Radoslav Coufal: Zaspáva bez starostí

Piata liga dedinského futbalu v Kláštore pod Znievom. Prišiel som svetu dokázať, že aj na dedine sa dajú urobiť športové fotografie, ktoré sa budú aspoň trocha podobať na fotografie zo svetových futbalových zápasov. Prišiel som svetu dokazovať... A zrazu som zostal s otvorenými ústami čučať na chlapíka. Naozajstný frajer. Čo tam po mojom malichernom dokazovaní.

Rado Coufal mal na sebe kamerovú opierku a na nej zavesený Canon 7D a na ňom tučnučký zoom 120-300/2,8. Rado nemá ľavú ruku. Fotografuje iba jednou aj takým hebedom, do ktorého bol „zašprajcovaný“. Zložil som mu poklonu.

Čím si bol pred tým, než si začal fotografovať?

Som mechanik strojov. Pracujem v automobilke v lisovni.

A tam sa ti to stalo?

Tam sa mi to stalo. Bol to zlomok sekundy. Človek si to potom spätne premieta ako sa to všetko udialo. Stačila predsa chvíľka a všetko mohlo byť úplne inak... Každopádne: Prežil som to, som tu, fungujem ďalej. To je základ.

Kedy sa ti to stalo?

Pred štyrmi rokmi.

Pred tým si fotografoval?

Fotil som, ale nie nijako cielene. Rozhodne to nebolo na takej úrovni ako teraz. Bolo to niečo ako rodinné fotografovanie.

Prečo si sa fotografii začal venovať hlbšie?

Pretože mi zrazu zostávalo viac voľného času. Prvý rok som maródil, kým som sa znova postavil na nohy. Nezasiaholo mi to iba ruku, ale aj nohu. Tú mi, chvalabohu, zachránili. Rozmýšľal som, čo s voľným časom. Chcel som robiť niečo zmysluplné, čo by ma bavilo. Fotografovanie to vyhralo.

Prečo?

Začal som fotografovať zvieratá. Najprv len v dostupných lokalitách u nás. Zvieratá a deti sa fotografujú najlepšie, pretože nie sú strojené. Správajú sa úplne prirodzene, bez akýchkoľvek nasilu vynútených emócií. Časom som absolvoval Akadémiu kreatívnej fotografie a urobil som si rekvalifikačný kurz. Je to akoby som mal ďalšie zamestnanie v ruke.

Dnes je fotograf každý.

Áno. Mňa to však kvalitatívne posunulo vpred. Všimli si ma v martinskom športovom klube Fomat. Športové akcie fotografujem viac menej pre nich a páči sa mi to.

Kam všade vyrážaš za zvieratami?

Začal som doma, potom som bol na Indonézskom ostrove Sulawesi. Minulý rok som bol na Srí Lanke a o dva dni odlietam do Botswany. A na jeseň sa chytám na Borneo. Spoznal som skvelú partiu fotografov zo Slovenska a z Česka, ktorí fotia divočinu. Sme partia lovcov snímok zvierat a baví nás to. Človek pri tom spozná kopec nových ľudí, kultúr a hlavne iných spôsobov života.

To si si pred tým takto nevychutnával? Chodil si z roboty do roboty...

Do slova a do písmena. Po tom, ako sa mi to stalo som si uvedomil, že priority sú úplne inde ako tam, kde som ich mal nastavené. V práci som bol aj 250 hodín mesačne. Sám sebe som to vysvetľoval tak, že údržba je taká... Až potom som si povedal, že: Načo byť neustále v robote? Veď od času, keď som pred jedenástimi rokmi nastúpil do automobilky, sa veľmi veľa zmenilo. Nie len ľudia sa zmenili, ale aj podmienky, spôsob riadenia... Keď v tom človek už nevidí zmysel a niečo čo by ho posúvalo vpred, tak si nájde niečo iné, čo ho posunie.

Posunula ťa niekam fotografia?

Konečne zaspávam bez starostí s jedinou myšlienkou, či som to odfotografoval správne? :-) Vidím svet úplne inak.

Ako?

Keď som sa rozprával s mojim otcom na tému plynutia času, povedal mi krásnu myšlienku: Keď sme boli deťmi skúmali sme vône, rôzne zákutia... Objavovali sme a všetko sa nám zdalo úžasné. Videli sme jedinečné veci a čas nám plynul pomalšie. Vekom sme sa dostávali do stereotypov. Mávali sme rukou nad tým, čo už poznáme. Vtedy čas veľmi rýchlo letí. Netvrdím, že fotografovaním zastavím čas, ale vidím veci, ktoré by som už nevidel. Tie čo vidím, vidím inak, ako som videl kedysi. Obohacuje ma to a je veľmi príjemné, keď sa výsledok môjho snaženia ešte aj niekomu páči. Nepotrpím si na tľapkanie po ramenách, ale poteší ma to.

Budíš pozornosť alebo možno aj nedôveru, že ako sa dá s takouto veľkou technikou fotografovať?

Nepoznám prekážky. Všetci sa čudujú, ako to dokážem s jednou rukou. Som v pohode, nepoznám prekážky.

A musíš si k tomu vymyslieť technické „vychytávky“.

To áno. Treba si to vedieť uľahčiť.

S tým asi žiadny výrobca nerátal, že niekto bude fotiť iba jednou rukou.

Veď nerobia ani fotoaparáty pre ľavákov. Keby som prišiel o pravú ruku, tak ani nefotografujem.

Čím si chcel byť, keď si bol malý?

Mám 49 rokov. Ako každé malé dieťa odtiaľto som chcel byť najprv pastierom a potom policajtom. Skončil som pri strojarine.

Stretli sme sa na futbale. Máš rád tento šport?

Nikdy som ho nevyhľadával. Nič som o ňom nevedel. Keď ma oslovil riaditeľ Fomatu, tak som mal aj obavy, či to zvládnem. Pomyslel som si: Veď o ňom nič neviem a dlho trvá... Lenže, keď sa na futbal pozerám cez hľadáčik fotoaparátu, tak to utečie veľmi rýchlo.

Prečo si si zvolil Canon?

Pretože napríklad Nikon má niektoré prvky ovládania dvojhmatom, na ktorý treba druhú ruku. Voľba bola preto jasná. Treba si nájsť čo človeku vyhovuje. Pri dnešnej technike je výstupná kvalita porovnateľná.

A čo tak niečo menšie? S menším čipom?

Možno časom. Koketoval som už so Sony, ale ešte asi nedozrel čas. Nebránim sa tomu, že prejdem na niečo menšie, bez zrkadla.