Mestá a ulice na dosah

Využil som možnosť vyplaviť sa na prvú jazdu fungl novej osobnej hotelovej lode MS Albertina, ktorú dala dokopy spoločnosť Riseday v komárňanských lodeniciach. Jedinečný projekt nezabila ani korona. 110-metrov dlhá a 11,4 metrov široká riečna loď s 80 kabínami pre hostí na prvej ceste viezla pasažierov z nemeckého Passau do Budapešti so zastávkami po prúde v Melku a Viedni. Proti prúdu vyplávala z Budapešti cez Bratislavu a Linz späť do Passau.

Zaujímavé boli dve miesta, kde sme zostali stáť aj v noci – Viedeň a Budapešť. Albertinu som mal ako bázu pre street fotografiu či ako príjemné miesto na jednoduchý presun. Ľahnem – idem. Výhodou výletných lodí na Dunaji je, že sa presúvajú najmä v noci. Klient sa budí každé ráno v inom prístave. Ak sa podarí aj noc v nejakom meste, je loď skvelé miesto pre fotografa dobrodruha, ktorý si chce užiť mestá, ich atmosféru a provokovať šťastenu pouličnej fotografie.

Objektív do ulíc má u mňa jasného víťaza na každodenné požitie. Olympus M. Zuiko Digital ED 12-100mm f/4 IS PRO je fakt skvelý spoločník na každý deň, ktorý otvára nevídané možnosti. Ustojí veľké množstvo situácií. Ťažšie to s ním začína byť za šera a za tmy som z neho nesvoj. Vyberám svetelnejšieho bračeka Olympus M. Zuiko Digital ED 12-40mm f/2.8 PRO alebo pevné sklá s clonou F1,2. To je iná káva.

Pod Passau ma prekvapila takmer prázdna cyklocesta, ktorá sa ťahá popri Dunaji. Zvyčajne je na nej rušno a na niektorých miestach pripomína cyklodiaľnicu. Tento rok je voľnejšia ako bola minulý rok, keď bola prázdnejšia ako po iné roky. Niektoré úseky doslova zívajú prázdnotou. Nie že by som si cestu odšliapal do pedálov. Len som ju sledoval z lodného baru s pivom v ruke. Keď ma to prestalo baviť, odišiel som do reštaurácie na večeru. Bola to fakt dobrá výprava za každodenným životom v niekoľkých európskych mestách.

Veselý černoch vo Viedni

Najrušnejším miestom mesta je okolie Dómu svätého Štefana. Tam je aj najväčšia báza viedenských fiakristov. Fotografov veľmi nemusia. Nepáčia sa im človiečkovia s objektívmi namierenými na nich, tvária sa mrzuto a odvracajú hlavy. Práve tu je výhoda objektívu Olympus M. Zuiko Digital ED 12-100mm f/4 IS PRO ktorý je v jednom slušný širokáč a posunutím zoomovacieho prstenca veľmi slušný teleobjektív. Fiakrista si ani nevšimol, cvak a mal to za sebou.

Noc vo Viedni ma prekvapila po tom, ako som vošiel do Dómu svätého Štefana. Zostal som stáť s otvorenými ústami. Začal som sa zamýšľať, prečo som v týchto priestoroch ešte nebol za tmy. Je to tam krásne. Urobil som si niekoľko záberov tak, že som na Olympuse E-M1 Mk.III zapol extrémnejšie rozlíšenie 50 mega, s ktorým sa dá vďaka stabilizátorom pracovať aj z ruky. Ešte extrémnejšie rozlíšenie 80 mega by chcelo statív. Raz to skúsim. Zatiaľ nado mnou zvíťazila lenivosť.

Prečo som išiel na rozšírené rozlíšenie? Lebo takto urobené obrázky nie sú zašumené ani pri vyšších citlivostiach a fotografia je dynamicky hlbšia, tonálne pestrejšia. Normálne to prináša viac šťastia do života. Niektoré fotografie som v postprocese upravil. Vyrovnal som vertikálne a horizontálne línie. Obrázky takto majú v sebe akoby viac reality, lepšie vťahujú do deja či medzi stĺpy, okná a sochy.

Z chrámu na pivo do uličiek. Viedeň tiež preriedila korona. Návštevníkov je menej. Bary až tak prázdnotou nezívajú. Oproti do podniku sa mi posadil viedenský černoch so slúchadlami na ušiach a len tak si na stoličke veslo tancoval. Občas vstal, urobil zopár tanečných krokov a vrátil sa k stolu. To bola celkom fajn zámienka. Naznačil som mu, že ho chcem fotografovať, ale aj napriek tomu, že sa nám stretli pohľady, nereagoval. Tak som si akože na neho šteloval záber. Lenže ja som chcel viac. Sledoval som ostatné postavy v kompozícii a trpezlivo čakal, kým sa upracú, budú sa čo najmenej prekrývať a celok bude pôsobiť obrazovo harmonicky. Trvalo to pár minút a bola na svete fotka, akú som chcel. Predtým som cez štvrťhodinu len sedel a pozeral na scénu, z ktorej trčali zákazníci jeden cez druhého. Na fotku si treba počkať. Najlepšie po sediačky pri pive... :)

Sedem ponúk na sex

V Budapešti Albertina zastavila na pontóne pod mostom pri historickej mestskej tržnici. Skvelé miesto na kúpu nejakej maďarskej dobroty. Napríklad hrubej domácej klobásy. Len tak do batoha či do brašne k technike. Keby náhodou prišiel nečakaný hlad. Pozor na mastnotu, aby neublížila fotovýbave. Je príjemné ešte po niekoľkých dňoch od zjedenia otvoriť priestor pre fototechniku a nasať intenzívnu klobásovú vôňu. Tak trochu mi je ľúto fotografov vegetariánov...

Budapešť je veľká. Nemá cenu pobehovať z miesta na miesto. Povedal som si, že mojim priestorom sa stane jedno miesto. Ulica Váci ma dráždi už dlho. Viackrát som po nej prechádzal a nič. Rozčarovanie. Ona nijako vábne a už vôbec úžasne nevyzerá. Ani mi nepripadá jedinečná, ako o nej píšu v turistických sprievodcoch. Prešiel som ju niekoľkokrát a hľadám odfotografovateľný život na nej.

Vybral som si síce jeden priestor v Budapešti a jeden vo Viedni, ale k tomu mám ešte utajené miesta, ktoré mi nedajú pokoj. Mám rád zoologické záhrady. Ani tento raz som si ich nenechal ujsť. Času som mal dosť a byť celý horúci deň na jednom mieste je na smrť. Preto mi nešlo do hlavy, keď som v Budapešti stretol muža v hrubom kabáte s čiapkou s brmbolcom na hlave. Žiadna sranda. Ten chlap to myslel vážne. 30 stupňov Celzia a on nahodený ako v treskúcej zime.

Nočná Váci je o inom. Architektúra sa nemení a ani osvetlenie nie je kto vie aké, ale: Počas polnočnej prechádzky som dostal sedem rôznych ponúk na sex. Najprv od típka v uličke. Sedel za volantom auta a dával znamenie: Šúchal si prostredník a naznačoval, že ma odvezie za vzrušením. Zdvorilo som odmietol. Zdôraznil, že nemyslel seba a skúsil to ešte raz. Odľahlo mi. Takého tučka by som nechcel vidieť ani len v trenírkach. Tie ďalšie ponuky boli od žien. Najkrajšia z nich ma oslovila rovno pred Bazilikou Svätého Štefana.

Vo Viedni je najrušnejšie a najfotogenickejšie okolo Dómu svätého Štefana. V Budapešti si ulicou Váci nie som istý. Každé z týchto miest má čaro. V rakúskej metropole sú zaujímaví nevľúdni fiakristi, ktorí neradi pózujú fotografickým nadšencom. V maďarskom hlavnom meste je to iná jazda. Nočné spoločníčky sa tiež nerady fotografujú.

Šum v Budapešti

Zostal som nenápadný. Po niekoľkých pohárikoch maďarskej medicíny Unicum som dostal nápad: Všetkým múdrosráčom na truc som na mojom Micro 4/3 Olympuse E-M1 Mk.III nastavil najvyššiu možnú citlivosť 25600 ISO a vybral sa tmy tmúcej. Vyberal som si tmavé, naozaj mizerne nasvietené motívy. K hrôze nevídanej som pridal aj objektív s najotvorenejšou clonou na hodnote F4. Podľa zatracovačov Micro 4/3 som tým mal dosiahnuť konca sveta a absolútnu nepoužiteľnosť fotoaparátu či fotografií, ktoré nebudú k ničomu. Kde nič nie je, ani Zubatá neberie. Je jasné, že fotografia v tme je fotografia v tme. Kde nie je svetlo, tam si ho žiadny čip nevymyslí. Dôležité je vysporiadať sa s tým a vsadiť na ostatné danosti obrazu.

Samozrejme, pri detailnejšom hodnotení kvality obrazu a šumu sú rozdiely medzi zašumením veľkého plnoformátového čipu a štvrtinového čipu jasne viditeľné. Ale či je víťazom úžasnosti fullframe, môžeme len ťažko povedať. Okrem čipu záleží aj na ďalších veciach, ako je napríklad svetelnosť a kvalita objektívu. Takže sa môže pokojne stať, že fotografia z plného formátu môže dopadnúť horšie ako fotografia z Micro 4/3. Nastal boom plnoformátových bezzrkadloviek, ku ktorým výrobcovia ponúkajú lacné, málo svetelné, objektívy. Systém Micro 4/3 zasa ponúka čoraz svetelnejšie a prepracovanejšie sklá... Tak také som nepoužil. :) Ale: Olympus M. Zuiko Digital ED 12-100mm f/4 IS PRO je naozaj klenot pre pouličnú fotografiu je ako stvorený.

Doplatil som na snahu byť nenápadný. Tlčiem si hlavu, prečo mi nedocvaklo, že po zapnutí elektronickej uzávierky pri umelých svetlách budem mať na fotkách zaručene na striedačku svetlé a tmavšie pásy. Prečo? To je predsa jasné každému aspoň trochu zasvätenému. Jednoducho: pri elektronickej uzávierke zaznamenáva fotoaparát obraz z čipu riadok po riadku. Nie celú plochu naraz. To mu nejakú chvíľu trvá. Za ten kratučký čas sa väčšina osvetľovacích elektronických telies niekoľkokrát zažne a zhasne. Ľudské oko to blikanie či mihotanie nevníma, ale čip áno. To býva „prúser“! Manuálna uzávierka naraz osvetľuje celý čip, preto tento problém nespôsobuje. V tej tme som chcel byť nenápadný a zrušiť všetky zvuky fotenia. Lenže, urobil som chybu. Našťastie pár fotiek z noci z elektronickou závierkou je takých, že len oko, ktoré vie, čo má na fotkách hľadať, tam ten môj fail zaručene nájde.

Pri Dunaji vedľa Reťazového mosta je niekoľko diskoték. Za dvoma rohmi pôsobia aj chlapci radodajní. Tešia sa z nich najmä staršie dámy. Vraj sú tam aj chlapci pre chlapov, ale to mi je zle aj pomyslieť. Maďari si zachovali kopu sexu rovno v centre Budapešti. To sa už len tak nevidí.