Pred úsvitom

Noc ešte nepovedala posledné slovo. Stál som na záveternej strane hrebeňa, kde vietor kreslil jemné ryhy do čerstvého snehu. Hora bola tichá spôsobom, ktorý poznajú len tí, ktorí sa pred svitaním vydajú vysoko nad svet. Predo mnou kráčal snowboardista s doskou na pleci a za sebou nechával jedinú stopu v nedotknutom bielom svahu. Dolina pod nami zmizla pod perinou oblakov. Hory vyzerali, akoby plávali na nekonečnom mori hmly. Nad ním sa rozprestierala modrá hodina, krehký priestor medzi nocou a dňom. Vtedy som zbadal obraz. Osamelá postava na úzkom hrebeni, tmavá silueta proti blednúcej oblohe. Za ňou more hmly, pred ňou posledné tiene noci. Rozložil som statív. Nepotrebovali sme slová. V takých chvíľach rozhoduje trpezlivosť. Vietor nadvihol kryštáliky snehu a na východe sa objavil prvý náznak svetla. Taký jemný, že mohol byť len predstavou. Stlačil som spúšť. Nevznikla fotografia Od súmraku do úsvitu, ale moment, ktorý jej predchádzal. Chvíľa, keď noc ešte držala horu vo svojich dlaniach a