Motorkou na sever - 16 100 km z Bratislavy až do Nórska

Článok uverejnený v denníku Pravda a nasledne na pravda.sk. Rozprávanie Roberta Hüttnera zaznamenala Katarína Sedláková.

Znie to ako poriadne bláznivý nápad. Vydať sa sám ako prst na mesiac dlhú cestu na sever. Cez Švédsko a Fínsko až na samý koniec studeného Nórska. A to nie autom, ale na motorke! Presne to urobil náš kolega, fotograf Robo Hüttner. Nechcel nikoho stretávať, netúžil po obdivovaní pamiatok, chcel si len zajazdiť bez zbytočných zastávok. Sever Nórska, kde je v lete svetlo takmer nonstop, na to bolo ideálne. A tak Robo jazdil často až do piatej rána. Spal, kde sa podarilo, tešil sa, keď práve chvíľu nepršalo, jazdil, aj keď teplota klesla na dva stupne a na hlavu mu z neba padala snehová dreň a počas prestávok na jedlo si čítal. Na cesty si zobral Vinetoua a sci-fi knihu Hostiteľ. Zhrnul to lakonicky: Ľahké čítanie, žiadny stres. Toho má dosť počas roka, keď fotí politikov v parlamente či loví spravodajské aktuality.

Stresu sa však predsa nevyhol a to hneď na začiatku výletu. Keď sa na pobreží Fínskeho zálivu fotil pri tabuli s názvom estónskej dediny Kunda, zastavil na okraji zrázu a chcúc vyrovnať motorku, šmykla sa mu noha. Robo stratil balans, motorka vážiaca odhadom 350 až 380 kíl letela naňho a prikvačila Robovi nohu. ,,Začalo to bolieť," rozprával mi Robo. ,,Našťastie mi pomohli dvaja Estónci, sám by som motorku nezdvihol. Zostal som vyklepaný, veď toto je len začiatok výletu - čo keby sa mi to stalo kdesi, kde budem celkom sám a nikto mi nepomôže?" Asi už tušíte, že Robov výlet dopadol dobre. Čo počas neho zažil, si môžete prečítať a pozrieť na jeho fotkách nižšie.

Kto si chce úžasne zajazdiť, nech vyrazí na motorke radšej do Álp. Ale na kochanie sa prírodou je drsné Nórsko skvelé. Vyrazil som z Bratislavy cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko a Estónsko a počítal s tým, že samotný výlet sa začne až v Škandinávii. Nakoniec sa mi trasa natiahla na 16 100 kilometrov. Často pršalo, vietor ma občas zhadzoval z motorky, no tých 30 dní stálo zato!

Už dlho ma lákala nórska príroda. Na jeseň som teda začal čítať cestopisy, aby som si vytypoval zaujímavé miesta. Nelákali ma kostoly, sochy, pamiatky – skôr príroda. Keď som mal dosť načítané, pospájal som jednotlivé body a to mi vytvorilo trasu. Pôvodne merala asi 12 700 km, ale vďaka rôznym zachádzkam do Švédska a inde sa nakoniec natiahla na výsledných 16 100 km. Hľadal som kamarátov motorkárov, mnohí sa chceli pridať, no nakoniec mal každý akýsi problém, či už s dovolenkou alebo financiami. Povedal som si: o.k., pôjdem sám a začal som hľadať výhody. Nie je úžasné jazdiť si ako len chcem a kam len chcem bez toho, aby ma niekto brzdil? Až neskôr som sa začal zamýšľať, ako to vydržím sám celých 30 dní. Vyšlo mi, že denne musím prejsť asi 440 km, čo sa mi zdalo desivo veľa. Nakoniec som to zvládol, hoci mi priemer stúpol až na 536 km denne, a ani som si nevytvoril žiadne imaginárne druhé ja. Ale nepredbiehajme.

Kde v lete sneží

Na svojej Suzuki V-Strom dl 650 som vyrazil 13. júna. Prvé dva týždne bola cesta stále mokrá, s prestávkami pršalo, keď som šiel neskôr cez Fínsko hore na sever Nórska, už som považoval za dobré počasie aj desať stupňov a silný vietor. Presnejšie, cez deň, v noci teplota klesla na 7 až 4 stupne. Neskôr, keď sa mi na motorke vyťahala reťaz a musel som hľadať servis, som sa od technikov z mestečka Lakselv dozvedel, že pred týždňom tu ešte snežilo. Ukázalo sa, že všetci technici tu boli Slováci. Apropo, kvôli servisu som musel z trasy odbočiť 1 500 km, pretože v Nórsku sa jazdí skôr autami či na snežných skútroch. Musel som čakať, kým mi pošlú súčiastku z Osla, a tak som si zobral hotel. Užíval som si luxus, že nespím pod stanom ako celý čas predtým a môžem sa prvýkrát po 14 dňoch cesty konečne osprchovať.

Sob či slimák?

Štandardný deň na severe: jazdím, jazdím, prší, mrholí, sychravo, 10 stupňov, večer 6–7 stupňov, začne pršať, tak rozložím stan, nasúkam sa doň, aby mi nezmokli veci, ale mokré veci nemám, kde usušiť. Závidel som karavanistom, ktorí si mohli zakúriť. Ešte si just vytiahli satelit, aby mali lepší príjem. A ja som si rozložil stan a hovoril si, že teplo si vytvorím len sám v spacáku. Ráno sa človek zobudí a zistí, že na stan zasa klepoce dážď. Ako sa zbaliť, aby veci nezmokli? Ďaleko na severe je v lete svetlo takmer nonstop. Na začiatku som si užíval jazdenie aj do piatej rána – nikde nikoho, len ja, sem-tam zviera. Prvé soby som stretol vo Fínsku. Sú to také lenivé tvory. Keď sa sob zľakne, mám pocit, že viem skôr ako on, kam bude utekať. Splaší sa tempom slimáka.

Horšie boli ovce, ktoré rady odpočívali pri zvodidlách, alebo ležali na stredovej čiare vozovky. Kdesi som videl aj dve líšky, ale najčastejšie som stretal soby. Hoci som mal navigáciu, občas som poblúdil. Aspoň som však zistil, že nech v Nórsku odbočím hocikde, je to tam vždy pekné. Až som si hovoril: prečo je to tu také malebné, keď to tu skoro nikto nevidí?

Nórsko má povesť drahej krajiny. Ja som však spal skoro celý čas pod stanom a živil sa konzervami. Tuniaka, fazule a cestoviny som si pripravoval na vlastnom variči. Kupoval som si nórsky chlieb a ochutnal aj miestne jahody. Na reštaurácie si nepotrpím, takže najdrahšou položkou bol benzín. Ten ma na celú trasu vyšiel na 1 300 eur, príprava motorky pred výletom 500 eur, po výlete ďalších 500 eur, po zarátaní ostatných nákladov na trajekty, mýto, poplatky za podmorské tunely a kávy na pumpách a drobné nákupy ma celý výlet vyšiel na zhruba 3 000 eur. Keď som raz nocoval v hoteli, noc v ňom stála 140 eur.

Vyhýbal som sa turistom a suvenírovým obchodom, užíval si drsnú prírodu celkom na severe Nórska, kde je bežná teplota dva stupne a z neba padá akási snehová dreň… Väčšinu fotiek som urobil zo sedla motorky, maximálne som prešiel 15 metrov od motorky. Cieľom bolo jazdiť, nie fotiť. Ale odísť bez fotky samozrejme nešlo.

Pužitá fototechnika: Canon PowerShot S100, GoPro HERO2
Stránka autora: www.roberthuttner.com

Záber lesného vrakoviska od fotoreportéra Pravdy ocenili na Slovak Press Photo

Fotografia vrakov automobilových veteránov naskladaných na sebe v hustom švédskom lese od fotoreportéra Pravdy Roberta Hüttnera zabodovala na treťom ročníku súťaže Slovak Press Photo. Porota jej udelila čestné uznanie v kategórii Životné prostredie.

2014 Slovak Press Photo

čestné uznanie v kategórii životné prestredie

„Tá fotografia na mňa zapôsobila. Žijem v New Yorku, kde vidím šrotoviská bežne. Ale vraky áut medzi stromami, a to ešte v krajine, ktorá je známa citom pre ekológiu, to ma zaujalo,“ ohodnotil snímku člen poroty súťaže Paul Martinka, oceňovaný fotograf slovenského pôvodu, ktorý fotí najmä pre New York Post. Hüttner lesný cintorín automobilov Kyrkö Bog, ktorý sa nachádza severovýchodne od Malmö, navštívil počas svojej dobrodružnej dovolenky. Z Bratislavy cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko prešiel v lete na motorke za mesiac aj celú Škandináviu. Zastávku na vrakovisku si naplánoval vopred. „Už pred cestou som si pozeral nejaké fotky a chcel som vrakovisko vidieť aj naživo. Napokon to prevyšovalo moje očakávania. Keby som však nemal presné súradnice, netrafím. Miesto nie je označené, dostanete sa k nemu, keď prejdete asi 20-kilometrovou štrkovou cestou,“ vysvetľuje fotograf.