Boris Michaliček: Štyri ročné obdobia

Boris Michaliček: Štyri ročné obdobia

BorievkyPhotogallery one man show  /  Vladimir Kampf / 12.12.2021 / 16:10

Na krajinkára žne slušný úspech na sociálnych sieťach. Jeho obrázky sleduje takmer 35-tisíc ľudkov nie len zo Slovenska na profile BorievkyPhotogallery. FacebookInstagram.

Boris Michaliček zaujal scenériami zo slovenskej prírody. Donedávna som mal pocit, akoby tie snímky pridávalo niekoľko autorov. Keď som sa dozvedel, že je to one man show, bol som nadšený z nadšenca, ktorý to dokázal.

Boris Michaliček.

Ako si sa dostal k fotografovaniu?

Bolo to ešte počas strednej školy, keď som chodieval do hôr. Som z Popradu, takže som k nim mal blízko. Prvý fotoaparát som „čorkol“ otcovi. Bola to nejaká kinofilmová Minolta, ktorú som po roku používania stratil. Keď som išiel na vysokú školu, kúpil som si prvý digitál a začal som detailnejšie objavovať krajinársku fotografiu aj fotografiu ako takú.

Ako dlho si sa dostával k výsledkom, ktoré tešia a ohromujú tvoje publikum?

Je to už takmer dve desaťročia. Mal som len sedemročnú pauzu kvôli práci a deťom, ale pred piatimi rokmi som sa k intenzívnemu foteniu znova vrátil.

Detaily Zamaguria, Pieniny.

Chodíš fotiť denne? Lebo z toho množstva mi to tak príde…

Každý deň sa nedá. Bohužiaľ, nie vždy sú na to vhodné podmienky. Rád sa vraciam na tie isté miesta, aby som ich spoznal a dokázal byť na mieste v správnu chvíľu, keď je dobre nasvietené. Nejdem cestou navštíviť čo najviac rôznych miest a mať z nich priemerné fotky. Vraciam sa na tie isté miesta, viem čo môžem od nich čakať, vyberám si svetlo aké chcem. Podľa predpovede počasia viem, čo sa mi kde hodí.

Tvoje fotografie naozaj budia dojem, že kam prídeš, tam je práve krásne.

Vidno iba tie z ideálneho počasia. Samozrejme, vraciam sa aj s prázdnou kapsou, keď sa mi nič nepodarí. Tento rok bol určite slabší. Podmienky na krajinársku fotografiu neboli ani zďaleka ideálne, dopomohol tomu aj lockdown, keď sa nedalo ísť všade, kde som si naplánoval. Minulý rok bol nádherný. Mal som pocit, že kam som prišiel, tam to práve bolo a podarilo sa mi nafotiť čo som chcel. Tento rok som veľa behal a vracal sa bez záberov.

Súmrak nad Levočskými vrchmi.

Krajinkári sú ako staré baby, ktoré sa sťažujú na počasie.

Majú prečo. Počasie je pri tejto kategórii fotografie mimoriadne dôležité. Pre mňa sú kompozícia a svetelné podmienky základom fotky. Pri dnešných výkyvoch počasia a s tým spojenými nepresnými predpoveďami, je odhadnúť dobré podmienky veľmi ťažké.

Máš pri toľkých výpravách čas aj na inú prácu? Čo ťa živí?

Pred rokom a pol som dobrovoľne zanechal prácu a povedal si, že sa idem skúsiť živiť fotografiou.

Trojitá vanilková v Javorovej doline.

Čo ťa živilo pred tým?

Mám vyštudovanú stavebnú fakultu v Bratislave. Spočiatku som projektoval vzduchotechniku a klimatizáci, neskôr som pracoval v banke, kde som mal na starosti investičnú výstavbu a logistiku. Ku koncu som pracoval pre nemocnice Svet zdravia po celom slovensku ako dajme tomu projektový manažér. Mal som na starosti rozbiehanie oblastí, ktoré nefungovali.

Skoro každý, kto sa rozhodol opustiť fungujúce zamestnanie a venovať sa len fotke si namlátil ústa…

To je reálne riziko, ktorému čelím určite aj ja. Ale povedal som si, že keď to neskúsim teraz, tak to už neskúsim nikdy. V čase, keď sme bývali v Bratislave som mal problém spojiť prácu s fotografovaním. Vtedy som sa rozhodol zavesiť fotenie na klinec a šiel som za kariérou. Znova som sa dostal do tohto bodu a povedal som si, že tentoraz to skúsim naopak. Dám tomu dva tri roky a uvidím. Moje odhodlanie mierne skomplikovala len pandémia.

Jarné línie Hriňovej.

Myslíš, že ťa dokáže uživiť krajinárska fotografia alebo fotíš aj iné?

Primárne sa zameriavam na krajinu, ale fotím tiež zákazkovú fotografiu, objekty, interiéry, eventy ale aj ľudí. Isto sa nebudem snažiť fotiť svadby. V tom sa necítim dobre. Pouličnú fotografiu mám rád, ale primárne pri cestovaní po svete, určite nie ako hlavný smer. V Pakistane, v Indii, v Thajsku som si ju nenechal utiecť. V rámci nejakej väčšej cesty sa budem venovať aj fotografovaniu ľudí na uliciach.

Kde všade po svete si fotografoval?

V Pakistane som bol v prvom rade ako fotograf so slovensko - poľskou horolezeckou expedíciou v ktorej bol aj Peter Hámor, Piotr Morawski či Dodo Kopold, keď vystupovali na Nanga Parbat. Boli sme tam mesiac, potom sme ďalšie dva týždne cestovali sami s manželkou. Cestovanie je pre mňa kombinácia niekoľkých zážitkov - cestovanie, fotenie a spoznávanie. Boli sme v Indii, niekoľko krát v Thajsku, precestovali sme Island, Lofoty a samozrejme klasické európske krajiny. Navštívili sme aj v USA.

Pokojné ráno pri jazere Bled.

Sú tvojim cieľom vždy kopce a hory?

Väčšinou áno. Napríklad v indickom Kašmíre sme sa pokúšali dostať do Ladakhu, ale bola tam práve vtedy vyhrotená politická situácia a kopa snehu. Nakoniec sme skončili na juhu pri mori, riekach a kultúre. Ani Thajsko nebolo až tak o horách.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Archeológ. Tento sen som mal dlho, ale nakoniec ma dospelí odhovorili. Vraj skončím ako sprievodca v múzeu, tak som nakoniec na archeológiu nešiel.

Magický kostolík Sv. Tomaž v Slovinsku.

Dá sa aj na rovine urobiť pekná krajinárska fotografia?

Samozrejme. V čase keď sme žili v Bratislave a okolí som chodieval fotografovať vinice pri Malých Karpatoch či v Rakúsku alebo mošonské ramená Dunaja v Maďarsku. Aj na rovine sa dá. Síce je to obmedzenejšie, ale predsa to ide.

Zo štyroch ročných období je zima pre krajinkára najnáročnejšia.

Je odlišná. Fotograf je podľa mňa v horách endemit, ktorý sa stretáva so všetkými druhmi aktivít a podmienok. Športový skialpinista, ktorý ide na rýchly výbeh sa vyberie na ľahko, má tenké lyže, ultraľahký batoh… Všetko má ľahunké. Chodievam do hôr často so skialpovou výbavou a spolu s ňou do hôr nosím fotovýbavu, lavínovú výbavu, musím rátať s tým, že na hrebeni budem tri štyri hodiny v zime čakať. To znamená, že musím mať výbavu aj na to. K tomu výbavu na aktívny pohyb. My krajinkári sme unikátom zimného outdooru. Ako fotograf prechádzam všetkými možnými aktivitami a podmienkami. Ešte náročnejšie je to, keď sa rozhodnem niekde bivakovať. To potrebujem aj jedlo, spacák, karimatku…

Dokonalá zima na hrebeni Nízkych tatier.

To už chce nosiča. Chodievaš sám?

Keď idem na auto fotenie, že sa vyveziem trebárs niekam na Maguru a potom šliapem od auta dvadsať minút, tak idem sám. Na hrebeň v zime sám takmer nikdy nechodím.

Akú fotovýbavu používaš?

Mám Nikon D750 a k tomu širokáč Nikon AF-S Nikkor 16-35mm f/4 plus pevnú 50-tku. Mne, ako krajinkárovi netreba objektívy s nízkou hodnotou clony. Sú pre mňa zbytočné ťažké a aj tak potrebujem pri fotení zacloniť. Mám však Nikon Nikkor Z 70-200mm f/2,8, ale ten chcem vymeniť za ľahší. Už mám objednaný Nikon D850 a zopár nových objektívov. Telo a dva tri objektívy so sebou nosím takmer vždy. Objektív 16-35 je pre mňa ideálny. Rád fotím aj na dlhé sklo, ale na to musia byť naozaj dobré podmienky a dobré miesto. Treba byť rozvážny a vedieť čo prostredie ponúka.

Východ slnka na Štrbskom plese.

Na tvojich fotkách vidno postprodukčnú hravosť. Veľa sa s nimi trápiš v počítači?

Dnes dobrá fotografia nemôže byť bez postprodukcie. Aj naši dedovia trávili hodiny v tmavej komore a snažili sa obrázky vylepšiť. My to už robíme v počítačoch. Nad fotkou ale nestrávim viac, ako 10 až 15 minút. Mňa úpravy nebavia a sú pre mňa nutným zlom.

Napriek tomu im treba pomáhať.

Treba si uvedomiť, že ak človek na výlete fotografuje mobilom alebo fotoaparátom v prednastavenom režime, tak mu veľa úprav robí prístroj, ktorí má v ruke. Pridáva sám kontrast, vyťahuje tiene, pridáva farby, tlmí preexponované miesta. Fotenie do RAWu je šedivá, nefarebná surovina. Samotný RAW je nezaujímavý a je robený na to, aby sme s ním pracovali. Ak ale do štvrťhodiny neurobím s fotkou čo chcem, tak ju nechávam tak.

V správny moment pri Téryho chate pri západe slnka.

Hovoril si, že by si sa chcel živiť fotografiou. Je o krajinky záujem?

Myslím si, že áno, inak by som do toho nešiel. Začal som robiť krajinárske workshopy. Tie sa mi za prvý rok celkom slušne rozbehli a veľmi ma to baví. Oslovujú ma vydavateľstvá, ktoré potrebujú fotografie do kalendárov a kníh. Tento rok som urobil aj vlastný kalendár. Ľudia si objednávajú aj fotoobrazy. Tie sa mi tiež celkom slušne rozbehli, čomu sa teším, pretože na Slovensku sú ľudia často presvedčení, že im pošlem súbor do mailu a oni si ho doma zadarmo vytlačia. Musím im často vysvetľovať, že fotka nie sú iba megabajty v ich schránke. Za jedinou fotografiou môže byť aj 20 až 30 neúspešných či menej úspešných ciest, kým vychytám správne podmienky. Pre mňa je fotografia rovnako hodnotné dielo, ako obraz, ktorý niekto maľuje dva mesiace.

Najlepšie je, keď niekto zazerá, že ty predsa len stlačíš spúšť…

Veľa ľudí má tento pocit. Našťastie, je to lepšie, ako pred pár rokmi. Ľudia si začínajú uvedomovať hodnotu dobrej fotografie. Už hľadajú aj dobrú Slovenskú krajinu.

Posledné svetlo na Súľove.

Kedysi to bol problém. Mečiar mal v deväťdesiatych rokov na billboardoch akože Slovensko s fotografiou krajiny kdesi vo Švajčiarsku.

Vydavatelia mi hovoria, že dobrú fotku zo sveta si stiahnu z fotobanky za pár centov, ale s dobrou fotkou zo Slovenska majú problém.

Pre niektorých fotografov je krajinkárstvo akoby málo.

V dnešnej dobe sa hlavne vďaka sociálnym sieťam stal z krajinárskej fotografie mainstream a možno aj preto je to trochu zaznávaný štýl. Avšak ako je fotografia krajiny jednoduchá, tak je súčasne aj zložitá. Krajinkár potrebuje nie len výbavu, ale aj veľké množstvo skúseností, plánovania trpezlivosti, chodenia a hlavne výdrže v niekedy šialených podmienkach. Minulý rok sa nám podarilo s bratrancom byť na mieste, kde nebolo vidno na meter, bol neskutočný mráz a fúkal vietor hádam aj 140 kilometrov za hodinu. Pri tom nám predpoveď sľubovala krásny, jasný deň. Aj toto je za fotografiou. Plus naučiť sa komponovať. To príde časom. Možno aj preto sa zdá, že mám toho veľa, pretože za tie roky som vydrilovaný. Keď vidím, že sú dobré podmienky tak vyrážam za scénou, ktorú už mám v hlave. Potom naozaj stačí len stlačiť spúšť. Netvrdím, že krajinkárska fotografia je veľké umenie, ale nemám rád, keď ju niekto podceňuje.

Krajinkár Boris Michaliček v zimnom teréne.

Prečo je tvoj profil Borievky Photogallery?

Pochádza to z čias prvých mobilov na Slovensku. V tom čase sme mali z vtedajšou priateľkou, dnes manželkou, Evkou jeden spoločný mobil. Kamoši nevedeli, ako si nás uložiť. Jeden z nich poskladal z našich mien Boris a Evka jednoduché Borievky. To nám zostalo. Keď sme spolu začali fotiť, vymysleli sme si spoločný profil s týmto nikom, ktorý vydržal dodnes.

Kus života som bol presvedčený, že to je nejaký profil viacerých autorov, práve pre to množstvo, ktoré produkuješ.

Už som to iba ja. Evka momentálne fotí jedlo pre vlastnú zábavu a potešenie. Ona ho fotí a ja ho jem.

Boris Michaliček: Štyri ročné obdobia
5 5 with 2
 
počet hodnotení: 2

Komentáre

  • Stanislav Drozd / 13.12.2021 13:30:40
    Díky za nevšední pohledy na slovenskou krajinu. Mnohé záběry mi připoměly mé letní i lyžařské cestování v krásné přírodě. Slovensko jsem procestoval od jihu po sever a od Kýsuc po Vihorlat. Poznal jsem mezi fotografy mnoho skvělých lidí - v Martině, Povážské Bystrici, Nových Zámcích, Komárně, Košicích, v Bratislavě i dalších místech. I v součásné době, když už nejsem žádný mladík, je slovenská krajina důvěrnou inspirací. Ještě jednou děkuji.
  • Peter Křenek / 13.12.2021 17:26:35
    Robíš nádherné fotky, Boris. Rád sa k nim vraciam a z toho, čo som čítal o krajinárskej fotografii od Teba, či iných, mám hlboký rešpekt k tomu, ako vznikajú. Nie je jednoduché spraviť dobrú fotku krajiny a Tebe sa to darí. Šťastie praje pripraveným (ale aj trpezlivým a počasiu odolným). Želám veľa dobrého svetla.
Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...