S päťdesiatkou po päťdesiatke

S päťdesiatkou po päťdesiatke

Objektív a vek  /  Vladimir Kampf / 13.06.2021 / 10:45

Smejem sa sám sebe. Čaro 50mm objektívu som vo fotografii naozaj objavil až po päťdesiatke. Dovtedy som si myslel, že mi je všetko jasné, ale nebolo to celkom tak. Vedel som na čo je takzvaný „záklaďák“ dobrý a dokonca som vedel aj ako a kde ho najlepšie využiť. V pohode, ale… S päťdesiatkou som sa naozaj skamarátil až po päťdesiatke.

Viac ako ohnisko je vo fotografii dôležité svetlo. Stále platí, že nad to ranné či večerné nie je.

Záklaďák

Hrýzol ma nepríjemný pocit, veď päťdesiatka v mojej mladosti bývala úplne obyčajný objektív, ktorý bol ku každému foťáku. Prečo je vlastne 50mm objektív považovaný za základný objektív? Vraj preto, lebo mu najlepšie zodpovedá videnie človeka a aj preto, že je opticky najjednoduchšie vyrobiteľný. Možno je to opticky a technicky tak.

Práca s clonou a svetelnosť objektívu je tiež veľmi dôležitá. Pri päťdesiatke je to ozaj cítiť.

Ten istá záber s pricloneným objektívom.

Viac sa mi pozdáva vysvetlenie, že v čase, keď začali obchody zapĺňať kinofilmové fotoaparáty s prvými výmennými objektívmi hrali päťdesiatky prím. O zoomoch mohli prehostorickí fotografi len snívať. Päťdesiatku veľmi jednoduché získať. Tomu dnes len málokto uverí, ale mať objektív so širším uhlom záberu bolo v čase masívnejšieho rozšírenia prvých kinofilmových prístrojov na úrovni malého zázraku.

Kedysi sa musel fotograf zmieriť s jedným objektívom s pevným ohniskom.

Ale nie o tom som chcel. Keď som bol mladý začínajúci fotoreportér, závidel som tým, ktorí mali tie najširšie dostupné objektívy. Hlbokú stopu vo mne zanechala fotografia bezdomovcov pri ohni na titulnej stránke denníka Práca. Ticho som závidel Alanovi Hyžovi, že má taký široký objektív. On si už, hádam, tú fotku ani nepamätá.

Malá ružová baletka uprostred bulharského Kazanlaku. Na podujatiach si fotograf svetlo veľmi nenavyberá. Musí si poradiť s tým čo je.

Neskôr sa aj mne pošťastilo. Fotil som šírky, pchal objektív ľuďom takmer pod nos a myslel som si, aké super obrázky dávam. Zopár kamarátov ma tľapkalo po pleciach, aké je to neskutočné. Mať odvahu niekomu pchať objektív len niekoľko centimetrov od tváre dokázal len málokto. Bol som frajer, ktorého nezaujímala tá najzákladnejšia požiadavka na fotografa, aby sa sám fotografovaný necítil zle.

V minulosti si kolegovia ohnisko moc vyberať nemohli. Ale, vedeli sa vynájsť.

Chudáci ľudkovia, ktorých som takto „zhovadil“. Dnes ma to mrzí a rád by som sa im všetkým ospravedlnil. Myslel som si, že úcty mám dosť a že to predsa nemyslím zle, ale nevyzeralo to tak. Aj na toto som musel prísť. Našťastie to bolo ešte pre päťdesiatkou.

Naozajstná úcta

Vek mi priniesol rozvahu a naozajstnú úctu k fotografovaným. Keď fotím superširokáčmi, ktorých je už ako húb po daždi, vždy sa bojím, aby mi fotografovaný neubehol ku krajom v ktorých by bol taký zdeformovaný, že by sám seba nespoznal.

Krásna neznáma. Len mi na slniečku zapózovala a kamsi zmizla.

Päťdesiatka je sklom pokory. Bez rozmýšľania a dôkladného komponovania je s ňou život ťažký. Človek sa musí jednoducho zmieriť, že sa s ňou nedá len tak triafať okolo seba. Musí sa uspokojiť s tým, že nie všetko sa ňou dá odfotografovať. Treba fotografovať s kopou nápadov, ktoré by dokázali bez širšieho záberu vyjadriť to, čo fotograf chce posunúť divákovi bez toho, aby ho nudil či obťažoval. Pevná päťdesiatka nie je na bezduché cvakanie s istotou, že z väčšej kopy obrázkov sa bude dať predsa len niečo vybrať. Päťdesiatka je o naozajstných ovrázkoch.

Ružové kvety sa inak ako ručne zbierať nedajú. Najlepší zberači zvládnu cez 50 kilogramov denne. Za kilogram dostanú sotva jeden lev, čo je približne 50 centov.

Tvrdohlavo a nekompromisne

Tento článok o 50 po 50 som si vymyslel cestou na ružový festival v meste Kazanlak v Bulharsku. Už dávno si hovorím, že nemusím mať fotiek veľa, ale stačia mi také, ktoré rozprávajú nejaký príbeh alebo sú len tak na pozeranie. Sám nemám rád, keď mi niekto ukazuje desiatky či stovky obrázkov a očakáva pri tom, že z nich odpadnem.

Časť podujatí je priamo v ružových plantážach.

V ružovom údolí som mal na fotoaparáte päťdesiatku tvrdohlavo a nekompromisne. Dráždilo ma siahnuť po širšom ohnisku, ale neurobil som to. Priznávam. Mohol som si to dovoliť aj pre to, že odo mňa v žiadnych novinách nikto nič nechcel. To by som mal paniku a isto by som si urobil zopár ďalších obrázkov s inými ohniskami. Pri istotu, nech sa v redakciách nezbláznia.

Ružový plantážnik je nešťastný. Na zber je ťažké nájsť robotníkov.

Ohnisko zodpovedajúce 50mm sa dá nastaviť aj na zoomoch. Ale: Pevné sklo je pevné sklo. Pri nastavení 50mm na zoome je okrem toho oveľa pravdepodobnejšie, že zo záklaďáku odbehnete.

Mažoretky čakajú na začiatok sprievodu Kazanlakom, ktorý nezastavila ani korona.

Vyberte si z ponuky „záklaďákov“ v obchode PROlaika. V ponuke nájdete všeličo, stačí si vybrať podľa značky, clony, kvality…

Chlapci v kamennej predajni v Bratsilave vedľa Reduty vám radi poradia. Dávajte si pozor na prepočty ohniskovej vzdialenosti pri iných rozmeroch čipu, ako je FullFrame. Tento článok je o 50mm po prepočte. S vekom nič neurobíte.

Na záver návod, ako si navariť ružovú vodu. Pod tým zariadením so sosákom vpravo treba zakúriť, do neho vložiť hustú masu lupienkov zaliatych vodou a variť. v sude je voda na chladenie a rúrka. v nej sa pera zráža a steká do kanvičky vľavo dole.

S päťdesiatkou po päťdesiatke
0 5 with 0
 
počet hodnotení: 0

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...