Traja mimozemšťania

Vážne o nič nešlo. Len si naliať brandy Alexandrion, objaviť brandy Zaraza, k tomu dobré červené víno s plnou chuťou. To všetko po dobrom jedle, držkovej na kyslo, polievkam z rýb a grilovaný rybám.

Traja mimozemšťania. Každý akoby bol z inej planéty. Alan Hyža, Ivan Coci (Čítaj: Koki.) Kováč a ja sme si boli v dunajskej delte popri jedle a pití len tak fotografovať. Alan hľadal posledné zábery do svojej dunajskej knihy, ktorá mu už o pol roka vyjde, Coci fotil ako vždy odušu všade a všetko a ja som už nevedel čo so sebou, pretože moja pár mesiacov zmeškaná kniha Dunaj nemá prameň bola v tom čase u viazačov. Tak som pokúšal a hľadal cestu, ako sa nestratiť v ďalšej téme tak, ako som sa utopil v Dunaji. Fotografickým reportážam už čas nepraje a ja sa zľahka túžim posunúť do výtvarna v reálnych priestoroch.

Kým Alan ťahal klasiku s filmami: Nádherný fotoaparát Plaubel Makina s mechom a smiešnu čínsku hračku Holga, Ivan si zbalil nárazu vzdorný a vode odolný kompaktík Olympus Tough TG-7, ku ktorému pridal veľavážený a drahý foťák Leica M10 a ja som na už výbehový model Panasonic Lumix S1R (Tu je jeho nasledovník Panasonic Lumix DC-S1RII.) cez redukciu namontoval staré strieborné objektívy Elmar od Leitzu z obdobia II. svetovej vojny.

Takže žiadne novinky, ktorými ohurujú výrobcovia. Žiadne technické extrémy a špeciálne vychytávky. Len také fotografovanie s tým čo sme mali.

Chodili sme, vozili sa člnmi a len tak hľadali niečo, čo by sme odfotografovali.

Rozhovory a zamyslenia vznikli počas večere v byte na piatom poschodí rovno nad Dunajom v meste Tulcea, ktoré je bránou do dunajskej Delty z veľkej časti prístupnej len po vode. V obchode sme si kúpili ugrilované kura, k tomu kopu zeleniny a to všetko sme potom v sebe s nehou nakladali do nápojov, aby sa nám potom dobre spalo.

ALAN HYŽA

Najprv sme debatovali s Alanom a Coci len občas utrúsil nejakú poznámku.

Prečo v dnešnej digitálnej dobe siahať po starých fotoaparátoch? Veď čiernobielu fotku si vieme spraviť aj z farebnej, nafotenej modernou supertechnikou.

Lebo to nie je ono. Aj kura si ugriluješ v mikrovlnke, ale nikdy nebude chutiť ako to, ktoré spravíš vonku na dreve, nad pahrebou. Presne tak je to s fotografiou. Nejde ani tak o starý fotoaparát, ako skôr o starý objektív. Keď svet preženieš cez staré sklo a ešte k tomu na film, podanie je jednoducho iné. Má charakter, ktorý digitál nedokáže napodobniť.

Čo si si zobral so sebou tentoraz?

Keby sa dalo, nosím veľký 8x10 formát Deardorff. To je moja srdcovka. Ale cestovanie lietadlom má svoje limity, takže som zvolil Plaubel Makinu formátovo mi vyhovuje, pomer strán je podobný. A ako doplnok mám Holgu. Tú pokojne strčíš do vrecka a ideš.

Holga je taký bezstarostný foťák, však?

Plaubel by som veľmi ľutoval, keby som oň prišiel, dnes stojí okolo tritisíc eur. Holga je takmer spotrebná vec. Má dve clony, jednoduché nastavenia, ale funguje výborne. Je bez ambícií a práve v tom je jej čaro.

Niektorí volia kompromis, starý objektív nasadia na moderný digitál. Je to cesta?

Je to veľmi dobrá cesta. Staré sklo na modernom tele ti dá charakter a zároveň komfort. Ale aj film v tom hrá veľkú rolu. Digitál zvládne aj otrasné svetelné podmienky tak, že výsledok vyzerá normálne. Film ti tú situáciu prizná. Ukáže drsnosť, atmosféru, nedokonalosť. A práve to je na ňom krásne.

Čo dáva fotografovi práca s filmom?

Disciplínu a pokoru. Máš obmedzený počet políčok. Vieš, že môže prísť dôležitý moment a ty budeš mať posledný záber alebo nenatiahnutý film. Ten pocit neistoty je úžasný. Núti ťa premýšľať. Je to ako jazdiť na Porsche z roku 1950. Nemá ABS, klímu, nejde najrýchlejšie. Ale ten zážitok je silnejší. Kus obmedzenia ti paradoxne dáva väčšiu slobodu.

Filmy si vyvolávaš sám?

Samozrejme. Rokmi som si našiel svoj systém. Fomácky Rodinal riedim 1:100 a štandardne ho vyvolávam okolo 12 minút pri 20 stupňoch Celzia. Ale je to alchýmia. Ten istý film, tá istá emulzia, rovnaká vývojka a planfilm stačí vyvolať sedem minút. To sú záhady vesmíru. Preklápam približne každú minútu, ale nie som otrok presnosti. Keď zabudnem, nič sa nestane. Keď film vytiahneš a nie je dokonalý? To je na tom to najkrajšie. Tá nevyspytateľnosť.

Na aké materiály nedáš dopustiť?

Mám rád filmy Fomapan. Ponúkajú skvelý pomer ceny a kvality. V Holge používam Fomapan 400, v Plaubeli Fomapan 100. Hovorím o zvitkových a planfilmoch. Sú spoľahlivé a mne vyhovujú.

Takže netreba špekulovať nad technikou?

Fotiť treba na to, čo máš. Menej mudrovať, viac fotografovať.

Spomenuli sme aj to, že pripravuješ knihu o Dunaji...

Kniha je už hotová. Teraz už len dolaďujeme detaily, také malé čučoriedky na torte. V októbri bude výstava a kniha by mala vyjsť pri tej príležitosti.

Čo bolo pre teba impulzom pre túto cestu?

Chceli sme si dať rybaciu polievku, užiť si krásne prostredie, byť spolu a fotografovať. Keď z toho vznikne niečo navyše, bude to skvelé. Ak nie, nič sa nedeje. Fotografia má byť radosť.

Daj nejaké posolstvo ľuďom, ktorí si chcú užiť analóg?

Nebáť sa. Film ťa naučí trpezlivosti, pokore aj radosti z neistoty. A keď si raz zamiluješ ten pocit, keď držíš v rukách vlastnoručne vyvolaný negatív, pochopíš, prečo sa k tomu stále vraciame.

Desí ma, že ty ignoruješ všetky tabuľky k vývojke a odporúčané časy.

Áno. Zjednodušil som si to. Dvanásť minút! Samozrejme, keby som robil technickú alebo produktovú fotografiu na čiernobiely film, čo je dnes už skôr rarita, tak by som musel byť presný na sekundy. Ale to nie je môj cieľ. Mňa zaujíma obraz, pocit, nie laboratórna dokonalosť.

IVAN COCI KOVÁČ

Na tejto expedícii do Dunajskej delty si ten, kto fotí najintenzívnejšie. Pritom používaš nenápadný, takmer hračkársky fotoaparát. Prečo?

Pretože je jednoduchý a to mi vyhovuje. Dnes je každý strašne citlivý na to, že ho niekto fotí. S týmto malým foťákom ľudia reagujú inak. Je nenápadný, prirodzený. A navyše je vodotesný. Mám červenú verziu. Keď mi spadne do vody, aspoň ho nájdem.

Naozaj si už utopil fotoaparát?

Spadol mi do vody pri zimnom kúpaní pod ľadom. Hľadali sme ho v desaťmetrovom okruhu, nakoniec som ho našiel v hĺbke dva a pol metra. Fungoval bez problémov.

Čo ťa na pouličnom fotení baví?

Ja hlavne nikoho neobťažujem. Ja žijem a fotím to, čo žijem. Je to prirodzený dôsledok môjho spôsobu života. Chcem si to zaznamenať, lebo sa mi to páči. Netreba za tým hľadať nič komplikované. Keď sa to čo fotografujem niekomu páči, teší ma to. Keď nie, je to tiež v poriadku.

Rád cestuješ s fotoaparátom?

Doma v kuchyni veľa nenafotíš. Mám rád ľudí, mám rád psov, mám rád situácie. Ideálne je, keď máš psa, zaujímavú scénu a ešte keby náhodou niekde horelo lietadlo – to už máš kompletnú kompozíciu. Fotografia je o živote medzi ľuďmi. O momentoch, ktoré sa dejú a už sa nezopakujú.

Čiernobiela alebo farebná?

Väčšinou čiernobiela. Farba je veľmi popisná. Hneď ti napovie, čo si máš myslieť. Čiernobiela je otvorenejšia. Dáva viac priestoru divákovi.

Striedaš drahú techniku s jednoduchou. Leica a malý kompaktný vodotesný fotoaparát. Nerobí ti to v hlave chaos?

Leica je Leica. Výstup z nej je technicky precíznejší. Ale aj z toho malého foťáku je obraz iný, svojský. Ja nerobím trojmetrové printy. Keď sa na veľkú fotografiu pozeráš zblízka, aj tak musíš odstúpiť, aby si ju pochopil. Nakoniec rozhoduje moment, nie značka či vyspelosť techniky.

Aké ohnisko máš najradšej?

Momentálne používam 28 mm. Neviem, či mi vyhovuje najviac, ale dáva mi širší kontext. Päťdesiatka je konkrétnejšia, presnejšia. So širším sklom vieš do obrazu zakomponovať viac priestoru, atmosféry. Veľa objektívov človeka rozptyľuje. Ideálne je mať jeden a pracovať s ním. Keď sa ti niečo nezmestí do záberu, musíš sa pohnúť. Ako hovoril Robert Capa: „Ak tvoje fotografie nie sú dosť dobré, nebol si dosť blízko.“ Henri Cartier-Bresson pri fotení stále pobehoval, hore-dole, hľadal uhol. Hovorili mu splašené kura. Je na tom niečo pravdy, keď hľadáš kompozíciu, musíš sa hýbať.

Chystáš z našej výpravy galériu na sociálnych sieťach?

Určite. Fotografie z Dunajskej delty si zaslúžia priestor. Každý výlet je iný, ale niektoré momenty sa vracajú – voda, svetlo, zvieratá, ticho. A presne o tom to celé je. O návratoch, o jednoduchosti, o radosti z toho, že môžeš byť vonku, jesť rybaciu polievku, smiať sa a pritom držať v rukách fotoaparát. Technika je len nástroj. Dôležité je, že si tam.

Ty už si sám nevyvolávaš. Neláka ťa vrátiť sa k domácej fotokomore?

Lákalo by ma to. Ale kvôli dvom filmom za mesiac budovať doma komoru nemá veľký zmysel. Radšej to nechám na ľudí, ktorí to robia denne a vedia presne, čo robia. Keby som mal priestor, možno by som sa k tomu vrátil. Ten proces má svoje čaro.

Dnes je tvoja priorita Ilford?

Áno, väčšinou Ilford. HP5 alebo FP4. Sú stabilné, predvídateľné a pritom majú charakter. Filmy sú spoľahliví partneri. Neprotestujú, nehádajú sa, nesťažujú sa. Keď im dáš správne svetlo a čas, odmenia sa ti obrazom. O tom to celé je. Nie o technike, nie o dokonalosti, ale o vzťahu k procesu. O radosti z toho, že držíš v rukách niečo, čo vzniklo pomaly, vedome a s rešpektom.

A JA

Mám rád tie vojnové sklíčka. Elmar 35/3,5 a Elmar 50/2 a jeho braček Elmar 50/3,5 mi stačili ku šťastiu počas túlačiek. Na chuť som im prišiel práve v delte, kde som ich opáčil naplno. Nič iné som si nevzal, aby som nebol v pokušení a nutkaní prehadzovať objektívy či nebodaj pochybovať o tom, či sa predsa len neoddať veľkým, moderným, extrémne svetelným objektívom, ktoré zaručujú na dnešnú dobu tú najvyššiu obrazovú kvalitu. Dobre som urobil, že som to neurobil.

Pre všetkých, ktorí sú presvedčení, že takto predsa dokážu „dogabať“ fotografie z kvalitnej techniky v postprocese mám posolstvo: Nedokážu.

Nepredvídané nedostatky starej optiky sú úchvatné rovnako ako jej správanie bez ochranných vrstiev. Vplýva na ne všetko. Ručne brúsené a leštené, skromné, maličké elementy majú v sebe nečakané chybičky. Okrem zvlneného kolísania ostrosti v obraze im dáva charakter absencia ochranných vrstiev. Smola. Nemajú ich. Obraz, ktorý cez ne prejde je zatiahnutý s povlakom. Namodralý povlak je nevyspytateľný, pretože závisí od svetla a priestoru. Vplýva na neho všetko a je ťažké odhadnúť kde a ako ovplyvní záber.

Pri tejto deltskej expedícii som prišiel na to, ako chcem technicky fotiť celé pohorie Karpát a ľudkov v nich. Presne takto. Vďaka objektívom nežne mystické podanie a zjednodušenie záznamu na moderný čip mi priniesli radosť. Samozrejme, fotoaparát treba nechať zaznamenávať natvrdo bez automatických úprav nedokonalosti objektívov a obrazu. Inak to nie je ono.

Mimochodom: Veľa v súčasnosti vyrábaných, nie len lacnejších, objektívov má tiež kopu vád, ktoré „žehlí“ umelá inteligencia v nich a vo fotoaparátoch. Dostať sa k ich podaniu natvrdo bez vstavaných korekcií býva veľké a šokujúce prekvapenie. Staré šunky sa na nič nehrajú, preto sa s nimi tak dobre hrá.