Jednoducho Miro

Kolegyňa, píšuca redaktorka z časopisu Život, mi pošepkala, že Miro je skvelý parťák na cesty. Nie len, že vie fotiť, ale na ľudí je milý, nikdy nepôsobí zachmúrene a takmer okamžite je pre každú dámu Mirko. Ani chlapi s ním nemajú problém. Miro Miklas je jednoducho Miro.

Vopred ma upozornil, že z neho asi nič pre tento článok nedostanem, pretože na publicitu samého seba nie je stvorený.

Pokúsil som sa, veď za tie roky som zvládol aj tvrdšie oriešky.

Mirovu výstavu v Bratislave som nestihol. Vystavoval obrázky z projektu na ktorom pracuje už takmer tri desaťročia. Fotografuje, okrem iných vlastných projektov, obyvateľov obce Dobrá Voda pod Malými Karpatami vzdialenej približne 30 kilometrov severozápadne od Trnavy. V jednu letnú sobotu zbalil polovicu bratislavskej výstavy a zavesil ju na šnúry medzi slnečníky na dobrovodskom kúpalisku povestnom studenou karpatskou vodou. To už som si nenechal ujsť. Tie fotky, tú vodu áno.

"Otec mal doma v Bratislave fotokomoru. Raz mi dal fotoaparát a tak to začalo," spomína. "Mohol som mať vtedy šestnásť alebo sedemnásť rokov. Jednoducho som využil možnosť a bolo to. Bavilo ma vyvolávať filmy a fotky."

Pamätá si dokonca aj svoje prvé obrázky. "Odfotil som svoju, už teraz manželku, kamarátov a hľadal príbehy a nejaké zátišia. Nebolo to nič mimoriadne, veď asi každý tak začína."

Jeho vášeň zvážnela. Vyštudoval fotografiu v legendárnej Opave. Ale, kým sa to stalo vyučil sa za čalúnnika. "Medzi tým som robil všeličo. Bol som poslíčkom v hotely, montoval som balkóny, pracoval v legendárnom slovenskom obchode s fotovýbavou PROlaika, rok som bol asistentom kamery v televízii, kým som nastúpil do vydavateľstva novín a časopisov v ktorom pracujem dodnes."

K Dobrej Vode nemal ďaleko. Babička a dedko boli odtiaľ. "Prišiel som po revolúcii. Dedo tu postavil chalupu, tak sme ju chodili s kamarátmi opravovať. Moje fotografovanie zvážnelo práve tu. Mohol som mať cez dvadsať..." spomína. "Začínal som s naozajstným kinofilmovým prístrojom z ktorého som prešiel na stredný formát 6x6."

Snahy vysvetliť Mirovi, že existuje aj digitálna technika sú zbytočné. Vie to. Veď v práci ju využíva naplno, ale podľa neho vraj nie je vhodná na Dobrú Vodu. "Všetko mám na filme. V žiadnom prípade digitál neodsudzujem, ale to je úplne iný príbeh a úplne iná práca," snaží sa mi vysvetliť. "Pozerám cez matnicu, mám v tom film, zaostrujem..."

Vraj mu neprekáža byť občas rozčarovaný, keď sa mu niečo nepodarí dobre zaostriť alebo o zábere o ktorom si myslí, že sa podaril po vyvolaní zistí, že sa nepodaril. Je spokojný. "Baví ma, že si to všetko môžem urobiť sám od začiatku do konca. Aj fotky si vyrábam ručne na barytové papiere. Je to skvelý pocit, keď vykúka z misky fotka o ktorej si myslím, že je dobrá."

Väčšinu fotiek si odkladá do šuflíka, ale neprekáža mu to. "Mal som aj výstavy, ale baví ma, keď tie obrázky môžem venovať ľuďom, ktorí sú na nich. Teším sa s nimi.“

V médiách vidia jeho fotografie desaťtisíce ľudí, Dobrá Voda je v prvom rade pre jeho jedného. „V médiách je to objednávke, ktorej treba vyhovieť čo najlepšie a najrýchlejšie. Nie je čas váhať, hľadať a mudrovať, pretože to je hneď ľuďom na očiach. Vlastný projekt je práca, ktorá nesúri. Môžem na tom istom mieste hľadať nové veci, vracať sa. Roky som chodieval fotiť do osady v Letanovciach. Bolo to super. S ľuďmi odtiaľ sme mali skvelé vzťahy.“

Miro prevzal aj bratislavské trhovisko po jedinečnom fotografovi Tonkovi Podstranskom. „Na chvíľu som trh opustil, ale v súčasnosti sa k nemu vraciam. Tiež ho mám na film, na stredný formát, ale farebne! Okrem toho si robím výtvarné fotky. To je také iné,“ dodáva záhadne.

Miro je pre svoj vzhľad a povahu aj na trhovisku obľúbený. „Poznajú ma. Chodievam s nimi na kávu a nechávajú sa mi fotiť. V dnešnej dobe je fotenie na takýchto priestranstvách komplikované. Všetci sú presvedčení, že mi to môže znemožniť nejaká ochrana osobných údajov. Každý má obavu, že ho ukradnem a zneužijem. Ja však chcem osobné príbehy s ľuďmi, nie len nejaké nenápadné úlovky situácií. Preto ma fotka baví. Ani na Dobrú Vodu som nikdy neprišiel s tým, že idem fotiť, ale vždy som mal foťák so sebou. Aj teraz ho tu mám. Nafotím, nenafotím uvidím... Nemusím, ale som tu rád s priateľmi a ľuďmi.“

Dobrovoďanom visia Mirove obrázky doma na stenách. Je tu najvešanejším autorom. Najvešanejším síce znie morbídne, ale je to veľmi milé.

„Prvú výstavu som tu mal pred desiatimi rokmi. Teraz si tiež každý kto príde a spozná sa môže fotku seba večer odniesť. Priniesol som výstavu sem, nech sa dostane naozaj medzi ľudí. Fotka je síce drahý špás, ale keď má niekoho potešiť, neľutujem.“

Potom sme sa s Mirom vybrali medzi fotky a urobil mi komentovanú prehliadku...