VLK

Všade sa rozlieha ticho, Les prihovára sa len týmto - Konáre bez listov, oblohou hmlistou... Vlk samotár Lesom sa motá, Kam až ho volanie zavolá? Vesí smutne k zemi hlavu, Ledva unikol, myslel že už ho majú. Krv sfarbuje jeho prednú ľavú. Vztýči hlavu k nebu, Lebo chce zavolať tých veru, Ktorí patrili k nemu. Vytie divočinou sa rozľahne, Lebo smúti poriadne. Kto že vyslyší jeho volanie? Veď ostal sám bez svorky, Len ťažko sa mu bude vodiť, Keď má prežiť samotársky roky... Vydržať musí chladné mesiace, Lovci vtedy chystajú preň pasce, Keď on už nemá srdce veriace. Vari to prestane niekedy? Ludia ustavične šíria o ňom klebety, Keby tak pravdu o jeho druhu vedeli. V obkľúčení hmly, Len tak tam stoji za začínajúcej tmy, Koniec nepríde ak mu pomôžeme my...