži, zostať tam celý týždeň a nafotiť väčší súbor fotografií, ktoré by mohla tá organizácia ďalej používať. Nakoniec sme spravili veľkú fundraisingovú výstavu. Pre sirotinec sa vyzbieralo niekoľko tisíc eur. Malo to priamy osoh. Prvýkrát som zažil, že fotografia má inú hodnotu ako len informovať. To ma priviedlo k užšej spolupráci s mimovládnym sektorom.

Deti z House of Family v Kambodži.

Mal si vymyslené, čo chceš na voľnej nohe fotiť?

Nemal som žiadny plán. Nie som biznisový človek. Ani som nemal nič našetrené. Išlo to nejako samovoľne. Mal som reportérske skúsenosti, kvalitne som vedel nafotiť eventy pre firmy, pridali sa portréty. Zároveň som vedel, ako funguje mediálna komunikácia a ako nafotiť pre mimovládne organizácie a pre firmy fotky, ktoré médiá použijú.

Vnímam ťa ako fotografa, ktorý sa venuje dlhodobejším projektom. Napríklad Cesta do paláca o volebnom roku prezidenta Kisku. Bol to prvý taký projekt?

Nebol prvý. Bol prvý úspešný.

A predtým?

Ľudia nevidia, koľko vecí nevyjde. Napríklad som si fotil parlamentné voľby s dôrazom na mítingy. Tiež som do toho investoval čas a peniaze a nemalo to žiadny ohlas. Po Kiskovi sme vymysleli projekt, v rámci ktorého sme chceli otvoriť tému starostlivosti o seniorov na Slovensku. Najazdil som asi tisícpäťsto kilometrov, venoval tomu tri mesiace práce bez toho, že by som urobil jedinú fotku. Nakoniec to celé padlo. Nebolo to realizovateľné tak, ako sme chceli. Toto všetko ide na úkor rodiny, na úkor financií. Investuješ do toho peniaze aj čas, počas ktorého nemôžeš fotiť. Nezaraďujem sa ale medzi ľudí, ktorí fotia jednu tému, dedinu, príbeh celé roky. Ale nefotím tému ani jeden – dva dni. Niečo tak krátke pre mňa nemá zmysel.

Zo série pre projekt Darujte Vianoce.

Zmysel ale cítiš pri fotení príbehov ľudí, ktorí potrebujú pomoc.

Spolupracujem na kampaniach s mimovládnymi organizáciami, mal som česť fotografovať veľa malých občianskych združení. Pre dakujem.sk som fotil príbehy rodín, ktoré potrebujú nejakú formu pomoci. S každou som strávil pár hodín. Boli to silné príbehy. Prvoradé pre mňa nebolo urobiť tú najlepšiu fotografiu a text, ale urobiť to čo najefektívnejšie, aby človek získal pomoc. To má oveľa väčší zmysel než výhra v súťaži alebo výstava. Hlavne pri témach, kde sa stretávam s chudobou, ťažkými problémami, si nemyslím, že by mali skončiť iba na výstave.

Zúčastňuješ sa workshopov s fotografmi svetového mena. Čo ti to dáva?

Lektorujúci fotografi sú úprimní a otvorení. Iných fotografov nevnímajú ako konkurenciu. Berú to tak, že sme na jednej lodi. Rovno povedia, ako to funguje v medzinárodných magazínoch, ako si vyberajú témy a projekty, ako ich financujú, aké majú problémy. Zistíš, ako tento konkrétny človek rozmýšľa pri fotografovaní. Sú to nielen autori, ale aj producenti. Musia uvažovať, či je projekt uskutočniteľný, a mať pritom pre tému autorský zápal. Lebo nemôžeš roky pracovať na niečom, čo ťa od srdca nezaujíma. Práca fotografa nie je iba o fotení. Fotenie je často len jej veľmi malá časť. Najviac času zaberie vybavovanie vecí okolo, zháňanie financií, logistika, cestovanie, dohadovanie. Aby sa človek vôbec dostal do situácie, ktorú chce fotiť. Najlepší fotografi sú aj v tomto lepší ako ostatní. Ľudia niekedy hovoria: Toto by som nafotil aj ja, keby som tam bol. Práve to je pointa. Byť tam. To nie je len tak. Gro fotožurnalistiky je vybrať si dobrú tému, vhodne ju načasovať a dobre ju nafotiť. Jedno nestačí a jedno bez ostatných nefunguje. Keď tvojmu susedovi spadne múr a ty to nafotíš, nebude to mať ohlas ako keď spadol Berlínsky múr.

Lov žralokov v Ománe.

Už niekoľko rokov funguje unikátny projekt MONO, publikovanie long form textov a kvalitných fotoesejí na online platforme mono.sk. Čo ťa viedlo k jeho založeniu? Nemáš z toho príjem, iba veľa roboty.

MONO sme založili štyria novinári s cieľom vytvoriť mediálny experiment longformov, teda článkov, ktoré hlbšie, literárnejšie rozoberajú nejakú tému. Ku kvalitným textom publikujeme fotografie domácich aj zahraničných autorov svetových mien. Napriek tomu, že to celé financujeme sami. Vďaka dobrým kontaktom alebo vďaka úprimnosti, ktorú sme vložili do komunikácie s autormi, boli často ochotní poskytnúť fotografie iba za podpis. Na západe by mali hodnotu stoviek eur. Zároveň sme dávali priestor fotografom, ktorí nemali kde publikovať. Aj fotografi zamestnaní v nejakom médiu si najlepšie veci často dávajú do šuflíka. Pre ich médium nie sú vhodné. Ak pre nás fotograf spracúva nejakú tému, o koncepte komunikujeme pred fotením, počas neho aj na konci. Vždy dávam spätnú väzbu. Mnohé práce sme nepublikovali, ale dali sme autorovi feedback, ako to urobiť lepšie. Robím to možno preto, lebo viem, čo veľmi chýbalo mne, keď som začínal fotiť. Sme nezávislí, nemáme z MONO žiadny príjem, tak je periodicita veľmi nepravidelná. Máme však motto, že radšej publikovať menej ako zle.

Jezídska utečenkyňa, Irak.

Prečo muselo vzniknúť MONO a nestačia štandardné médiá, aby publikovali takéto témy?

Ťažko nájsť jeden dôvod. Na Slovensku nie je taká história práce s fotografiou ako napríklad v Čechách. Prevažuje písaná denníková žurnalistika. MONO je mediálny experiment. Práce u nás publikované získali ocenenia v konkurencii s médiami, ktoré majú klasických zamestnancov. To je istým spôsobom anomália. Ale my sa nepovažujeme za konkurenciu iným médiám. S radosťou naše témy publikujeme inde, aby sme zvýšili ich dosah. Opäť ide o zmysel tejto práce.

Nedávno si fotografoval v Iraku. Ako sa pripravuješ na takéto fotenia a akým spôsobom tam pracuješ?

To závisí od konkrétneho zadania. V Iraku som fotil pre organizáciu Človek v ohrození. Mal som zachytiť prácu organizácie. Vzdelávanie, prácu s deťmi. Najnáročnejšia tam bola logistika. Do každej zóny treba iné povolenie. Kvôli bezpečnosti sa vždy treba pohybovať dvomi autami. Stále bol s nami človek zo security. Do zotmenia musíš byť naspäť v mieste ubytovania. Bežné bolo, že sme za deň precestovali osem hodín v aute a na fotenie som mal hodinu, dve. Bola tam jazyková bariéra, neustále som potreboval prekladateľa. Zároveň bolo veľmi dôležite správne správanie. A to všetko pri štyridsaťstupňových teplotách.

Fotenie v projekte Človeka v ohrození v Iraku.

Vyhľadávaš pred cestou informácie o krajine, o situácii, o téme?

Aj o situácii a robím si aj vizuálny research. Akým smerom sa chcem posúvať, čo chcem aby bol výsledok fotografovania. V Iraku som vedel, že nebudem môcť robiť klasickú reportáž. Nebudem môcť stráviť s nejakou rodinou niekoľko dní, pretože z bezpečnostných dôvodov nemôžem prespať niekde v dedine a budem sa musieť vracať do mesta, kde tie príbehy nie sú. Vedel som, že tému môžem spracovať iba cez rozhovory a portréty. Takže som fotil portréty ľudí, ktorých ovplyvňuje práca Človeka v ohrození. Deti v školách, učiteľov. Boli to aranžované a dosvietené portréty. Dal som si záležať na tom, aby som vedel meno a krátky príbeh každého portrétovaného. Aby to neboli iba bezmenné masy. Vždy si robím shooting list, aby som v tých štyridsaťstupňových horúčavách nezabudol, načo tam vlastne som. Samozrejme, prídete do terénu a je to celé úplne inak. Ale máte vymyslené nápady, spomedzi ktorých si môžete vybrať jeden, ktorý tam je možné zrealizovať.

Si ambasádor Nikonu, považuješ techniku pri fotení za veľmi dôležitú?

Je to nástroj. Keď píšeš poéziu, chceš vedieť všetky písmená abecedy, mať ich k dispozícii, aj keď ich všetky nakoniec nevyužiješ. Technika nerobí fotografiu. Fotografiu robí človek. No fotograf musí vedieť, čo potrebuje, a musí to vedieť ovládať. To neznamená mať najdrahšiu a najnovšiu techniku. Ale nechcem, aby mi obmedzenia techniky diktovali čo a ako môžem fotiť.

Babička z černobyľskej zóny.

Čo ako fotograf chceš fotografiou povedať? Prečo vlastne žiješ týmto štýlom?

Nad tým sa zamýšľam pravidelne. Či moja kariéra ide správnym smerom. Nehovorím, že mám všetko ujasnené. Je pre mňa dôležité nájsť presah od dokumentovania k ovplyvňovaniu. Také sú príbehy s možnosťou priamej pomoci. Najsilnejšie pre mňa je, ak moja fotografia pomohla niekomu aspoň trochu zlepšiť život. Dúfam, že ja a ďalší fotografi z našej generácie dokážeme inšpirovať mladých, aby eticky fotili naozaj dôležité veci. Nie aby sa zatvorili do nejakých umeleckých abstrakcií. Aj tie majú svoj zmysel. Ale nesmie zaniknúť potreba dokumentovať spoločnosť.

Tomáš Halász: Nemal som plán
5 5 with 2
 
počet hodnotení: 2

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...