Od súmraku do úsvitu

Kráčali sme hore potichu, aby sme si nevypudili noc z pľúc. Sneh pod mačkami šepkal a v doline sa váľalo more oblakov, presne také, aké existuje len pre tých, čo si dajú námahu vyjsť vyššie. Na chrbte som niesol batoh s objektívmi — malé zbierky pohľadov na to isté ráno. On niesol snowboard, ošúchaný, ale verný. Poznáme sa roky. Ja lovím svetlo, on ho krája oblúkmi v snehu. Na vrchole sa nikdy nehádame. Stačia pohľady. Vietor nám rozčesal ticho. Rozložil som statív, prsty mi tuhli, ale vedel som, že tento chlad stojí za to. On si zapol viazanie a postavil sa na hranu svahu, akoby skúšal, či hora dýcha. Pod nami sa hýbal oceán oblakov. Na obzore sa objavila tenká čiara svetla, nesmelá, ako prvé slovo po dlhej noci. „Daj mi tridsať sekúnd,“ povedal som. Prikývol. Keď som stlačil spúšť, svet sa na okamih zastavil. Keď sa odrazil, znovu sa rozbehol. Rez do snehu, jeden oblúk, druhý. Jeho tieň sa skracoval a farby sa pomaly odvážili vyjsť z tmy. Modrá ustupovala zlatej, hory sa prebúdzali a ja som vedel,