Haló Sardínia!

Haló Sardínia!

Ako stvoriť cestopis?  /  Vladimir Kampf / 20.10.2021 / 16:25

Takto, ako o odstavec vyššie prosím nie! Tento text píšem v dobrej viere poradiť. S písaním textov mám skúsenosť. Píšem ich desiatky rokov. Zvažujem, ako ich naťukať na klávesnici do textového súboru čo najpútavejšie, ako zaujať. Bol by som nešťastný, keby moje texty vyzneli nudne a prázdno. Dôležité je pre mňa aj to, aby boli hravé. Nie každý v nichm musí nájsť pochopenie a pobavenie, ale mohol by z nich vyčítať aspoň nejaké použiteľné či poučné informácie.

Najprv som si myslel, že ma k fotografovaniu ľudí s mobilmi v rukách priviedla náhoda. Neskôr mi svitlo, že by som bez nich nemal takmer nič.

Smiešne mi je, keď sa v texte objavuje jedno klišé za druhým. Trebárs: „Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, vedel som, že začína dobrodružstvo.“ Alebo: „Žijú tam priateľskí ľudia.“ Či: „Vyšiel som na námestie a otvoril sa predo mnou nádherný výhľad.“

Som odhodlaný s texty s takýmito a podobnými formuláciami čím skôr zavrieť, ale zvyčajne to neurobím, lebo som si namýšľam, že možno to je len taký fór a motyka vystrelí. Zatiaľ nevystrelila.

Za blábolmi často nasleduje prázdny text akýchsi márnych opisov toho, čo sa môžem dozvedieť z fotografií, ale nedozvieme sa. Takto sa to nerobí.

Fotografie a text by sa mali vzájomne dopĺňať či podporovať. Je to skvelá možnosť rozprávania príbehov či posúvania informácií.

Mobil.

Mobil.Zabudnite na „sa to“

Najprv poďme na písanie. V úvodnom odstavci som začal tento text strašným príkladom akejsi vžitej formy súčasných veľmi amatérskych textov. Akoby niekto uzákonil, že „sa to“ a slovné spojenia, že niečo bolo urobené či postavené sú znakom dobrého textu. Čoby! Tieto dve zásadné jazykové gebuziny doslova prznia text.

Nič z toho čo vidí pisateľ okolo seba SA nepostavilo a ani SA neurobilo. A ani to nebolo urobené či postavené. To je hrozný jazyk. Používajú ho trebárs hovorcovia, ktorí naučene rapocú nejaké vštepené prázdne, ale múdro a komplikovane znejúce vety hlbokej zaneprázdnenosti úradov. Aké je ľahké povedať, že sa niečo stalo a potom bolo urobené, ako priznať, že niekto konkrétny niečo dobabral a treba ho za to trebárs vyzauškovať. Nikto za nič nemôže, iba SA TO… SA TO je superbarikáda konkrétnych ľudí za ňou.

Všimnite si, že keď ide o úspech, tak SA TO už nie za barikádou, ale pán vedúci či pán minister urobili geniálnu vec. Zrazu ktosi vyliezol na barikádu, aby sa pochlapil.

SA TO podarilo odfotografovať tak, ako to bolo. S mobilom v ruke.

Zlé je, keď si takýto text osvojí mladý autor a považuje ho za správny. Mám rád osobné texty s názormi a vlastnými postrehmi, nie sterilno-jalové písmená usporiadané za sebou.

Taliansky ostrov Sardínia bol osídlený už v roku 1700 pred Kristom. Je po Sicílii druhým najväčším ostrovom Stredozemného mora. Partia prisťahovalcov. Prekvapivo bez mobilov.

Na lepšie pochopenie príklad hrozivého textu o prvej písomnej zmienke. Keď ma chce niekto ohúriť prvou písomnou zmienkou je mi do plaču a do rehotu súčasne. Väčšina ľudí si ani len nedokáže predstaviť čo znamená trebárs: 1284. Takých, ktorí k letopočtu dokážu priradiť dejinné udalosti a ešte k tomu regionálne dejinné udalosti je veľmi málo.

Sprievodcovia po jaskynnom komplexe Grotta di Nettuno.Uprostred s mobilom.No, nekúpte to!

Vo väčšine obrázkových médií je fotografia rovnocenná s textom. Vzájomne sa dopĺňajú, v tom lepšom prípade aj podporujú. Je to krásna hra dávať ich do súladu.

Ďalšia bez mobilov. Baví ma nie len lietať za fotografovaním. Skvelé sú všetky dopravné prostriedky, ale lietadlo je top.

Víkendovú Sardíniu som si užil preto, prečo väčšina cestovateľov odchádza do sveta. Letecká spoločnosť ponúkala lacné letenky. No, nekúpte to!

Pred odletom som tušil, že Sardínia nie je žiadna mimoriadna exotika s ohromujúcimi prekvapeniami.

Prekvapila ma hustota obyvateľstva. Na to, že ich tu žije cez jeden a pol milióna to nevyzerá. Dedinky a mestá ďaleko od seba, medzi nimi sem tam nejaká poctivo oplotená a starostlivo zamknutá farma.

Napriek pocitu pusta z jazdy v aute ponúka rozsiahli severný ostrov Talianska zaujímavé pohľady.

Detail jednej z impozantných skál.Nesvoj zo svojho

Ľudia majú v súčasnosti sklony až prehnane používať slovíčko SVOJ v rôznych podobách. To je ďalšia zrada. Znie to možno múdrejšie a veta je dlhšia, ale je to zbytočné. Skúste napísať SVOJ text a vzápätí z neho všetky „SVOJky“ vyhoďte alebo ich nahraďte. Nejaká „SVOJka“ tam zostať môže, ale nemusí. Bude to viac svojské. :) Ja som zo svojho nesvoj a ide ma rozdrapiť, keď mi občas unikne.

Ponúkam SVOJ pohľad na Sardíniu a na ľudí tohto ostrova.Aj aj je ajajáááj!

Ďalším nešťastným slovíčkom v textoch je: AJ. Autor má odhodlanie používať ho, aby uviedol na pravú mieru fakt, že osoba s ktorej opisom sa pohráva robí okrem toho o čom je práve reč AJ iné veci. AJ je trochu dôležitejšie ako nepodstatné SA TO a ešte nepodstatnejšie SVOJ. Väčšinou sa s ním dá urobiť krátky proces a vyhodiť ho, občas ale sedí, ako detská riťka na šerblíku.

Ďalšou otázkou je, či som mal alebo nemal použiť prirovnanie s riťkou. Riť je stále nespisovné slovo, AJ keď ho už textový editor nepodčiarkuje, ktoré v hovorovej reči používame celkom hojne.

Bez mobilu. Majiteľ obchodíku s vlastným umením v meste Sassari sa rozčuľuje na dámu, ktorej psík sa mu práve vykakal pred vstupom do predajne.

Je kopa ďalších nežne sprostých slov. Čo s nimi? Dávať si servítku pred ústa a vynechávať ich z textu? Nemyslím. Ich použitie môže obohatiť text a urobiť ho civilným. S riťou opatrne a tými najtvrdšími slovami, ako trebárs kokot či piča treba zaobchádzať ešte opatrnejšie. Najopatrnejšie. Inak bude text ajajáááj.

Nabádam síce na písanie tak, ako to autor cíti, ale odtiaľ potiaľ. Predsa len si nedovolím napísať, že: Sardína ponúka po piči pohľady.Fotka nie je druhoradá

Sme fotografický web, malo by byť jasné, že na fotografiách nám záleží. Na nich by malo záležať všetkým novinám, časopisom, portálom, knihám... Žiaľ, v našich a mnohých ďalších končinách väčšinou nezáleží. Aj tie najsilnejšie a najnavštevovanejšie weby na Slovensku sa snažia loviť obrázky zadarmo. :( Česť výnimkám, ale teraz si na žiadnu neviem spomenúť.

 Fotografia v médiách by mala niesť okrem informácie o udalosti, človeku či mieste aspoň nejakú umeleckú či aspoň kompozičnú hodnotu. Na to by mali byť fotografi.Technický presah

Fotografie na fotoma.sk by mali byť inšpiratívne. Mali by ľudí – zákazníkov obchodu PROlaika.sk priviesť k odhodlaniu zaznamenať ešte niečo lepšie ako im ponúkame.

Cestopis na fotoma.sk by preto mal mať technický presah. Trebárs takto: Na víkendové túlanie sa po Sardínii som si so sebou vzal k môjmu Olympus E-M1 Mk.III a ako hlavný objektív Olympus M. Zuiko Digital ED 12-100mm f/4 IS PRO, čo je v prepočte z čipu veľkosti Micro 4/3 na plný formát rozsah ohniskovej vzdialenosti 24-200 mm. Keby som mal ten plný – kinofilmový formát, tak by som si objektív s takýmto rozsahom netrúfol brať so sebou. Práve Micro 4/3 a malosť snímača umožňujú, že optická kvalita s veľkým rozsahom zoomu neupadá až tak tragicky. Je to skvelý objektív na fotenie v uliciach. To bola moja priorita, zachytiť ľudkov v priestore v čo najvšednejších situáciách. Tak, aby bolo aspoň zhruba jasné, kde to asi je. Človeka priestor ma fascinujú.

Fotografovať ľudí na ulici len tak kontaktne je v súčasnom svete zložitejšie, ako kedysi.
Cestovatelia sú zvyčajne sústredení na budovy a osoby, ktoré sú aspoň trochu ochotné nechať sa odfotografovať. Ochotných ľudí nechať sa fotografovať či takých, ktorý sa pred objektívom tvária akoby nič je v Európe už zúfalo málo. Počas organizovaných akcií, sviatkov, karnevalov či náboženských púti sa to ešte dá. Ale skúste na niekoho namieriť objektív vo všednej situácii. Prinajlepšom vám rýchlo uhne a prinajhoršom škaredo pozrie či pohrozí. Dá sa takto naháňať postavy od chrbta alebo nenápadne od pása stláčať spúšť. Niektorí to naozaj fotia od pása. To sa mi zdá už za čiarou tvorivosti a mať všetkých od chrbta je nuda od samého začiatku.

Údajne najvhodnejšie ohnisko 35 mm pri čipe veľkosti políčka kinofilmu, na rýchle a nerušivé fotografovanie ľudí na uliciach je dnes v mnohých krajinách prakticky nepoužiteľné.

Preto mám rád ten šialený rozsah zoomu. Keď sa mi zažiada šírka mám ju a keď si kdesi v pozadí všimnem dobrú situáciu dokážem sa k nej priblížiť veľmi ľahko bez toho, aby som na seba pútal pozornosť a pripravil sa o ňu. Viem, je to zbabelé a trochu chrapúnske, ale neviem si predstaviť, ako inak odfotografovať jednoduchý každodenný život.

Každodenný život v krajinách kde majú od fotografov väčší odstup vyžaduje väčší odstup a dlhšie ohnisko. Asi to nie je v súlade s ochranou identity, ale to hádam nepochová prirodzený dokument.

O to som sa pokúšal aj na Sardínii. A vyšlo mi z toho, že na Sardínii každý „mobiluje“. Teda, skoro každý. Kam som len namieril objektív bol niekto, kto pozeral do displeja. Povedal som si, že z toho urobím z núdze cnosť, ale to by bola iba výhovorka, lebo by som si aj tak nepomohol. Nedalo sa sústrediť iba na tých, ktorí „nemobilujú“. Takých bolo minimum.

 Jedna fotka „mobilistov“ za ktorými trčí malebné mestečko Bosa. Dejovo nič moc, ale žiadne deje tam za všedných okolností ani nie sú.

Môj starší článok ako pracovať s takým superzoomom je TU. Článok o to, ako sa snažím sústrediť na jednu situáciu, ktorá by obrazovo povedala širší dej si môžete prečítať TU.

Poradiť si vo všednosti znamená zvoliť si najvhodnejšie ohnisko a prístup.

Zbalil som si aj superširokáč Olympus M. Zuiko Digital ED 7-14mm f/2,8 PRO (Po prepočte na kinofilm 14-28 mm.) Hodí sa do vnútorných priestorov, do chrámov, do stiesnených priestorov a tiež do krajiny.

Superširokáč kostole. Rozlíšenie 50 mega dodáva fotke hĺbku a možnosť zväčšiť si ju pozrieť detaily kostola podľa vlastného výberu.

Mal som v batohu aj vysokosvetelnú Olympus M. Zuiko Digital ED 17mm f/1,2 PRO (Po prepočte na kinofilm 34 mm.) a portrétny Olympus M. Zuiko Digital ED 45mm f/1,2 PRO (Po prepočte na kinofilm 90 mm.). To keby sa mi náhodou podarilo dostať niekomu viac pod kožu a pustil by ma bližšie. Pre istotu. Nič také sa nestalo. Nevadí.

Vo dne v noci...Znôška táranín

Toľko o príprave reportážneho cestopisu. V neposlednom rade treba v súčasnosti rátať s reakciami. Tie dokážu mladého autora niekedy až nechutne dráždiť. Ich pisatelia vedia najlepšie, ako na to a čo všetko treba. Moralisti s akoby pedagogickým odhodlaním. Nehovorím, sú na svete ľudia, ktorí ovládajú teóriu, dokážu posúdiť kvality niečoho, čo sami nevedia vytvoriť, ale toľko ako v reakciách pod článkami ich zasa nie je. Kto sa chce niečo naučiť z reakcií, musí selektovať.

Dobré svetlo, buď skoro zrána alebo neskôr večer pred západom slnka pomáha fotografii urobiť ju pozerateľnejšou. Zrána to býva pre fotografa horšie. Zvyčajne je dejov menej.

Premúdrelé rady poučovateľov je nutné ignorovať. Nie, že by som si nikdy neprečítal anonym či reakciu nejakej vymyslenej identity. Často je až po prečítaní zrejmé, že horlivý pisateľ rozohnenej reakcie je vlastne vôbec nikto schovaný za akože niekoho. Nechápem ľudkov, ktorí sa takýmito identitami nechajú opantať. Text bez podpisu sú len bezvýznamné písmenká. Nech je v nich skryté čokoľvek. Púšťam ho z hlavy, nereagujem naň.

Pre niekoho môže byť aj tento môj text len taká ukecaná znôška táranín. Ale, hádam som aspoň pobavil.

Haló Sardínia!
0 5 with 0
 
počet hodnotení: 0

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...