Jazyk ticha

Mosty ma vždy fascinovali. Možno svojimi líniami, spôsobom, akým prechádzajú ponad vodu a krajinou, alebo možno niečím, čo presahuje ich architektúru. Most spája dva brehy bez toho, aby ich robil rovnakými. Vytvára možnosť stretnutia tam, kde predtým existovala iba vzdialenosť. Možno aj preto ich stále fotografujem: akoby poznali jazyk, ktorému sa niekedy ešte stále učím rozumieť — tichú schopnosť približovať to, čo je vzdialené, bez potreby slov. Postaviť cestu k druhému však ešte neznamená, že sme k nemu skutočne dorazili. Treba odvahu vykročiť a ochotu prijať, že nie každú vzdialenosť možno prekonať. V nočnom tichu sa most odráža vo vode a kreslí druhú cestu, krehkú a tichú. Možno práve to ma na mostoch fascinuje najviac: pretože niekedy ticho nie je tým, čo nás oddeľuje, ale jediným jazykom, prostredníctvom ktorého sa môžeme pokúsiť navzájom pochopiť.