Rudolf Baranovič. Fotograf ulíc a pódií

Rudolf Baranovič. Fotograf ulíc a pódií

Bol pri tom, keď odišiel Lasica  /  Vladimir Kampf / 21.07.2021 / 20:05

Rudolf Baranovič je fotograf slovenskej hudobnej scény a bratislavských ulíc. Na odchod Milana Lasicu, ktorého posledné zábery urobil tesne pred náhlou smrťou priamo na javisku Štúdia L+S spomína ako na situáciu, ktorú len tak niekto nevymyslí.

Rudolf Baranovič chodí ozbrojený bratislavskými ulicami.

Prišiel čas. Osloviť Ruda na rozhovor som chcel už dávnejšie. Zaujala ma najmä jeho bratislavská pouličná fotografia. Tej akoby sa už nikto aktívne nevenoval. Aspoň nie tak, že ju posiela cez sociálne siete svetu na obdiv. Tešil som sa, že sa konečne niekto našiel. Rozhovor som odkladal tak dlho, až sa stal neodkladným.

Odkiaľ si?

Pochádzam z Bratislavy, narodil som sa v nemocnici rovno pri centre. Vyrastal som v Starom meste a na sídlisko Dlhé Diely som sa presťahoval pred dvadsiatimi rokmi. Teraz už mi hovoria Karlovesšťan. Tam ma berú ako svojho fotografa. Žiaľ, nemám veľa času venovať sa im toľko, koľko by som chcel.

Prečo?

Rozdeľujem svoju prácu na kamarátske služby a platené fotenie. Fotografia ma neživí. Hlavné zamestnanie mám už cez 20 rokov v obchode s elektronikou. Tam som už vymenil 5 pozícií. Momentálne mám pod sebou 30 ľudí, ktorí sa starajú o obsah webu. Je to zaujímavá ale aj náročná práca.

Takže nie si odkázaný na almužny pre fotografov?

Vďaka Bohu nie som. Mám rád reportáže a každodenný život. To sú veci za ktoré u nás málokto chce či vie zaplatiť. Alebo má niekto na takéto práce svojho fotografa a hotovo. Celkovo kultúra na Slovensku finančne ťahá za kratší koniec a preto sa musí organizátor rozhodovať ako investuje peniaze.

Zaujali ma tvoje fotografie z bratislavských ulíc. Také už sa v médiách neobjavujú. A možno už ani takí fotografi nie sú...

Myslím, že sa nájdu, len sa málo prezentujú. Zopár ľudí z tejto komunity poznám. Ale, ak sa človek neprezentuje a nerozpráva o tom, tak vlastne nie je. Tak je to so všetkým.

Po náhlom skone Milana Lasicu si mal fotografie z jeho posledných chvíľ na svojom profile veľmi rýchlo.

Okrem mňa bol v hľadisku aj skvelý a rešpektovaný divadelný fotograf Ctibor Bachratý. Po prvý raz sme sa stretli a mohol som mu podať ruku práve v štúdiu L+S. On tiež fotografoval. Ja som fotky zverejnil prvý a mal som ich okamžite všade. On ich má v Denníku N či SME, pre mňa prestížnych médiách. Pokojne by som si to s ním vymenil. Možno by som bol spokojnejší. On sa nepotrebuje prezentovať, ako ja a mne to zasa vyhovuje po mojom. Ctibor má svoju pohodu, ktorú asi divadelná fotografia vyžaduje. Chce byť nad vecou. On je neviditeľný fotograf, ako sa na divadelného fotografa patrí. Keby som na tom koncerte fotografoval po svojom, mal by som zrejme ešte iné fotky.

Prečo nemáš?

Pretože som sa Ctibora spýtal, ako sa má v divadle fotografovať. Koncerty fotím roky, ale v divadle je to iné. Na koncerte sa pohybujem voľne. Spýtal som sa ho, čo sa v divadle môže a čo nie. Povedal, že fotografovať sa môže, ale z jedného miesta a nenápadne. Tak som to rešpektoval. Zvolil som si bod z ktorého som sa premiestnil cez prestávku. Presunul som sa hore k osvetľovačom a zvukárom. Fotenie divadla je iné, ako fotenie na koncertoch. Láka ma skúsiť aj to a keby ma niektoré divadlo potrebovalo, tak to hneď beriem.

Hore oproti pódiu si bol aj keď to prišlo...

Milan Lasica sa vrátil na javisko počas záverečnej klaňačky po tretí raz. Vyzeralo to akoby sa potkol. Lenže, nebol to len taký pád. Nikto nevedel čo sa deje. Pribehla lekárka z hľadiska a začala ho oživovať. V šoku boli všetci. Diváci spočiatku nechápali čo sa deje. Keď ich začali umelci a personál divadla posielať preč niektorí zostali. Aj veľa z tých, ktorý odišli stáli pred budovou a čakali na správy od lekárov.

Bolo na ňom počas koncertu niečo badať?

Vôbec. Niektorí ľudia však špekulujú, že na mojej fotografii z chodby to už vidno, že tam už niečo tušil. Podľa mňa netušil vôbec nič. Celý večer žartoval, ako obyčajne. Stále bol v jednej rovine. Od začiatku bral všetko zodpovedne a radil sa s kolegami. Profesionál. Našiel si čas na rozhovor pre televíziu a aj na nejaké kancelárske práce. Ak mal zomrieť niekedy teraz, tak to načasovanie sa podarilo úžasne. V tej chvíli to bol šok. Je neuveriteľné, že koncert prebehol až do samého konca presne tak, ako mal. Rozhodovali sekundy.

Vedel si, že fotíš kľúčový moment v živote významnej slovenskej osobnosti?

Spočiatku mi nedošlo, kde som sa to vlastne ocitol a aké momenty som zachytil. To prichádzalo postupne. Beriem to zodpovedne a vážne. Nechcem sa tým chváliť, ale chcem, aby tieto fotografie zostali dôstojnou spomienkou na pána Lasicu.

Fotil si ho aj pred tým?

Áno. Na Džezových dňoch a asi na ďalších dvoch akciách. Jednu z fotografií teraz odo mňa kúpili aj na pripravované cédečko.

Isto sa nájde kopa ľudí, ktorí to majú v mobiloch.

To isto áno. Prekážalo mi aj to, ako bolo zrazu veľa ľudí a radcov na pódiu. Asi sa to v tom momente inak nedalo, lebo sa ľudia snažili nezištne pomôcť.

Čo fotíš najradšej?

Možno už mám koncertnú scénu radšej, ako pouličnú. Alebo naopak? Neviem si vybrať. Mám rád postavy, ktoré oživujú scénu. Na ulici je s tým väčší problém.

Si hudobník?

Nie. Aj keď to už o mne niekto napísal v súvislosti s Milanom Lasicom. Vraj som bol jeho dlhoročný kamarát a hudobník. Neviem, kde to vzali. Spravili to tí, ktorí prevzali moje fotky zo sociálnej siete a ani sa ma na nič nepýtali.

Fotozlodejina je fenomén súčasnosti. Najmä weby, ktoré si hovoria médiá kradnú bez hanby jedna radosť. Mrzí ťa to?

Nemrzí ma to. Prečo? Lebo som si zvykol? Našlo sa pár médií, ktoré ma oslovili a seriózne sme sa dohodli. Fotografie mi v týchto dňoch sťahujú či zdieľajú vo všetkých európskych krajinách kde Milana Lasicu poznali. Zrazu mám fotografie aj v Česku či Poľsku. Daj si moje a meno pána Lasicu do vyhľadávača a máš to.

Fakt ťa to nemrzí?

Nie, som s tým zmierený.

Asi by bolo na čase dať zlodejom fotografií po prstoch a pýtať si od nich peniaze. Veď nemôžu donekonečna beztrestne kradnúť.

Povedal som si teraz, že to asi takto malo byť. Dohodol som sa aj s vedením divadla, že fotografiám necháme voľnosť.

Kedy si objavil fotoaparát?

Môj otec mal fotoaparát Kyjev, ktorý predo mnou schovával, aby som mu ho nepokazil. Aj filmy boli drahé. Lenže to, čo predo mnou schovával mi bolo vzácnejšie. Niekoľkokrát som si ho trúfol pochytať. Bol to pre mňa zázračný strojček.

Aj si si cvakol?

Neblázni. To som si voči otcovi nedovolil. Povedal, že mu na jeho fotoaparát nemám siahať. Neskôr som mal Smenu 8M. Roky som bol mimo fotenia. Až keď som sa dostal do NAY Elektrodomu, som postupne objavoval fototechniku. Skúšal som, fotil som a začal sa objavovať vo fotografických komunitách.

V podstate si mladý fotograf. :)

Prvé trochu vážnejšie veci som začal robiť pred dvadsiatimi rokmi. Aktívne to však bolo pred desiatimi rokmi. To sa so Ctiborom Bachratým, ktorý fotí približne štyri desaťročia divadelnú scénu nemôžem porovnávať.

Chodíš s fotoaparátom Olympus krížom cez seba. Baví ťa maličký Micro 4/3 systém?

Dospel som k nemu. Spočiatku som ho vnímal cez prácu v elektroobchode. To boli naše prvé kontakty. Aj vďaka ústretovosti zastúpcov Olympusu som fotil na ich techniku. Neskôr som podľahol čaru Nikonu. Túžil som spoznávať zrkadlovky a kinofilmový formát snímača. Keď som si nešťastne zlomil na ľade zápästie musel som sa poobzerať po niečom ľahšom. Zrkadlovka mi bola zrazu záťažou. Tak som sa dostal späť k Olympusu, ktorý mal v tom čase ako jeden z mála malé, ľahké a pritom výkonné prístroje, spoľahlivé aj na profesionálnu prácu.

Systém Micro 4/3 má kopu tých, ktorí nim pohŕdajú. Vidia na ňom veľa nevýhod.

Stáva sa mi, že keď v nejakej diskusii niekomu odporučím Olympus, tak sa na mňa znesie spŕška názorov, že to nemá na full frame. Ja sa len zvyknem spýtať, že čo potom moje fotografie? Tie predsa nie sú o tom, že sa s tou technikou nedá fotografovať. Tam diskusie končia. Dnes je všetka technika na veľmi vysokej úrovni. Treba si len určiť priority a vedieť z nich techniky vyťažiť maximum. Ja nemám problém so šumom. Mne ide o obsah, emóciu a náladu.

Máš fotografické sny?

Chcel by som pochodiť a pofotiť ešte zopár krajín a miest.

Rudolf Baranovič. Fotograf ulíc a pódií
5 5 with 2
 
počet hodnotení: 2

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...