V mŕtvom svete po covide nezneli sirény ani hlasy. Len vietor, ktorý prechádzal prázdnymi ulicami ako dych niečoho, čo prežilo ľudí. Tajomný policajt kráčal sám. Mal temný kabát, čierny klobúk a masku, za ktorou sa nedalo rozoznať, či ešte dýcha.
Na popraskanej dlažbe ležala kostra vtáka. Drobná, krehká, dokonale biela. Policajt si k nej kľakol a opatrne ju zdvihol v rukaviciach, akoby išlo o dôkaz zločinu. Vtáky kedysi lietali nad mestom, teraz zostali len ich tiene v pamäti sveta.
Naklonil lebku k svetlu sivého neba. V dutinách očí nebolo nič, len prázdno — rovnaké, aké videl v opustených bytoch, nemocniciach a školách. Zapol záznamové zariadenie a ticho povedal: „Život: nezistený. Príčina zániku: neznáma.“
Keď kostru položil späť, vietor ju rozfúkal na prach. Policajt vstal a pokračoval ďalej, skúmať svet, ktorý už nikto nekontroloval.