Fotomáčka Iza Hornak

V sérii rozhovorov predstavujeme zaujímavých autorov nášho servera fotoma.sk.

Hovorí si Iza Hornak, v občianskom preukaze má Izabela Horňáková (40) a kamaráti jej hovoria aj Belli. Jej obrázky na prvé pozretie zaujmú najmä tým, že doslova žiaria prostredím v ktorom

autorka žije. Pre námety si nechodí nikam ďaleko. Zvyčajne len do Borše v okrese Trebišov a odtiaľ ich posiela medzi ľudí na FOTOmu.

Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Som učiteľka výtvarnej výchovy na základnej umeleckej škole. Pred štyrmi rokmi som sa začala viac zaujímať o fotografovanie. Len čo som do toho pustila, podarilo sa mi vyhrať jednu súťaž v Maďarsku do ktorej som nahodila päť fotografií. V tom čase som fotografiu len spoznávala a skoro nič som o nej nevedela, len som jej prichádzala na chuť. Teraz sa vo fotografii už doslova umelecky vyžívam, pretože na maľovanie a kreslenie pri práci nemám čas. Fotografia mi dáva možnosť realizovať sa.

To je neskutočné a prekvapujúce. Podľa tvojich obrázkov to nevyzerá, že intenzívnejšie fotíš len štyri roky. Nekecáš?

Nie. :) Spočiatku som sa prihlásila na všetky internetové fóra, ktoré sľubovali, že sa môžem naučiť fotiť. Časom som prišla na to, že je to o nejakých údajoch a číslach. Postupne som si začala nastavovať fotoaparát sama, ručne. Po prvý raz som si trúfla nastaviť manuál. Vzápätí som sa prestala zaujímať o všetky tie stránky, ktoré otrocky počítali časy a boli o číslach. Ja nemám rada čísla. Našťastie som narazila na FOTOma.sk a pri nej som zostala. Tam rada nahrávam fotografie. Nechala som si ešte dve ďalšie stránky na ktorých spoznávam nové veci a učím sa.

Som naozaj príjemne prekvapený. Pred tým si mala fotoaparát v rukách?

Fotoaparát sme mali doma stále. S manželom sme si zaobstarali zrkadlovku Nikon a aj Sony. Vždy sme si nejaký foťák kúpili. Fotili sme si s nimi chvíľu deti a potom sme ich predávali a kupovali ďalšie. S manželom sme sa smiali, že keby som si už vtedy vedela ako ho používať tak by to bolo super. Mali by sme oveľa lepšie fotky. Vtedy som ani netušila, že sa dajú meniť objektívy a nieto ešte čo všetko sa dá stvoriť na manuálnom ovládaní. Keď som spoznala program Lightroom, bola to pre mňa pecka. Aj v tom sa vyžívam. Mám rada proces následnej úpravy.

Tvoje fotografie sú čiernobiele. Máš fotoaparát nastavený na čiernobiele snímanie?

Mám.

Prečo?

Pre mňa je čiernobiela fotografia krásna. Mám rada klasiku a umenie. Najväčší majstri sú pre mňa v čiernobielom avantgarde. To sa mi páči. Z čiernobielej fotografie vypadnú všetky farby a tým pádom aj všetko čo ma ruší. Mám rada náladu a čiernobiela fotografia mi umožňuje nájsť ju. Nepotrebujem príbeh, ale pocit.

Niektorí zlomyseľnici tvrdia, že fotiť farebne je zložitejšie najmä v tom, že pri tom treba uvažovať aj nad farbou. Nechceš si to ty len zjednodušiť? :)

Aj ja fotím sem tam farebne. Napríklad jeseň sa ani veľmi nefarebne nafotiť nedá. Ale, ja farebne nechcem fotiť. Predsavzala som si to, keď som začínala. Všetky tie stránky, ktoré som navštevovala ma zahltili pravidlami. Jasné, že nejaké rešpektovať treba, dodržiavať kompozíciu. Samozrejme, že aj na to dávam pozor, ale nie je to pre mňa prvoradé. Rozhodla som sa, že si budem fotiť podľa toho, ako sa to páči mne. A keď sa to bude páčiť ešte niekomu, tak dobre a ak nie, tak nie. Stačí, že mám z toho radosť ja.

Je taká krásna poučka: Keď chceš byť vo fotografii osobitá, musíš zabudnúť na všetky pravidlá a poučky ale... Najprv sa ich musíš naučiť. Zdá sa, že to u teba funguje.

Pred tým som pravidlá nepoznala. Dnes už pozerám cez hľadáčik a ak treba, tak sa aj trochu presúvam vpravo, vľavo... Až kým vidím správnu kompozíciu, viem kam zaostriť. Určite som veľa čítala a študovala, ale bolo to samoštúdium po nociach, keď som nemala čo robiť.

Povedala si, že učíš na „zuške“. Robíš ešte niečo?

To stačí. Začínam napoludnie a končím večer. Domov chodievam o siedmej. Mám deti a robím všetko čo treba v domácnosti. Pred tým som aj maľovala a kreslila, ale už na to nemám toľko času. Teším sa z fotografie, že sa môžem aspoň trochu realizovať a pohrať.

Z tvojich obrázkov je jasné, že si vyberáš jednoduché motívy, ktoré nachádzaš okolo seba. Chodíš s fotoaparátom vždy a všade?

Väčšinou ho mám v taške, keď sa mi zmestí. Do školy nosím veľa veci. Fotím cestou do školy, domov alebo keď je dobré počasie tak s dcérou vybehneme na dvor alebo niekam do záhrady. Nevyberám si žiadne špecifické miesta. Raz som kdesi čítala, že kto nevidí situáciu kdekoľvek, tak nevidí vôbec nič. Aj deťom hovorím, že sa treba naučiť vidieť. Pretože aj keď pozeráme, ešte to neznamená, že aj vidíme. A potom to chce ešte odvahu. Keď sedím v autobuse, vídavam pekné situácie, ale bojím sa zdvihnúť fotoaparát pretože ľudia sú nervózni a nemajú radi, keď ich fotia. Keď už niekoho tajne fotím, robím to tak aby toho človeka nikto nespoznal. Ja fotky vidím často ale nemám odvahu fotiť, ako iní, ktorí s tým nemajú problém.

Väčšinou je na tvojich obrázkoch tvoja dcéra...

Áno.

Tá bude mať slušnú zbierku fotografií od mamy. Nie je to pre ňu náhodou otravné?

No, je. Ale veľa obrázkov vzniká za pár sekúnd. Žiadne veľké štylizovanie. Musím na ňu tak, že: Poď rýchlo sem, tu sa postav...

A ona na to: Ale mamííí...

Ale, mamííí, už niééé. Ja na to: Už len raz. Na dlho to s ňou nie je. Moja dcéra je veľmi fotogenická. Mám z nej aj zo syna radosť. Nemusím si vybavovať povolenia od ľudí, ktorých by som náhodou chcela odfotografovať. Fotím si aj prírodu a krajinu, ale najviac sa mi páči fotiť ľudí.

Aj sa ti podarilo s nejakou fotografiou komerčne uspieť? Predať ju?

To nie. Tak to mám aj s obrazmi. Ja neviem predávať. Nie som obchodník. Ja skôr dávam darčeky. Podarilo sa mi vyhrať viacero súťaží, čo ma neprestáva prekvapovať, pretože mám pred nimi rešpekt. Je to dobrý pocit, keď ma ocenia ľudia, ktorí sa vyznajú vo fotografii. Výhry nie sú všetko. Keď sa človek na ne začne upínať, tak sa môže stratiť a začne sa na niečo hrať. Tomu sa vyhýbam.

Fotografuješ aj mobilom?

Mám pár mobilových obrázkov, ale nerada ním fotím. Neviem ho používať ako fotoaparát. Mám rada, keď sa môžem hrať s nastavovaním, vybrať si objektív... Mobil sa aj inak drží, ten je predsa na telefonovanie a koniec! Ja ho nemám rada a ani keď zvoní. S fotoaparátom sa fotí úplne inak. Skúšala som aj analóg. Mám z neho niekoľko fotiek.

Pre Boha! To je hrozná a zdĺhavá otrava! To nerob!

Je to tiež pekné. Fotografie urobené klasickým mokrým procesom vyzerajú úplne inak. Je pravda, že nafotenie a vyvolanie filmu zaberá viac času a potom ten obrázok treba aj tak naskenovať...

Snažíš sa aj deti v škole viesť k fotografii?

Veľmi rada im ukazujem a rozprávam o kompozícii a veciach, ktoré k fotografovaniu treba. Hlavne ich učím na čo dávať pozor a aby vypli tú bezduchú automatiku. Podobné je to aj s grafickými tabletmi. Niektoré talentovanejšie deti nabádam, aby boli tvorivejšie. Mám rada hru s obrázkami.

Aká je tam na východe fotografická komunita?

V Kráľovskom Chlmci sme mali jedno fórum. Stretli sme sa dva razy a po tretí raz som nemala čas prísť. Sú to fotografi, ktorí sa vyznajú, fotia roky alebo sa fotením svadieb a udalostí živia. Ja som iný tip. Sem tam sa stretneme a porozprávame sa a niečo fotíme. Oni sa venujú vybranej téme a ja zvyčajne fotím ich.

Máš fotografický sen?

Nemám ambície. Prekvapuje ma, že sa spolu rozprávame pre FOTOmu. Niekedy doma hovorím: Pozrite sa na mamku z vidieku čo sa okolo nej deje. Nemám sen, len chcem fotiť to čo sa mi páči a ak to niekoho poteší som rada. Nepijem, nefajčím, tak aspoň fotografujem. :)

Viac fotografií Izy Hornak v jej galérii u nás na FOTOma.