Medzi hranicami drzosti a zbabelosti

Ľudia sú často presvedčení, že každý, kto ľudí fotografuje zblízka musí byť aj riadne drzý. Ten, kto použije teleobjektív sa tomuto zaškatuľkovaniu ľahko vyhne. Ale nemusí to tak byť aj naozaj?

Byť účastníkom presstripu alebo štúdijnej cesty mimovládnych organizácii či akejkoľvek inej väčšej skupiny znamená byť viazaný programom. Ten je väčšinou taký nabitý, že ho nie je možné stihnúť. :-)

Myslieť si, že sa na takomto výlete dajú urobiť zmysluplné fotografie, je skôr zbožné želanie, ako reálna možnosť. Len pár záberov v pokluse...

Na druhej strane, do Mongolska k drobným hľadačom, kopáčom a spracovateľom zlata ma len tak nikto nezavolá. Ponuka od Slovenského centra pre komunikáciu a rozvoj bola neodolateľná.

Zmysel zúčastniť sa takýchto ciest vidím najmä v tom, že si ľahko obzriem neznámu krajinu, nájdem témy a hlavne sa zorientujem. Ak ma téma zaujme, môžem sa na niektoré miesta cielene vrátiť. Sám, alebo v menšom, rovnako naladenom tíme.

Aj v Mongolsku sme mali všetko vopred pripravené. Čakali nás na niekoľkých dohodnutých miestach. Samozrejme, že sme nič nestíhali. Tam, kde bolo zaujímavo, sme sa zdržali na chvíľu a potom sme sa celé hodiny presúvali prašnými cestami mongolskou krajinou na ďalšiu krátku návštevu. Bol nás plný mikrobus.

Navštívili sme ľudkov, ktorí liezli do hlbokých dier pod zem i areál na spracovanie zlatej rudy a vyplavovanie zlatiniek. Najzvedavejší som bol na smrtonosných nindžov. Tí v pláne neboli, ale stále bola šanca, že nejakých stretneme, pretože sme trmácali oblasťou, kde sa celkom oplatí byť nindžom. Nie je to však veľká sláva, len prilepšenie k mizernému (možno aj žiadnemu) príjmu.

Nakoniec sme stretli aj ich, smrtonosných nindžov. Znie to strašidelne pri pohľade na ľudské postavičky, ktorými sú drobní hľadači zlata. Prichádzajú k riekam so zelenými lavórmi priviazanými k ďalším pomôckam v ruksaku na chrbte. Na samom vrchu tróni práve zelený plastový lavór. Vyzerajú pri tom ako postavičky z populárneho seriálu.

Jeden manželský pár nindžov sme stretli pod veľkou baňou na zlato v Gatsuurte. Ochranca prírody Byambaa, ktorý nás sprevádzal, okamžite bežal za nimi, aby im zhabal hadicu, ktorou si chceli čerpať vodu na breh k zlatonosnej pôde. Zhabal im aj plastovú nádobu od koly. Mohla v nej byť ortuť alebo iná látka, ktorá uľahčuje vymývanie zlatiniek.

Rozčúlil sa právom. Po nindžoch zostáva mŕtva voda. Označenie nindžovia sa postupne vžilo aj pre kopáčov, nielen pre tých, ktorí zlato klasicky a najmenej nebezpečne ryžujú. V krajine Džingischána môže byť v súčasnosti až stotisíc nindžov. Ich činnosť je nelegálna a poškodzuje krajinu.

Rozbehol som sa za Byambaaaom dolu strmým brehom rovno k nindžom, aby som si ich odfotografoval. Tvárili sa previnilo a smutne. Bolo jasné, že v ten deň prišli aj o mizerný zárobok, ktorý by si možno vyryžovali. Núdza ich však pritlačí. Prídu zasa, lebo nemajú na výber.

Keď som sa horko ťažko vyštveral naspäť, všimol som si vyčítavé pohľady zvyšku skupiny. Jeden z účastníkov, ktorému sa môj prístup vôbec nepáčil, prišiel za mnou. Povedal, že je etnograf a chcel vedieť, aký som mal dôvod bežať dolu k potoku a fotografovať tých ľudí zblízka. Tvrdil, že to je urážlivé a nedôstojné...

Pozrel som sa okolo seba a skontroloval techniku ostatným. Všetci, vrátane môjho zvedavého „mentora“ mali natiahnuté dlhé ohniská. Jednoducho si pomohli optikou, aby boli bližšie pri rieke a aby fotografovali to isté čo ja.

Môj spoluúčastník zájazdu asi nečakal, že s týmto som sa už dávno vysporiadal a mám jasno. Povedal som mu, že som bol tak blízko pre to, lebo mi to príde férovejšie, ako niekoho špehovať „ďalekohľadom“. Jednoducho som bol vedľa nich a mohol som cítiť, do akej miery je im moja optika a prítomnosť nepríjemná. Vedeli o mne. Mohli akokoľvek reagovať.

Mohlo to dopadnúť aj tak, že by som neurobil ani jeden obrázok. S tým som bol zmierený. Už som to neraz zažil. Jednoducho som vycítil, že objekt mojej pozornosti si neželá, aby som ho fotografoval. A bolo pri tom jasné aj to, že keby som zostal o sto metrov ďalej, tak som ho na dlhé ohnisko mohol mať. Mohol...

Áno, v mojich žurnalistických začiatkoch som robil aj toto. Hovoril som si, prečo nie, veď som fotograf. To je poslanie... Časom ma to však prešlo a zdalo sa mi veľmi neuctivé loviť ľudkov dlhým sklom.

Najmä mladí fotografi hľadajú pravidlá, kedy človeka fotografovať zblízka a kedy mu už dať pokoj. Našiel som si jednoduchú cestu. Nepýtam sa, len prídem a vnímam. Človek, pri ktorom stojí fotograf s fotoaparátom na oku totiž vie, že ho fotografuje. Môže mi akokoľvek naznačiť, že si to neželá. Stačí gesto či pohľad, aby mi to bolo jasné. A ak by mi aj nedochádzalo, tak stačí gesto či pohľad trocha pritvrdiť a je to. :-)

Vysvetľovanie, že chcem niekoho odfotografovať, pretože to bude super a prinesie to niečo pekné aj fotografovanému, je takmer isto k ničomu.

Širšia optika sa síce dá vnímať ako drzosť, ale dlhšie ohniská už môžu znamenať zbabelosť. Samozrejme, ani toto pravidlo nie je také jednoznačné, ako vyzerá a má kopu výnimiek. Ako všetko v živote.

Dolu po prúde potoka, pri ktorom sme stretli nindžov, mali v ten deň slávnosť nomádi. Ženy umývali riad vo vode z potoka, pili z neho kone, kravy, ovce, kozy a možno aj ľudia... Ortuť pôsobí na nervovú sústavu, kyanidy sú jedy a vo vode sú ľahko rozpustné...