S fotoaparátom na náboženskej púti

Z času na čas sa vyberiem zdokumentovať život ľudí v cudzej krajine, cudzom meste. Aj na Veľkú noc som sa vybral fotiť oslavy najväčšieho kresťanského sviatku. Nie je to prvé fotenie náboženských osláv a tak som sa rozhodol dať dokopy niekoľko tipov, ktoré vás upozornia na ťažkosti, s ktorými sa pri takom fotení v neznámom prostredí môžete stretnúť.

Miesto

Ešte kdesi v lese či na kalvárii je to ako tak v pohode. Čerešničkou na torte sú púte v meste. A ešte väčším orieškom púte v malých mestečkách s úzkymi uličkami, kam sa ledva zmestia pútnici a nie to ešte ambiciózny fotograf, ktorý má potrebu uloviť čo najlepšie zábery. Pre takého exota je trestom zostať v dave medzi ostatnými prizerajúcimi sa a len občas čosi úchytkom zhliadnuť a zachytiť. To by nešlo.

Nech tých hendikepov nie je málo, je predsa príjemne masochistické vybrať sa niekam do neznáma. Trebárs počas Veľkonočných sviatkov na Sicíliu. Kopu ťažkostí a polien pod nohami vyvažuje jedinečná atmosféra počas najväčšieho kresťanského sviatku. A to je najdôležitejšie, atmosféra.

Odvaha

Chce to v prvom rade odvahu. Dostať sa do blízkeho kontaktu s hlavnými aktérmi. Zvyčajne organizátorov obmäkčí novinársky preukaz. Zjednodušuje cestu. Bez neho sa treba porozhliadnuť, nájsť si bočnú cestičku, ako sa dostať k pútnikom a potom sa tváriť, že tam človek patrí. Táto možnosť vyžaduje prísť oveľa skôr a mať terén pod kontrolou. To je aj cesta k dobrým fotkám. Bez pohody a prehľadu je to „blbé“. Dobré je prejsť si cestu pútnikov vopred a vybrať si miesta, kde by sa dali uloviť najlepšie zábery. Prísť na poslednú chvíľu a chaoticky sa snažiť niekam dostať je najlepšia cesta do ničoty.

Pozor! Odvážnych môže byť v dave viac. Aj na nich treba brať ohľad. Stavať sa kolegom do cesty sa nepatrí. Mnohí si ešte k tomu dávajú záležať na tom, aby na fotke nemali iných fotografov. To nechápem. Chcú vyvolať dojem, že tam boli sami? Prítomnosť kolegov je ďalší fakt na ktorý treba brať ohľad.

Celé zle

Hustý dav je zaručený kompozičný chaos z ktorého sa len ťažko vysomáriť. Asi je nemožné mať úplne čistú kompozíciu, lebo vždy sa na obrázku nájde niečo, čo úplne nesedí. Komusi kdesi trčí ktosi či čosi z hlavy, z brucha či nebodaj zo zadku, postavy sa nepekne prekrývajú... Dalo by sa počkať si kdesi v uličkách na bočné situácie, kde sa komótne motajú alebo presúvajú či len tak postávajú, posedávajú zúčastnení. Alebo tam môžu mať odložené veci, ktoré budú na púti potrebovať. To by šlo. Tu sa dá uloviť čistá kompozícia, ale nie je to zachytenie toho hlavného. No čo? Fotka pekná, ale o celkovej atmosfére to nie je.

Predvídanie

Poďme do davu, keď už sme našli odvahu a sme dostatočne odvážni a pokorní. Stačí sa najprv chvíľu pozerať. To je dôležité. Situácie na púťach sa opakujú. Naháňať zbesilo to isté dianie síce prináša plnšiu kartu, ale nemusí znamenať dobré obrázky. Z praxe radím: Napozerať si situácie a potom začať fotografovať. Je to skvelá cesta k dobrým obrázkom a aj k vyčisteniu priestoru. Väčšina fotografov a najmä novinárov, ktorí sa ponáhľajú do redakcií, či čo najskôr domov :) sa snaží „nacvakať“ nejaké zábery čím skôr a potom letia: Zbohom! Uvoľnia priestor. Vnímavý fotograf s prehľadom potom neloví len banality, ale dokáže nájsť nevšedné či prekvapivé situácie. Tie tiež prichádzajú o trochu neskôr ako keď cvakajú všetci.

Fotoaparát nad hlavu

Ruky hore. Vzrastom menší fotografi sú v nevýhode. Mať pri fotení náboženských či iných hromadných udalostí, kde sa čosi centrálne deje, hľadáčik na oku znamená stratu výhľadu. Veľkým pomocníkom je výklopný displej.  Síce keď ho dvíham nad hlavu počas dňa, veľa toho na displeji nevidím, slepím sa proti oblohe, ale predsa len zhruba prehľad mám.

Expozícia

Pre tých, ktorí podľahli reklamným ťahom o úžasnosti stabilizovaných snímačov či objektívov: Naozaj fungujú skvele. Ale v pohybujúcom sa dave pohybujúcich sa ľudkov nie je dobrý nápad použiť dlhý čas. Pri horšom svetle či menej svetelnom objektíve to chce patrične vytiahnuť ISO do vyšších hodnôt.

Séria

V dave nikto nikdy netuší, kedy do neho ktosi zozadu drgne a kedy sa rýchlo meniaca situácia zmení k horšiemu alebo aj k lepšiemu. Preto sláva sériovému snímaniu. Netreba veľké dávky a vystrieľať čo najrýchlejšie zásobník samopalu. Stačia krátke série, aby si fotograf mohol vybrať z jednej scény najlepší moment, keď má čo najviac ľudí v dave tie najsprávnejšie výrazy. Machri síce tvrdia, že dokážu pekný obrázok na raz, ale buď kecajú, alebo ani netušia, o čo prišli, keby si mohli vybrať obrázok exponovaný o „chvílililinku“ skôr či neskôr.

Na veľkosti nezáleží

Hovorí sa, že menší fotoaparát je lepší, lebo ľudí menej dráždi a že si ho menej všímajú a tvária sa prirodzenejšie. Aj ja som si to hovoril, keď som nemal na väčší. Čoby! Na veľkosti nezáleží. Niekto sa roztrasie aj pred mobilom, ktorý je už dnes prirodzenou súčasťou života. Je úplne bežné, že človeka ktosi kdesi nasníma. Buď to ten druhý zvládne alebo nie. Zásada: Lepší menší ako väčší možno platila v minulosti, keď bol fotograf niečo medzi zázrakom a votrelcom. Dnes to už neplatí. Ľudia nepadajú na zadok ani z tých najväčších aparátov a buď sa im to, že ich fotíte páči alebo nie.

Na Sicílii som fotografoval technikou Olympus.

Telo: Olympus E-M1 Mk.II

Obejktív: Olympus M. Zuiko Digital ED 12-40/2.8