Späť do tmavých komôr!

Údolie Kamp je od Viedne na skok. Cesta do úžasnej krajiny viníc z metropoly Rakúska trvá sotva hodinu. Začína či končí pri meste Krems nad Dunajom. Je to skvelý tip na fotovýlet. Ak sa nepodarí vychutnať si krajinu na povrchu zeme, je čas vrátiť sa do čias nevyhutného temna vo fotografii. Tentoraz nie do tmavých komôr k vývojke a ustaľovaču, ale do pivníc k vínam. Na ich kvalitu si obyvatelia údolia Kampu potrpia.

V historických vinných oblastiach sú pivnice chrámy vína, ktoré poskytujú kopu skvelých inšpirácií pre fotografov. Jedinečné nápady podnecuje aj samo víno. Táto božská podpora tvorivosti je doslova bohovská a opojenie z nej božie.

Fotografovanie v pivniciach je o kope zmierení sa. V prvom rade s nedostatkom svetla. Dalo by sa v nich dosvecovať bleskami, ale prirodzene neprirodzené svetlo, tak ako ho gazdom nainštalovali majstri má v každom prípade čaro. Zmes žiaroviek a žiariviek poskytuje príjemný „bordelíček“ vyváženia bielej. Ten prináša po exponovaní prekvapenia. Zápasiť s čo najlepším vyvážením bielej v postprodukcii mi príde zbytočnosť. Dôležitejšia ako presnosť vyváženia je atmosféra fotografie. V pivniciach teplé farby v žiadnom prípade neprekážajú. Skôr naopak. Drevené sudy sú krajšie.

Trocha tepla v sychravom čase v údolí Kamp ponúka LOISIUM Langenlois, komplex ktorý okrem vína ponúka aj jedinečný dizajn a kúpele. Unikátna architektúra hotela uprostred dolnorakúskej vinárskej oblasti dopĺňa okolitú kopcovitú krajinu o moderné prostredie.

Riaditeľ dizajnového hotela je z Ostravy. Leo Cyrzyk začal piť víno až po pive v Prahe. Oceňuje, keď znalec dokáže odporučiť víno k jedlu či udalosti. Aké víno je najlepšie na naštartovanie fotografa som sa ho pri poháriku zabudol spýtať. Ponáhľal som sa pod zem. „Náš vinný svet propaguje región do ktorého sa zamilovalo niekoľko bohatších nadšencov, ktorí majú cit pre mimoriadne investície. Preto vznikol aj tento rezort,“ pochvaľuje si.

Leo od mladosti sníva, že raz bude mať vlastný hotel. Nemusí byť veľký, stačil by aj taký menší penziónik. Sníva o ňom od strednej školy. Zatiaľ si užíva prácu pre väčšie spoločnosti. Preto odišiel z Ostravy cez Prahu do sveta. Robil pre Hilton, až kým ho oslovili z jeho súčasného pracoviska. „Kto pracuje v hoteloch nemôže byť individualista. To si môže dovoliť len šéfkuchár, ktorý vie variť a chce vyniknúť. Zvyšok je tímová práca. Hosť musí byť v každom prípade spokojný.“

Moderné prostredie v Lagenloise je v symbióze s historickými priestormi a prehliadkou sveta vína, ktorého súčasťou je tiež 900-ročná pivnica.

Vinárska família Steininger, ktorej vinice sú súčasťou komplexu v Lagenloise sa riadi filozofiou výroby vín, ktoré ukazujú charakter hrozna. Milujú chute, ktoré dostávajú z chladnejšieho podnebia a z pôd údolia Kamp s jasnými, hrdými a výraznými arómami.

Najlepší liek na šum pri vysokom ISO je v údolí Kampu šumivé víno. Stačí pár pohárikov a zrazu je zmierlivejší aj najtvrdší strážca čistoty obrazu.

Steiningerovci začali so šumivým po dovolenke v Champagne. Opantala ich vášeň pre šumivé víno. Začali sme s tradičnou metódou kvasenia vo fľašiach. S čistým šumivým vínom typických odrôd údolia Kamp našli vlastnú rakúsku filozofiu šumivého vína. No neochutnajte to.

Napriek tomu, že v komplexe v Lagenloise využívajú na varenie to najlepšie z regionálnej poľnohospodárskej produkcie je aj klasika dráždivá. Zvlášť cez Heuriger. Čo to vlastne je? 17. augusta 1784 rakúsky cisár Jozef II. vydal dekrét, ktorý všetkým obyvateľom umožňoval otvoriť zariadenia na predaj a podávanie vína a štiav z vlastnej produkcie. Spočiatku k nim nemohli predávať žiadne jedlo, aby nekonkurovali reštauráciám, ale časom v obmedzeniach poľavili. Povolená je studená kuchyňa. Nič varené. Zabudnite na kávu a vychutnajte si víno. Sezónne prevádzky otvorené len niekoľko mesiacov v roku sú označené vencom, ktorý tu pripomína kormidlo.

Rodinná prevádzka vinárstva a „hojrigenárstva“ Nastl ponúka moky z ľudovej produkcie od roku 1656. K vinárskemu a kúpeľnému komplexu je to od nich na skok, ale je to u nich o inom. Kamarátskejšie a osobnejšie. Personál rozsiahleho rezortu je síce usmiaty a ústretový, ale na sedliacke nedokonalosti a srdečnosť sa nechytajú.

Do pivnice je dobré byť vyzbrojený superširokým objektívom. Miesta väčšinou nie je nazvyš. Superširokáč pritom nasáva atmosféru a vťahuje diváka do deja. S „nasávaním“ produktov pivníc to však netreba preháňať. Hlavne: Primerane.

Základom zámku v Gobelsburgu je renesančná stavba. Patril rôznym šľachtickým rodinám až kým ho v roku 1740 predanali cisterciánskym mníchom, kým Eva a Michael Moosbruggerovi prevzali zodpovednosť za budovu a vinárstvo, ktoré riadi Michael Moosbrugger. Ich víno je božské, pivnice jedinečné. Sú priestranné a svetlé.

Zvláštne je, že kým v pivniciach na Slovensku si väčšina vinárov pochvaľuje, že majú steny a dokonca aj sudy obrastené plesňami v údolí Kamp sa s nimi nemaznajú. Vraj preto, že toxíny z nich sa dostávajú aj do vína a pestovať plesne tam kde chcú robiť dobré víno je predsa hlúposť.