Taliansko post-Covid-19

Do Talianska som vycestovala hneď po otvorení hraníc, na začiatku júna 2020. V snahe zachytiť život v Taliansku po prekonaní toho, čo sme poznali donedávna len z televízie a internetu, som s malými prestávkami v tejto krajine strávila pol roka. Keďže letecké spojenia ešte nefungovali, zostávalo len nasadnúť do auta, zbaliť kufor plný dezinfekcie a rúšok a vydať sa na cestu. Vďaka tomu som precestovala miesta, kam som sa doteraz nedostala. Auto mi dalo slobodu pohybu a zároveň možnosť potrebnej izolácie.

Zo začiaku som sa s malou dušou potulovala ulicami miest ako Benátky, Bologna, Florencia alebo Rím, prešla som krížom cez Toskánsko, prvýkrát v živote som absolvovala cestu trajektom na Sardíniu, kde som strávila väčšiu časť môjho pobytu. Onedlho som nabrala odvahu a dokonca som sa cítila bezpečnejšie ako doma. Opatrenia, ktoré všetci rešpektovali, boli omnoho prísnejšie ako na Slovensku. Po niekoľkých rokoch od mojej poslednej návštevy som sa opäť do Talianska zamilovávala. Krajina, ktorá si ako prvá v Európe prešla kovidovým peklom, je plná histórie, nádhernej architektúry, jedlo a živelnosť ľudí sú nezameniteľné. Sledovala som ich radosť zo života, pocit obnovy slobody po ťažkom lockdowne, počúvala som ich životné príbehy. Žiadny rozhovor sa nezaobišiel bez zmienky o tom, aké to bolo ťažké a ako ľudia dúfajú, že je to už za nimi a že druhá vlna snáď už nepríde…

Mala som ťažkú dilemu. Ako zachytiť ťažobu epidémie, jej dosah na celú krajinu a jej obyvateľstvo, ako zobraziť optimizmus, ktorý sa postupne prebúdzal všade naokolo? Ako tematicky zladiť rôznorodosť prostredia, v ktorom som sa pohybovala? Prístup do nemocníc som nemala, túlačky po cintorínoch tiež neboli správnym smerom. Po chvíli mi bolo jasné, že zamerať sa len na jednu tému nebude možné a že budem musieť skombinovať viaceré prístupy. A tak som si skúsila streetovú fotografiu, v ktorej sa necítim až tak komfortne. Nevyhla som sa ani krajinnej fotografii a foteniu architektúry, ktoré som si odkladala na dôchodok. Časom prišla na rad aj športová fotografia a užívala som si portrétovanie a fotenie detailov, symbolov, ktoré sa mi spájali s danou témou. Nezľakla som sa žiadnej disciplíny ani príležitosti, ktorá sa mi naskytla. Dala som si úlohu vytvoriť reportážnu sériu, ktorú by som vedela ponúknuť médiám, a zároveň vytvoriť akýsi dokument presahujúci regióny a aj časopriestor niekoľkých mesiacov. Dokument o krajine medzi dvomi vlnami epidémie Covid-19.

Výsledkom k dnešnému dňu je sedemstranová reportáž v týždenníku Plus 7 dní, fotografia vystavená v International Center of Photography v New Yorku, tá istá fotografia zverejnená v štvrťročníku Fotonoviny a teraz pre vás píšem tento článok. Za šesť mesiacov som si podstatne rozšírila archív, ale až teraz, po niekoľkých mesiacoch, sa k nemu vraciam a analyzujem ho. Nebyť Vladimíra Kampfa, ktorý ma povzbudil, aby som o mojej fotoceste napísala, možno by tieto fotografie okrem môjho instagramového denníka neuzreli svetlo sveta tak skoro. Vďaka časovému odstupu som sa na ne dokázala pozerať z iného uhla pohľadu, čas mi dal priestor na ich lepšiu selekciu. Do užšieho výberu cca 100 fotografií postúpili nakoniec aj také fotografie, ktoré som doteraz prehliadala.

Na cestách mi je poväčšinou blízkym kamarátom môj Fujifilm X-Pro2. (V obchode PROlaika je teraz v akcii.) Mám k nemu dva pevné vysokosvetelné objektívy (23mm f1,4 a 56mm f1,2), ktoré mi umožňujú fotiť všetko, čo potrebuje širší záber, ale aj kvalitné portréty a detaily. Je to kombinácia, ktorá mi nezaberie veľa miesta v batožine a ani nepridá na váhe. Tu sú objektívy Fujinon XF v ponuke obchodu PROlaika.

Pre túto cestu som však zvolila inú techniku. Dôvody boli viaceré. Bolo mi jasné, že budem potrebovať fotiť z väčšej vzdialenosti, že budem musieť byť flexibilnejšia a nebude čas prehadzovať často objektívy. A taktiež som chcela dosiahnuť lepšiu kvalitu, väčší detail fotografií. Obetovala som teda faktor váhy a komfortu a na cestu zabalila Nikon D850 spolu s dvoma zoomami: 24 - 70mm f2,8 a 70 - 200 mm f2,8. Veľmi intenzívne som zvažovala ešte moju obľúbenú pevnú päťdesitku, ale keďže mi už nevošla do fototašky, zostala doma. Snáď sa na mňa nenahnevá, keď poviem, že mi skoro vôbec nechýbala. Tak ako aj ostatné pevné sklá, ktoré zostali doma v skrini.

Cestovala so mou samozrejme aj nabíjačka batérií, tri záložné baterky, Blackrapid popruh, ktorý mi nezaťažuje krčné stavce a chráni fotoaparát pred krádežou, a to všetko zbalené do fototašky, ktorú si viem zavesiť krížom cez trup a mať k jej obsahu rýchly prístup. S ohľadom na váhu by bol ruksak asi pohodlnejší, ale s ruksakom na chrbáte by som vyčniavala viac z davu a ako turista by som bola ihneď rozpoznateľná. Hlavne v období prvých týždňov, kedy bolo v Taliansku len minimum návštevníkov z iných krajín. Dosť, že sa mi na popruhu hombáľal veľký profesionálny fotoaparát. Nakoľko som ho nosila krížom cez telo, vedela som ho lepšie maskovať. Veď nie som žiadny Bruce Gilden, ktorý na ulici "prepadáva" ľudí a fotoaparát im dokáže vtlačiť až ich nos :-) .

Šesť mesiacov v Taliansku, štyri mesiace po návrate domov, a do môjho finálneho editu sa dostalo niečo málo cez 100 fotografií. O rok z nich takýmto tempom možno bude už len polovica :-) . Nie, nebojte sa, nebudem vás zahlcovať všetkými, vyberiem len niektoré, ktoré sa mi práve teraz páčia najviac. Tie, ktoré najlepšie vystihujú môj zámer a ku ktorým vám rada napíšem, ako vznikali a prečo som ich do finálového výberu zaradila.

Je začiatok júna 2020 a moja cesta začína v Benátkach. Múzeá zatvorené, väčšina hotelov tiež, na uliciach minimum ľudí. Žiadne masy, na ktoré sme za normálnych okolností v tomto meste zvyknutí. Fotiť prázdne mesto v čase kovidu mi už príde ako klišé, ale nevyhla som sa mu ani ja. Predovšetkým preto, že to bola pre mňa veľmi silná emócia. Niečo, čo som ešte nevidela ani nezažila. Tí z vás, ktorí v Benátkach v minulosti boli, si určite pamätajú masy ľudí, cez ktorých ste sa len ťažko prepracovávali za svojím cieľom. Ja som sa do Benátok vrátila po dvadsiatich rokoch a vďaka pandémii som mohla nerušene objavovať zákutia mesta a pozorovať jeho spomalený život.

Túto prázdnotu som nakoniec preniesla aj do streetovej fotografie a portrétov. Fotografovala som tých málo ľudí v uliciach, typické odstupy, rúška či samotu. Hlavne tá samota, napriek uvoľňovaniu opatrení všade pretrvávajúca izolácia, bola vyslovene hmatateľná. Gondoliéri postávali pri kanáloch bez práce, v obchodoch len predavači, ale žiadni turisti, ktorí by v nich realizovali nákupy, vyľudnené kaviarne a reštaurácie. Babička na priedomí a nezvlnená hladina kanálov. Ocenila som naozaj univerzálny rozsah zoom objektívu Nikon AF-S Nikkor 24-70mm f/2.8E ED VR, ktorý mi poskytol dostatočný priestor na fotenie širších záberov, ale aj dostatočný odstup od fotených objektov. S týmto objektívom si vychutnáte najrôznejšie fotografické žánre - od krajiniek cez portréty až po dokument. Rýchle automatické ostrenie a stabilizácia obrazu prišli vhod hlavne keď som rýchlo vyťahovala fotoaparát z fototašky v snahe neminúť záber a keď som fotila za pohybu či z lode. A naozaj dobrá svetelnosť f2,8 mi umožňovala fotiť aj v horších svetelných podmienkach bez toho, aby som musela robiť kompromisy na úkor ostrosti záberu.

Plná emócií som sa po niekoľkých dňoch presunula do Florencie. Byť v tomto meste a nevšímať si historické pamiatky a nádhernú architektúru je hriech. A pre mňa to bola výzva nafotiť ich inak. V minulosti som zvykla hľadať fotografie daného miesta na internete a hľadať tak inšpiráciu, ale dnes sa už tejto forme “researchu” vyhýbam. Snažím sa vložiť do fotografie to svoje. Často zachytávam odrazy v zrkadlách, oknách či v mlákach, pridáva to fotografii ďalšiu dimenziu. Posúďte, či sa mi to podarilo.

Rada sa zameriavam na detaily. V konečnom dôsledku široký záber obsahuje niekedy až príliš veľa informácií, zatiaľ čo detail logicky upriami pozornosť na to, čo je dôležité, na to, čo chcete zdôrazniť. Napríklad na nasledujúcej fotografii je noha Dávida, jedného z najslávnejších diel Michelangela. Mám ho nafoteného aj celého, spredu aj zozadu, aj jeho zadok. Tento detail mám však najradšej. Detail detailu a prepracovanosti ľudskej anatómie, ktorá je naozaj dokonalá. Pre mňa v prenesenom význame tiež stopa, ktorú ľudstvo po sebe zanecháva. Tu som opäť ocenila výber objektívu, kedže je schopný zaostriť na vzdialenosť 0,38m a ponúka 0,28x zväčšnie obrazu.

Čím južnejšie som na svojej ceste zavítala, tým bolo citeľnejšie uvoľnenie. Nebyť rúšok na tvárach ľudí navôkol, človek by mohol mať pocit, že sa nikdy nič neudialo a že pandémia bola len zlým snom. Pohyb v uliciach sa zintenzívnil, deti sa naháňali po námestiach a dokonca sa schyľovalo k svadbe. Po viditeľnom smútku v očiach som začala fotiť radosť z voľného pohybu, zo života, ktorý sa prinavracal do normálu.

Nadišiel čas presunu z pevniny na ostrov Sardínia a neskutočný zážitok prvej plavby trajektom v živote. Počas tejto plavby vznikla aj fotografia, ktorá, ako som už spomínala, napokon visela na stene v galérii ICP v New Yorku. Nazvala som ju “Superhero”. Maska mala na sebe masku a človek v pozadí je tak maličký… Počas tejto plavby a aj tých ďalších, keď som sa vracala domov a potom opätovne cestovala naspäť na Sardíniu, som nafotila viaceré, myslím si, že dobré zábery. Táto je však pre mňa top. Lepšia sa mi už nepodarila.

Na Sardínii po príchode z pevniny opäť doľahla prázdnota. Ostrov, na ktorom sezóna začina už v máji, bol vyľudnený. Prázdne pláže, ktoré dovtedy strážili len plavčíci, sa len pomaly zapĺňali. V prístavoch boli nachystané stovky lodí na prenájom a tie len pomaly opúšťali svoje kotvištia.

Drvivá väčšina obyvateľstva, žijúceho na ostrove, pracuje v cestovnom ruchu. Len pomaličky sa život navracal aj do tohto kúta Talianska. Každý turista bol vítaný, keď sa otvorilo letisko, na ostrove zavládla radosť. Bol to niekoľko mesiacov odkladaný začiatok turistickej sezóny. S turistami po mesiacoch čakania opäť prišla možnosť zárobku.

Konečne prišlo leto. A konečne som naplno prevetrala telezoom. Pri fotení z lode som ocenila predovšetkým jeho stabilizáciu. Aj keď sa to pri peknom počasí nezdá, na mori sa všetko stále hýbe. A s väčšími vlnami je väčšie umenie udržať horizont. Zapnutá mriežka, dobrá opora rúk alebo široký postoj, a ten ešte treba doplniť stabilizáciou obrazu. Objektív Nikon AF-S Nikkor 70-200mm f/2.8E FL ED VR je vybavený systémom optickej stabilizácie obrazu, ktorý vám umožní fotografovať z ruky s až o 4 expozičné stupne dlhšími časmi. Mala som už možnosť si ho v minulosti otestovať predovšetkým pri fotení sailing regát či na golfových turnajoch a súhlasím s tvrdením technickejších fotografov, že je to jeden z najlepších objektívov na trhu. Navyše, v danom prostredí som ocenila jeho konštrukciu, ktorá je odolná voči nárazom, prachu a stekajúcej vode.

Teleobjektív som naplno využila aj pri fotografovaní kitesurfistov. Tí majú na tento šport na Sardínii ideálne podmienky. Sever ostrova je totiž najveternejším v celom stredomorí a tak sú “kajťáci” vo vode takmer stále. Som vytrénovaná fotiť dynamické športy, toto však bola iná výzva. Tento druh športovej aktivity som nepoznala. Musela som sa naučiť odhadnúť ich pohyb, kedy urobia otočku, kedy vyletia nad hladinu, a zároveň sa vyhýbať lankám a nekontrolovateľne lietajúcim krídlam kitesurfistov vo výcviku nad mojou hlavou. Tie boli miestami až nebezpečné. Rozhodujúce v tomto prípade bolo (ako koniec koncov aj pri inom športe) nastavenie času. Začínala som na hodnotách 1/2500s, ale ak som chcela mať v zábere krásne vykreslené kvapky vody, musela som čas ešte znížiť. Objektív má vynikajúce a rýchle ostrenie a aj vďaka jeho obrazovej kvalite a svetelnosti je vhodný pre fotografovanie nielen outdoor, ale aj indoor športov, prírody, ale aj portrétov či reportáže. Často sa nachádza vo výbave svadobných fotografov. Testovala som ho aj na väčších námestiach, kde mi umožňil fotiť ľudí takmer bez povšimnutia.

Prišiel august a všetci Taliani mali zo dňa na deň dovolenku. Ich šťastím v porovnaní s nami je to, že majú more. A tak nastáva veľké sťahovanie národa a presun zo severu krajiny na juh. A tí z juhu sa zas idú na chvíľu schladiť do hôr. Chaos, odrazu všadepotrebná rezervácia stola v reštauráciách a hlava na hlave. Uvoľnenie pravidiel nekomentujem, ale dokumentujem.

V septembri je na ostrove opäť kľud a pokoj. Začalo sa meniť počasie, ktoré ako keby predpovedalo, že druhá vlna príde čoskoro. Na plážach sú viditeľné už len otlačky nôh, ktoré tam zanechali čajky, námestia a turistické chodníčky sú ľudoprázdne, sem-tam sa vyskytujú nejaké straty a nálezy. A potom už len ticho.

Október. Pandemická situácia sa začína zhoršovať. Nielen v Taliansku, ale absolútne všade vrátane našej rodnej zeme. Nastal čas odchodu domov s malými zastávkami v Toskánsku a v Ríme. V Toskánsku typické nekonečné vinice a stromoradia, krásnym výhľadom sa nedá vyhnúť. Statív a filtre som nechala doma (veď krajinky až na dôchodku, nie?), ale bez problému fotím aj z ruky, pracujem s clonou a výsledkom je niekoľko scenérií, ktoré si dám kľudne do rámika.

Začiatok novembra a posledná zastávka pred návratom domov. Večné mesto. Pápežov Vatikán. Galérie a múzeá, ktoré odrazu zo dňa na deň zatvorili. Reštaurácie sú otvorené len do šiestej, zákaz vychádzania po desiatej. Koniec mojich obľúbených nočných potulovačiek. V Ríme je konečná.

Je tu druhá vlna kovidovej pandémie. Nastali zas dni pod psa… a čas na modlenie… a mňa doma čaká karanténa a sťahovanie fotografií.