Paris Photo 2019

Paris Photo 2019

alebo nepredvídateľné stretnutia nášho druhu.  /  Jana Rajcová / 09.12.2019 / 10:15

Deň pred odletom kontrolujem program a robím si zoznam toho, čo chcem vidieť, študujem knižné novinky, ktoré budú na veľtrhu predstavené ako aj zoznam velikánov z odboru fotografie, ktorí by mali byť na mieste prítomní. Na zozname mám 14 podpisových akcií, čo v mojom preklade znamená 14 kníh. “Toľkoto nemôžem”, hovorím si. Znamenalo by to bankrot v mojej peňaženke. Postupne, s ťažkým srdcom zoznam redukujem a dávam si za cieľ číslo 3 (ako som dopadla, si môžete prečítať na záver). V deň D dvojhodinový let a rýchly presun do Grand Palais. Žiadne zbytočné zastávky, chcem vidieť čo najviac a viem, že dva dni mi budú opäť málo. Tak, ako aj po minulé roky.

 

Bruce Gilden.

 

Hneď prvé meno na mojom zozname čakateľov na prírastok do mojej knižnice je Bruce Gilden. Kupujem si jeho knižku a čakám v rade. Konečne som pri ňom. Opýta sa ma, či chcem podpis aj s venovaním. Podávame si ruky a ja sa predstavujem. Chcem s ním spoločnú fotografiu. Kamarátka a moja súputníčka svetom fotografie Yves sa ochotne chopí mojej fudžinky a ja striktne odháňam votrelca, ktorý pred nami šibrinkuje so svojím mobilným telefónom a vyslovene zavadzia.

- Bruce: Are you a photographer? (Si fotografka?)

- Ja: Trying to become one. (Pokúšam sa ňou stať.)

- Bruce: Well you should be, you are aggressive. (Mala by si ňou byť, si agresívna.)

Obaja sa zasmejeme, prehodíme ešte pár viet a ja viem, že na tento moment nezabudnem. Svojské a jedinečné povzbudenie a zároveň rada, a jedno z ponaučení, ktorých sa mi za dva dni v Paríži dostalo omnoho viac.

 

Joel Meyerowitz.

 

Tento rok to už bolo 23-krát, čo sa v Grand Palais uskutočnil fotografický veľtrh na muzeálnej úrovni. Bol prekonaný rekord v návštevnosti s viac ako 70 000 návštevníkmi počas 4 dní svojho trvania. Viac ako 45 galérií z celého sveta vystavovalo diela umelcov ktorých zastupujú, a umožnilo im tak vizibilitu na medzinárodnej úrovni. Paris Photo je rozsiahlou platformou, kde je možné vidieť historické diela staré 200 rokov, ale aj tvorbu moderných a neznámych mien. Paris Photo je panorámou toho, čo fotografia dokáže. Je to taktiež trhovisko, pretože čokoľvek, čo je vystavené, má svoju cenovku a je možné si to zakúpiť. Zo záverečnej tlačovej správy sa dozvedám, že sa predávalo vo veľkom naprieč všetkými piatimi sektormi veľtrhu - v hlavnom, knižnom, filmovom, ale aj v PRISMES, ktorý je dedikovaný sériám, veľkému formátu a inštaláciám, ako aj CURIOSA. Tento sektor bol tento rok venovaný 14 nováčikom na ceste za fotografickou slávou. Ich výber mal na starosti Osei Bonzu, ktorý bol len nedávno vymenovaný za kurátora medzinárodného umenia v Tate Modern.

 

William Klein.

 

Pace/McGill Gallery z New Yorku predala diela každého umelca, ktorého práce vystavovala, vrátane fotografie od Roberta Franka za 125 000 €. Predali tiež tri známe historické fotografie od Helen Lewitt, z toho každú za viac ako 100 000 €. Danziger Gallery sa tiež pochválila svojimi predajmi, vrátane diela od Dorothei Lange s cenovkou 75 000 €… Keď kráčate výstavou, rýchlo získate prehľad o stave a dopyte na súčasnom trhu fotografie. Fotografie módneho fotografa Helmuta Newtona sú v cenách na úrovni 1,5 milióna € a patrili medzi najdrahšie fotografie na veľtrhu. Nie lacné sú samozrejme diela Saula Leitera, Irvinga Penna, či Cindy Sherman. A potom začujete, ako jeden galerista hovorí: “Toto sa ani nesnažím predávať, to pôjde ako teplé rožky.”

 

Helen Lewitt, N.Y., 1980.

Dorothea Lange, Migrant Mother, 1936.

 

Pre galeristov je byť prítomý a vystavovať na Paris Photo niečo ako pre zadávateľov reklamy byť v hlavnom vysielacom čase počas Super Bowl, prípadne pre módnych návrhárov mať slávnu herečku či modelku v ich šatách na červenom koberci pri príležitosti MET Gala. Raz za rok majú príležitosť vystaviť to najlepšie, čo majú v ponuke a snažiť sa zaujať v konkurencii tých najväčších a najznámejších. Viac ako 300 galérií sa tento rok uchádzalo o miesto vystavovateľa, ale len 180-tim to bolo umožnené. Veľtrh má jednoducho svoje limity. Je to spôsob, ako sa dostať na radar zberateľov, ako si budovať vzťahy a kontakty, je to otázka prestíže.

 

Man Ray.

 

Čo ma opakovane dokáže na Paris Photo prekvapiť je rozmanitosť, ktorú veľtrh ponúka. Tento rok návštevníci hneď pri vchode mohli vidieť klasické práce Mana Raya v galérii Gagosian. Galérii trvalo celých šesť mesiacov, kým dali dokopy vystavené diela pre túto príležitosť. Ďalšie dych berúce momenty? Z mnohých stojí za zmienku August Sander v galérii Hauser & Wirth, už spomínané fotografie nemeckého giganta módnej fotografie Helmuta Newtona, ale predovšetkým množstvo fotografií famózneho Roberta Franka, ktorý len pred nedávnom opustil tento svet. Jeho diela vystavovala každá galéria, ktorá ich mala vo svojom portfóliu. Neboli sústredené na jednom mieste, ale napriek tomuto faktu, alebo možno práve vďaka tomuto faktu, bol jeho duch prítomný všade. Tento ročník veľtrhu tak vzdal akýsi hold jeho životu a tvorbe.

 

August Sander.

 

Nechýbali ani jeho knižné publikácie, či krásne balená kolekcia jeho filmov na stánku nemeckého vydavateľstva Steidl. V rukách som držala jednu z jeho knižiek, ktoré som dovtedy nevidela. Zahĺbená do konverzácie s Yves som periférne vnímala osobu vedľa mňa, ako keby čakala kedy ju opäť položím na svoje miesto. Pánovi vedľa som ju podala s tým, že sa k nej vrátim neskôr. Z nasledovnej diskusie s touto osobou vysvitlo, že to bol Frankov dobrý priateľ a sused v časoch, keď Robert Frank žil v New Yorku. Keď o ňom hovoril, mal v očiach slzy. Rozprával nám o ňom, listujúc v jeho knihách a komentujúc jednotlivé fotografie. Upriamil našu pozornosť na knižku Louisa Faurera, ktorý mal byť Frankovou veľkou inšpiráciou. Nepodarilo sa mu presláviť tak ako Robertovi Frankovi, a ako drvivá väčšina umelcov trpel nedostatkom financií. Robert Frank mu mal finančne pomôcť s vydaním jeho knihy. V tej, ktorá bola na veľtrhu je dokonca aj jedna fotografia Roberta Franka. Nasledovalo mnoho ďalších príbehov a spomienok a na konci nášho stretnutia mi dotyčný pán pomohol vybrať jednu z knižiek Roberta Franka, “HOLD STILL_keep going”, ktorá obsahuje jednu z mála Frankových farebných fotografií. Napísal mi pod ňu venovanie. Ďalšie nečakané stretnutie na nezaplatenie a nezabudnutie. Ďakujem Vám pán Clark Winter!

 

Robert Frank na fotografii svojho priateľa Louisa Faurera.

 

Naspäť však k veľtrhu. Tento rok viac ako 330 medzinárodne uznávaných fotografov malo na stánkoch jednotlivých vydavateľstiev podpisové akcie svojich knižných publikácií. Mali ste tak možnosť osobne stretnúť mená ako Sabine Weiss, Antoine d'Agata, Martin Parr, Bruce Gilden, Todd Hido, William Klein, Joel Meyerowitz, Sebastião Salgado, Guido Guidi, Harry Gruyaert, Jeff Mermelstein, Dougie Wallace a mnoho ďalších. Týchto akcií sa zúčastňujú mnohí zberatelia. Nečudo, je to jedinečná možnosť, kedy Vám foto knihu môže podpísať váš obľúbený fotograf.

Okrem toho máte počas Paris Photo možnosť stretnúť aj napríklad také osobnosti ako Gerry Badger. Je to fotograf, architekt a kritik fotografie v jednej osobe. Jeho tvorbu je možné nájsť v archívoch múzeí po celom svete, a jeho eseje čítať v mnohých fotografických knihách. A zážitok navyše, pokiaľ ho pristihnete v konverzácii s Gail Buckland, ktorá bola pri jeho prvých úspechoch a ako prvá mu zadala objednávku na jeho texty. Gerry mi prezradil, že bude mať začiatkom januára 2020 vo Viedni (v galérii Anzenberger) workshop na tému editácie a sekvencovania fotografií za účelom tvorby foto knihy, tak pokiaľ máte záujem, viete kam.

 

Gerry Badger v rozhovore s Gail Buckland.

 

V rámci programu veľtrhu je naplánovaných množstvo prednášok a rozhovorov, ktoré majú z roka na rok vyššiu návštevnosť a pokiaľ si chcete vypočuť napríklad takého Josefa Koudelku, musíte si vystáť v rade takmer hodinu. Je to však zážitok a jedinečná možnosť nasávať životné múdrosti niekoho, kto pri všetkej skromnosti človeka vyrastajúceho v bývalom Československu zaznamenal nemalý úspech. A pri tom všetkom vám na záver poradí, že fotograf potrebuje predovšetkým dobrú obuv. A to, že je dôležité sa venovať tomu, čo je vám blízke, tomu, čo pre vás niečo znamená. Ďakujem Vám maestro Koudelka!

 

Josef Koudelka.

 

Paris Photo je nesmierne veľkou udalosťou, ktorá uspokojí každého návštevníka. Každý si tu nájde to svoje, či vás už zaujíma fashion, portréty, krajinky, street fotografia, história, alebo nové trendy. V minulých rokoch boli v kurze ázijskí fotografi, či tí s tmavou farbou pleti. Tento rok (musím poznamenať, že som bola asi trošku ovplyvnená nedávno absolvovaným workshopom s úžasným Robertom Vanom) som zaregistrovala nárast počtu diel zobrazujúcich nahotu. Nahota je napokon téma, ku ktorej sa umelci najčastejšie vracajú - hovorím o starých klasikoch maľby až po súčasnosť. Je to niečo, čím sme posadnutí už storočia. Nahota namaľovaná, odfotená, či predvedená v rámci umeleckého predstavenia mala vždy výpovednú hodnotu. Aj hodnotu, ktorú vieme vyjadriť v číslach.

Tak napríklad: Modiglianiho maľba Nu Couche sa stala najdrahšou maľbou, ktorú minulý rok predala aukčná sieň Sotheby’s, dielo bolo predané za neuveriteľných 157,2 milióna amerických dolárov. Portrét Georgie O’Keeffe od Alfreda Stieglitza z roku 1919 sa v roku 2006 predala za 1 360 000 USD, zatiaľ čo modernistická fotografická štúdia od Edwarda Westona Nude (1936) bola ohodnotená pri jej predaji sumou 1 609 000 USD. Modelkou bola Charis Wilsonová, Westonova múza, asistentka, a neskôr aj jeho manželka.

Chute a prístupy sa však menia, a bolo to aj viditeľné pri zobrazovaných telách. Paris Photo ukázal, že nie je potrebné sa neustále pohrávať s rovnakými víziami a zobrazovaním nahoty. Samozrejme, bolo tu možné vidieť množstvo tradičných prístupov, ktoré zaviedli mužskí majstri maliarskeho štetca a následne ich prebrali fotografi. Bolo by zaujímavé vyselektovať na veľtrhu jednotlivé fotografie zachytávajúce celú históriu fotografovania nahoty a umiestniť ich v rámci jednej výstavy vedľa seba. Keď už hovoríme o histórii nahoty vo fotografii, treba poznamenať, že táto téma nebola vždy vyslovene mužskou doménou, aj keď záujem mužov v tejto disciplíne je prirodzený. K videniu bola napríklad archívna fotografia vyzliekajúcej sa ženy z roku 1943 od Dory Maar. Retrospektíva tejto prelomovej surrealistickej umelkyne bude k videniu od 20. novembra 2019 v londýnskej Tate Modern.

Ženské vnímanie ženskej nahoty je samozrejme odlišné od tej mužskej. Jan Saudek, ako všetci vieme, má rád plnšie krivky. V poriadku, nehádam sa, má rád plné krivky. Starší muži majú zas radšej mladšie. Man Ray vo veku 43 rokov fotil 19-ročnú Merret Oppenheimovú takým spôsobom, že mnohí nad jej portrétom dvíhali obočie. Fotografia z roku 1933 bola jednou z mnohých, ktoré Man Ray vytvoril pre svoju fotografickú sériu Erotique Violee. Boli to v tom čase jediné fotografie nahoty, ktoré zobrazovali bradavky či ochlpenie. V tej dobe tabu a dnes vcelku moderne vyzerajúce dielo.

 

Man Ray, Self-Portrait, 1927.

 

Ako však muži vnímajú a zobrazujú mužskú nahotu? Pozrime sa na meno Steven Arnold. Umelec, filmár, fotograf a chránenec Salvadora Dalího. Americká genderqueer ikona 80-tych rokov minulého storočia. Aj vďaka svojej praxi kostyméra dokázal vytvoriť majestátne fotografie, v ktorých zobrazoval svojich modelov ako anjelov stúpajúcich niekam do vesmíru. Minimálne zaujímavé ponímanie, keď zoberieme do úvahy obdobie, kedy tieto fotografie vznikli - v čase, kedy vrcholila kríza okolo HIV a AIDS a priznanie sa k odlišnej sexualite znamenalo hanbu a vytlačenie na okraj spoločnosti.

 

Steven Arnold, Connecting to the Infinite, 1986.

 

Modernejší prístup na konci 20-teho storočia v Paríži reprezentoval fotograf japonského pôvodu Keiichi Tahara, ktorý v rokoch 1978 - 1980 vytvoril veľkoformátové portréty legendárneho tanečníka Mina Tanaku. Pre sériu fotografií pod názvom Photosynthesis si vybral urbanistické scenérie miest ako Paríž, New York, Rím a Tokio, a skúmal v ňom ľudské telo ako umeleckú formu. Jeho využívanie svetla a predovšetkým tieňov je dokonalé a tak trochu meditačné.

A aby sme sa na záver vrátili k ženám, spomeniem ešte americkú fotografku Melanie Schiff. Na prvý pohľad kráča v stopách klasikov - zobrazuje klasickú pózu ženského tela bez pohybu, v záklone a bez tváre. Avšak následne zistíme, že ide o autoportrét, zobrazenie toho, čo pociťujeme k vlastným telám, to, ako sa vnímame a vidíme. Napokon, možno toto je práve to, prečo sa umelci a diváci tak radi vracajú k nahote - možno chcú len vidieť odraz pravdy o nich samých.

 

Aké knižky som si napokon kúpila?

  1. Bruce Gilden, Facing New York, Dawi Lewis, 2019 - Bruce Gilden bol vždy fascinovaný špecifickými postavami. Ulice New Yorku so svojou unikátnou energiou a celosvetovým mixom tvárí mu tak poskytli priestor na hranie. “Facing New York” bola Gildenova prvá známa kniha fotografií. Prvé vydanie uzrelo svetlo sveta v roku 1992 a od vtedy sa radí medzi klasiku. Do aktuálnej edície zaradil dve fotografie, ktoré sa pôvodne nedostali do výberu.
  2. Anastasia Samoylova, FloodZone, Steidl, 2019 - táto kniha je Anastáziinou prvotinou a je zbierkou fotografií vytvorených počas života na hrane klimatických zmien na juhu USA. Rastúca hladina morí, hurikány, to sú stále častejšie opakujúce sa hrozby v tejto časti sveta. Jej kniha však nie je vizualizáciou katastrofy, či očakávaného momentu nebezpečia. Je lyrická, elegantná a napriek tomu volajúca po zmene.
  3. William Klein, Celebration, Akio Nagasawa Publishing, 2019 - zbierka fotografií, ktoré sám pán Klein považuje za najlepšie. Je to jeho pocta samotnej fotografii. Mix záberov z New Yorku, Ríma, Madridu, či Paríža v čiernobielej a vo farbe. Mám jednu z 1 000 kópií, ktoré vydavateľstvo vytlačilo v limitovanej edícii.
  4. Robert Frank, HOLD STILL_keep going, Steidl, 2016 - táto knižná publikácia je vlastne re-print katalógu vydaného k jeho výstave v roku 2001 v nemeckom Essene. Nie je chronologická, je to zmes fotografií, záberov z jeho filmov, či fotomontáží, ktoré vytváral predovšetkým na konci svojho života.
  5. Josef Koudelka, Gypsies, Aperture, 2019 - je to v poradí už tretia verzia jeho najznámejšej knihy. Fotografie rómov vytvorené v období rokov 1962 a 1971 na území bývalého Československa, Rumunska, Maďarska, Francúzska a Španielska vďaka rozhodnutiu Josefa Koudelku dostali nový šat a nízku cenovku, ktorou podľa jeho vlastných slov chcel sprístupniť knižku čo najväčšiemu počtu ľudí.

 

Dôležité fakty:

Dátum:    7. - 10. november 2019

Čas:         12:00 - 20:00 (v nedeľu do 19:00)

Adresa:    Grand Palais, Avenue Winston Churchill, 75 008 Paríž, Francúzsko

Metro:     Champs-Élysées-Clemenceau

Vstupné:  30 Eur cez týždeň, 32 Eur cez víkend, 25 Eur pre vstup po 18:00 hodine 15 Eur študenti, deti do 12 rokov majú vstup zadarmo

Web:       Paris Photo

Ďalší ročník je naplánovaný na termín 12. - 15. novembra 2020.

Paris Photo 2019
4 5 with 1
 
počet hodnotení: 1

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...