Chcem len jednu fotku, s ktorou budem na 100% spokojný. Tibor Cibira.

Tibor Cibira je nenápadný pozorovateľ a stvárňovateľ ulice. Je členom aj našej galérie na FOTOma a koncom roka 2016 vyhral známu parkovú súťaž s výstavou Foto v záhrade.  Aj u nás niekoľkokrát vyhral foto dňa a takmer všetky jeho fotky sa dostanú do výberu redakcie. 

Tibor, si obchodníkom v známej firme, máš na starosti veľkých, pre firmu dôležitých partnerov, pričom sám o sebe tvrdíš, že si introvert. Ani tvoje povolanie, ani fotografia, ktorú robíš, tomu nezodpovedá. Vysvetli nám to. :-)

V mojom povolaní nepotrebujem byť extrovertom. Mám naozaj priateľské, až osobné vzťahy s ľuďmi, s ktorými spolupracujem a to si s mojou povahou neodporuje. K fotografii som sa dostal postupne. Ešte v 80-tych rokoch som si kúpil malý filmový kompakt, ktorým som fotil deti, rodinné dovolenky a to mi popri práci zabralo aj väčšinu času. Neskôr som sa začal zaujímať o to, ako fotografia funguje. Po roku 2000 nastal boom fotografie v našich končinách a krátko na to som si aj ja kúpil digitálny fotoaparát, na ktorom sa dali nastaviť všetky expozičné veličiny. Spojenie obrazu a techniky ma fascinovalo. Svoju prvú digitálnu zrkadlovku som si kúpil v roku 2009 a pred troma rokmi som menil na Full Frame. Dnes fotím Nikonom D800 a kompaktom Nikon Coolpix A.

Moja cesta nie je ničím výnimočná. Prešiel som si tým, čím zhruba 95% nadšených fotografov. Fotografoval som krajinky, makro, rodinné fotografie… Postupne som začal rozlišovať medzi fotografiami a Fotografiami. Zatúžil som vytvárať také fotografie, na ktoré sa hneď nezabudne. A tak som začal rozmýšľať ako dostať do nasnímaného obrazu myšlienku, prípadne emóciu. Pravdu povediac, ani neviem, ako som sa dostal nakoniec k street či pouličnej fotografii. Asi práve preto, že som chcel fotografovať niečo iné. Chcel som fotiť to, čo možno nezaujme masy, ale niektorých ľudí to môže veľmi osloviť. A malo sa to týkať človeka.

Tvojich hudobníkov prechádzajúcich v noci  po Hviezdoslavovom námestí mám stále pred očami. Nikdy som na tú fotografiu so špeciálnou atmosférou nezabudol. Takže zámer vyšiel. :-) Je street fotografia to jediné, čomu sa teraz venuješ?

Nie. Najradšej mám streetku, ale ako mnoho ľudí sa rád pohybujem v prírode a rád ju objavujem. Milujem Malé Karpaty, Devínsku Kobylu a okolie, kde môžem byť často len sám so sebou a môžem objavovať a čerpať energiu z prírody. A aj si ju nafotím. Väčšinou svojim spôsobom.  :-) 

Možno práve táto fotografia mi dodáva silu ísť ďalej svojim smerom aj v pouličnej fotografii. Často mám šťastie a zažijem krásnu inverziu, inokedy som na kopci už o piatej ráno a sledujem, ako sa dole dedina prebúdza k životu. Začnú kikiríkať kohúty, zabreše pes. Vtedy môžem nerušene vnímať život akoby z nadhľadu. Takéto chvíle potrebujem.

Videl som niekoľko tvojich čiernobielych krajiniek, detailov a fragmentov. To sú fotky zo situácií, ktoré spomínaš?

Áno, alebo opačne minimalistická grafika – samá hmla len kde tu z nej niečo trčí a nad ňou sa vznášajú vtáky.

Máš vnímavé oko. A celé to naozaj súhlasí s tým, ako si sa zatriedil. Nerozumiem, ako môžeš popri týchto svojich túžbach, pocitoch a náladách fotografovať na ulici, kde je často masa ľudí. Ako fotografuješ? Snažíš sa byť komunikatívny alebo skôr nenápadný?

Som pozorovateľ. Určite som radšej nenápadný pozorovateľ, ako súčasť scény či deja. Tým ale, že používam širokouhlé ohniská, dávam každému možnosť zaregistrovať ma a zareagovať v prípade, že sa im nepáči fotografovanie.

Mal si už nejakú negatívnu skúsenosť pri fotení v uliciach? Neobávaš sa ako „introvert“ možných otázok a konfrontácií so svojimi „modelmi“?

Nikdy som nemal negatívnu skúsenosť a aj keď som aj spočiatku mal obavy, postupne to prešlo. Zistil som však, že by som chcel niečo menšie, čo by toľko nevážilo a bolo by to aj nenápadnejšie. Verím, že Nikon pre nás vyrobí zaujímavý mirrorless s väčším senzorom. Ale vlastne teraz som si spomenul že jednu konfrontačnú situáciu som na ulici zažil. Bolo to v tržnici na Miletičke, kde sa ozval jeden zo skupiny popíjajúcich pánov, že si nepraje aby som ho fotografoval. Bolo vidieť, že už má dosť pod čapicou. Paradoxné bolo, že som jeho, ani skupinku ku ktorej patril vôbec nefotografoval.

Ako sa dá byť nenápadný na ulici so zrkadlovkou typu D800?

Konkrétne na D800 nosím 24mm objektív. Aj fotografia, ktorú si označil, že si si ju zapamätal, muzikantov na Hviezdoslavovom námestí, bola vyfotená na D800. V poslednom čase ale najviac fotografujem na Coolpix A, ktorý nosím v taške stále so sebou. Mám ho so sebou aj teraz. :-)

Tvoje fotografie sú rozmazané pohybom. Pohybom objektov ale aj tvojim pohybom. Prečo? Máš rád nedopovedané príbehy, tajomnosť? Tvoje fotky často končia iba rozmazanou siluetou, niekedy komicky, niekedy strašidelne zdeformovanými tvárami. Prečo?

Raz som na parkovú výstavu Foto v záhrade priniesol fotografie z Adršpašských skál. Väčšina fotiek, ktoré som videl z toho miesta, boli v zábere s ľuďmi, so slniečkom. Ja som ich poňal iným spôsobom. Použil som dlhšie časy a čiernobiele podanie a zrazu vznikli duchovia prechádzajúci medzi skalami. Niektorých členov poroty to zaujalo… :-)

(Prekvapenie a smiech) Ó áno, už si na to spomínam. Ale úplne som na to zabudol.

Poradil si mi vtedy, že by som sa mohol zamerať práve na tieto „hrátky s časom“ a ja som dal na tvoje slová. Keď som potom zverejnil niektoré fotografie, jeden kolega z fotoportálu mi poslal link, že by ma mohla zaujímať práca Alexey Titarenka. Pozrel som si ju a naozaj sa mi to páčilo. Vyriešil som si svoje technické podanie a pustil som sa fotografovať v meste.  To bol ten posun od prírodného prostredia do mesta. A aby som teda zodpovedal na otázku, prečo to takto robím, tak je to preto, že si myslím, že je to tak trochu obrazom dnešného sveta. Tak ako na mojich fotkách často nie je rozoznať tváre ľudí, tak ani my v dnešnom uponáhľanom svete nerozoznávame tváre ľudí okolo nás. Možno si zapamätáme nejaký dojem, ale tvár si nepamätáme. Nemáme na seba čas, platíme pri pokladni v obchode dievčine, ktorú o päť minút na to nerozoznáme v električke alebo na prechode pre chodcov. Možno na dedinách je to ešte iné, ľudia sa pozdravia, usmejú, ale v meste na to nie je priestor. Každý už rozmýšľa, ako by čo najrýchlejšie a najefektívnejšie vyriešil to čo potrebuje, alebo len zabíja čas a pozerá do telefónu. Ostatní sú pre nás nezaujímaví. Máme často kontakt na diaľku cez siete, ale chýba nám ten bezprostredný „nablízko“. A tak aj moje fotky nemajú tváre.

Ale každý sa v nich tým pádom môže nájsť. Často je z nich zrejmé, čo človek robí, ale nie je známe, kto to robí. Na niektorých je zachytená iba emócia, pohyb. Ako vnímajú toto ľudia? Páčia sa im tvoje fotky, alebo nevedia, čo si majú o nich myslieť?

Skôr si myslím že nevedia, čo si majú o nich myslieť. Aj ja som si voľakedy prezeral, a aj teraz si prezriem, pekné ostré fotografie krajiniek, ale máloktorú z nich si zapamätám. Radšej si preto pozriem dve netradičnejšie fotky, ktoré majú myšlienku, dej alebo emóciu a vrátim sa k nim, ako v rade 150 úžasných krajinárskych záberov. Ale nezazlievam ľuďom, že sú z mojich fotiek v rozpakoch, každý si môže pozerať čo sa mu páči. V tomto zmysle moje fotky nikdy nebudú všeobecne obľúbené. Dokonca moja manželka vraví, že ani samotným fotografovaným by sa moje fotky nepáčili. A v mnohých prípadoch by mala asi pravdu. :-)

Viackrát si spomínal rodinu. Čo ty a rodinné fotky? Aj svojim blízkym robíš rozmazané fotografie bez tvárí? :-)

Nie, na tie si samozrejme vezmem štandardné ohnisko a použijem krátky čas. :-)

Povedal si to tak smutne o tom vzájomnom míňaní sa. Nazval by si sa pesimistom?

Nie, skôr si myslím, že som mierne optimistický realista. (smiech) Hľadám skôr, ako sa to dá, než ako sa to nedá. Aj moje povolanie ma k tomu vedie. Preto si myslím, že nemám problém svoje konanie na ulici a nielen tam, vysvetliť a odkomunikovať.

Rozostrenosť pohybu a fotografií spôsobíš dlhším časom závierky, ako ho dosiahneš počas slnečného dňa?

Ak je potrebné, použijem ND (neutral density) filter, ak ho nemám, cloním.

Musíš teda ovládať čas. Používaš prioritu času alebo plne manuálny režim?

Fotografujem na manuál a tiež manuálne zaostrujem. Dokonca aj na Coolpix A si nastavím zaostrovanie na manuál, aby to bolo čo najrýchlejšie. Predostrím na určitú vzdialenosť a je to. Tým, že moje fotky nie sú ostré, mi nerobí nijaký problém. Teoreticky by som mohol moje fotografie fotiť aj krabicou od topánok. (smiech)

Je mi sympatické, že portál FOTOma, z ktorého ťa tiež poznám, a ani facebook stránku nezahlcuješ množstvom záberov. Málo fotografuješ, alebo si len veľmi kritický k svojim fotografiám?

V súčasnosti už fotím menej ako voľakedy, a aj k tomu, čo nafotím, sa snažím byť kritický. Aj keď je miesto na webe „zadarmo“, snažím sa ho nedehonestovať. Chcel by som, aby každá moja fotka zanechala nejaký dojem. Ale je pravda, že aj čas, ktorý si pre fotku ukradnem, je vzácny.

Ako je pre teba dôležitá spätná väzba? Si hĺbavý typ, ktorý rád trávi čas aj sám a fotografuje pre svoju radosť a zadosťučinenie. Je pre teba ale dôležitý aj „feedback“, inak by si nepriniesol práce na parkovú výstavu, nezavesil fotky na fotoportál či facebook?

Spätná väzba je pre mňa veľmi dôležitá. Ale rozlišujem od koho ju dostanem. Nemyslím si, že spätnú väzbu môže dať len človek, ktorý fotografuje. Nemusí vystaviť ani jednu fotku, ale keď má pre mňa cenný názor a pohľad, rád si ho vypočujem.

To mi je sympatické. Mnohí fotografi sú tak trochu ješitní a povedia, že ich môže kritizovať len ten, kto fotí dobre alebo ešte lepšie ako oni. Je milé, že sa „necháš“ kritizovať kýmkoľvek. Povedz, aký je tvoj fotografický sen?

Urobiť aspoň jednu fotografiu, s ktorou by som bol stopercentne spokojný. Aspoň raz v živote.

A to sa ešte nestalo.

Nie, zatiaľ nie a možno sa to ani nestane. Ale veľmi ma poteší aj to, že nejaký známy alebo neznámy človek sa nad mojou fotografiou pozastaví a tá mu sprostredkuje nejaký pocit, zážitok.

Na tohoročnej parkovej výstave Foto v záhrade si vyhral najväčšiu cenu. Grand Prix bola tvoja. Čo si si pri vyhlasovaní cien pomyslel?

Aby to odovzdávanie cien už čím skôr skončilo… (smiech). Popravde tieto formality a tlieskania ma privádzajú do rozpakov, ale musím povedať, že som zároveň vďačný. Je to zadosťučinenie a zároveň je to v dnešnej internetovej dobe jeden z mála spôsobov, ako dostať priamu spätnú väzbu, vypočuť si kritiku či názor osobne. Vieme, ako to chodí na portáloch. Popularita je väčšinou úmerná času strávenému na portáli bodovaním a komentovaním fotografií iných.

Ak by ťa niekto oslovil na samostatnú výstavu?

Záleží samozrejme od okolností aj od financií a miesta kde by sa mala výstava konať. Ale nie je to pre mňa tak dôležitá vec, aby som to vyhľadával.

Zúčastnil si sa aj iných súťaží?

Okrem Foto v záhrade, kam chodím rád, ešte na FoTTofest v Trnave a na portál lensculture.com som poslal fotografie na získanie spätnej väzby. Bol to súbor 10 fotografií, z ktorých editori vybrali tie, ktoré ich oslovili a tiež mi dali rady akým smerom sa podľa nich uberať, ale aj rady, kde by sa dali moje fotografie uplatniť. Najviac sa im pozdávali na ilustračné použitie do kníh či k článkom.

Máš nejaké vzory alebo „inšpirátorov“?

Mám. K takej naturálnejšej street fotografii ma inšpiroval náš Ľuboš Žakovic. Ku klasickejším kompozíciám a vystihnutiu momentu portugalský street fotograf Rui Palha. Čo sa týka spracovania fotografií, tak ma ohromilo tvrdé podanie čiernobielej fotografie od Jacob Aue Sobola. Veľmi ma oslovuje aj sociálna fotografia, ale žiaľ nemám na ňu čas a možno ani gule. Od nás je to Matúš Zajac a od susedov ikona dokumentu Jindřich Štreit.

Cítim z tvojich slov citlivosť voči ľudským otázkam. Myslíš si, že sociálny dokument má zmysel? Môže niečo zmeniť?

Neviem či môže zmeniť samotnú fotografovanú skutočnosť, no ak pohne čo len jedného človeka k zamysleniu, k akejkoľvek pomoci či citlivejšiemu vnímaniu iných, má zmysel. Naša civilizácia nás kope a núti k tomu, že jediná správna cesta je ísť po rebríku iba hore. Lenže ten rebrík má svoj koniec a hocikto môže aj spadnúť…

Tak ešte posledná otázka na odľahčenie. Stalo sa ti, že by niekto na ulici chcel po vyfotení vidieť svoju fotku, čiže „mazanicu“?

Veľmi zriedkavo. Spomínam si ale, že som raz fotografoval klzisko na Hviezdoslavovom námestí. Fotografoval som všetkých korčuľujúcich na dlhý čas, no potom som sa zameral na jeden mladý pár. Keď som ich tak sledoval fotoaparátom, mladý muž sa pri mne zastavil s otázkou, či ich fotografujem. Tak som mu ukázal, čo robím a ako fotografujem na dlhé časy, ale ak by si prial, môžem ich vyfotiť aj normálne, ostro a poslať im fotografie na mail. Tak sa aj stalo a potom mi mailom obaja pekne poďakovali.

Super, takže ďalšia milá príhoda z ulice, ktorá môže povzbudiť všetkých váhajúcich, ktorým sa pouličná fotografia páči, ale ešte váhajú. :-) Tibor ďakujem ti za tvoj čas a pohľad na fotografiu. Ďakujem ti aj za úprimnosť, s ktorou si odpovedal na moje otázky a prajem ti veľa dobrých záberov a nech sa pritrafí aj ten jeden, s ktorým budeš na 100% spokojný. Len sa obávam, či potom neprestaneš fotiť a neprídeme o tvoje zaujímavé fotografie. :-)

Fotiť neprestanem, baví ma to. Na známom výroku, že dôležitá je cesta, nie cieľ, niečo bude. Každý má možnosť na svojej ceste zastaviť sa pri niečom zaujímavom, stráviť tam čas sám alebo s niekým. Môže sa sám (alebo s niekým) vybrať ďalej. Aj na ceste sa rozhodujeme. Veľakrát o maličkostiach, ale často si neuvedomujeme, že na to, aby sme sa do cieľa dostali, potrebujeme práve tie drobnosti. Pre mňa sú to fotografie.

Ďakujem pekne za rozhovor aj za prianie. :-)

Zdroj: www.nikonblog.sk