Andrej Bán - Vyznávam zásadu byť uprostred ľudí, ktorých fotím

Stretli sme sa, len niekoľko dní po tom, ako sa Andrej vrátil z gréckeho ostrova Lesbos. Fotografoval tam utečencov. Zaznamenával najmä príchody člnov. Spomína, že to tam bolo horšie, ako čakal.

Máločo je dnes horšie, ako čakám, ale v prípade Lesbosu to tak bolo. Videl som predtým veľa fotografií z ostrova, ale nevedel som si z nich urobiť predstavu o tom, aké to tam naozaj je. Dôležitých je niekoľko vecí – napríklad, že Turecko je z Lesbosu doslova na dohľad. Je to nejakých šesť až osem kilometrov cez more, čo vyvoláva klamný pocit z toho, že preplávanie mora nie je komplikované. Tak to ale nie je. Utečenci plávajú na gumených člnoch, ktoré im prevádzači v Turecku predávajú za obrovské sumy, dnes už okolo 1500 eur za dospelú osobu. Člny sú samozrejme preťažené. Denne ich pripláva štyridsať až päťdesiat a v každom z nich je okolo päťdesiat až šesťdesiat ľudí. Každý si spočíta zárobky pašerákov ľudí. Do Grécka prídu utečenci vyčerpaní a podchladení. Začína sa zima, takže situácia utečencov je stále horšia. Plavba z územia, ktoré je na dohľad je veľmi dramatická a nebezpečná. Zvláštne je, že na gréckej strane utečencov čaká len zopár dobrovoľníkov, zväčša zahraničných, ktorí sa im snažia pomáhať.

Aká je utečenecká kríza v porovnaní s konfliktnými situáciami napríklad na Balkáne, ktoré si tiež fotografoval?

Nedá sa to porovnávať. V Kosove, počas vojny na jar 1999, zahynulo okolo dvanásťtisíc ľudí, čo je nepochybne tragédia. Miera, v akej sa prejavuje utečenecká kríza, je však neporovnateľná s čímkoľvek, čo sa stalo predtým. Sú to doslova epické rozmery, státisíce ľudí na úteku. V júli som napísal článok „Európa, v akej som ešte nežil”. Vtedy bolo kľúčovou témou Európy Grécko a jeho finančné problémy. V tom čase sa skoro každý týždeň schádzali lídri Európskej únie kvôli ekonomickým ťažkostiam Grécka. Bol som tam v tom čase kvôli referendu a novým voľbám, ktoré sa pripravovali. Už vtedy som urobil aj tému o utečencoch a vrátil som sa s tým, že to čo sa deje s ekonomiku Grécka nie ani zďaleka také vážne ako to, čo sa deje na hraniciach únie. Utečencov si Európa všimla neskoro. Kosovo a iné konflikty mali krátkodobejšie trvanie, pretože po skončení vojny sa ľudia vrátili domov. Obávam sa, že nie sme na konci utečeneckej vlny, ale na jej začiatku. Celý Blízky východ a severná Afrika sa dali akoby do pohybu.

Má ešte fotografia šancu sprostredkovať skúsenosť, ktorú má človek, keď je na mieste konfliktu?

Pracujem s tým, že fotografia takú moc má. Verím tomu, že fotografia má šancu meniť veci.  Spomeniem fotografiu, ktorá obletela svet. Bolo na nej telo mŕtveho trojročného sýrskeho chlapčeka, ktorého na breh vyplavilo more. Jednoduchá, no o to desivejšia fotografia. Bol to obraz, ktorý pohol verejnou mienkou, ale aj politikmi. Fotografia nie je ničím zvláštna z umeleckého hľadiska. Mohol ju urobiť ktokoľvek. Dokonca aj mobilným telefónom. Má však v sebe všetko to, čo má mať žurnalistická fotografia. To znamená, veľmi silné a priame posolstvo a silnú emóciu, bez formálnych znakov, ktoré by ju ozvláštňovali a bez dôrazu na dokonalú kompozíciu alebo farebnosť. Fotografka zaznamenala to, čo videla – záchranára a utopeného chlapca. Fotografia otriasla svetom. Dokonca aj nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou, či britským premiérom Davidom Cameronom. V istom zmysle zmenila aj nastavenie svetovej verejnej mienky. Dieťa sa stalo obeťou obchodovania s ľuďmi. Zahynulo pravdepodobne pritom, ako utekalo s rodičmi cez more. Také niečo človekom otrasie.

Aké sú podmienky na fotografovanie v takých oblastiach?

V čase, keď som bol na Lesbose, boli tam aj špičkoví svetoví fotografi. Napríklad, Američan James Nachtwey, rešpektovaný vojnový reportér. Krátko predtým tam bol aj môj kamarát Paolo Pellegrin z agentúry Magnum. Funguje to tak, že keď príde na miesto fotograf, musí si vydobyť pozíciu na snímanie, avšak s ohľadom na ostatných. Vylodenie člnov sledovalo denne desať, pätnásť fotografov a kameramanov a každý z nás sa snažil ostatných rešpektovať, napríklad tak, aby nevliezol kolegovi do záberu. Nebolo potrebné žiadne povolenia alebo akreditácie. Podobné to bolo v maďarskom Röszke, keď Maďari zavreli hranicu so Srbskom v polovici septembra. Dramatické a spontánne situácie.

Dôležité je byť medzi ľuďmi, ktorých fotograf sníma. Už slávny fotograf Robert Capa povedal, že ak vaše fotografie nie sú dobré, tak preto, že ste asi neboli dosť blízko. Vyznávam zásadu byť uprostred ľudí, ktorých fotím. Minimálne používam teleobjektívy, nepribližujem si situácie, radšej sa hýbem uprostred nich. Je dôležité prežiť čas s ľuďmi. V Röszke boli často dramatické okamihy a je dôležité vtedy tam byť. Je to vlastne podstata fotožurnalizmu – byť v správnom časa na správnom mieste. Niekedy je to riskantné, ale taká je práca reportéra. Nikdy neviete čo sa stane, ale je dôležité byť na mieste a čakať.

Nie je riskantné pohybovať sa napríklad medzi utečencami? Môžu byť vyčerpaní, vo veľkom strese, môžu reagovať nepredvídateľne.

Nie, na fotografov a novinárov nereagujú títo ľudia skratkovito. Spomínam si na situáciu v pásme Gazy v roku 2003, keď tam bola palestínska Intifáda - povstanie. S kolegom Janom Šíbíkom, českým fotografom, nás tam ťahali ozbrojenci z Hamasu v maskách za ruky. Mysleli sme si, že nás idú  niekde zavrieť, zadržať.  Oni v nás videli spojencov v tom zmysle, že cez nás ukážu, čo im izraelskí vojaci robia. Zobrali nás do miestnosti, kde bolo v truhle vystavené telo zastreleného palestínskeho chlapca. Treba dodať, že ten chlapec predtým hádzal kamene alebo strieľal na vojakov. Chceli, aby sme to nafotili a ukázali svetu, čo sa v pásme Gazy deje. Žiadali nás o to.

Keď sa človek správa k utečencom správa slušne, nehrozí nič. Netreba ani hovoriť, ide o to, aká energia z fotografa alebo novinára ide. Keď sa fotograf s ľuďmi aj porozpráva a vie zopár slov  v ich jazyku, je to ešte lepšie. Sú však situácie, keď to nepomôže. Napríklad uprostred vojnového konfliktu. Keď som bol v Donbase na východe Ukrajiny, tak to bolo oveľa nebezpečnejšie ako medzi utečencami. Vo vojne môže kedykoľvek priletieť granát, guľka. Je skoro jedno, či človek komunikuje lebo nie. Nebezpečenstvo je tam latentné, kedykoľvek sa môže stať reportér terčom ostreľovania. Na Ukrajine sme mali šoféra, ktorý mal rozstrieľané auto a obviazanú ruku. Rozprával nám o tom, ako ho pri Debaľceve zasiahla mínometná paľba. Vojna je vždy krutá, osudy v nej sú nevyspytateľné.

Dá sa na tieto situácie vôbec pripraviť?

Na niektoré veci sa pripraviť nedá. Jadro je v skúsenosti, ktorú má človek z minulosti. Skúsenosť sa nedá naučiť v žiadnej škole, je vecou terénu a praxe a na to sa pripraviť jednoducho nedá. Existujú vraj kurzy prežitia v konfliktoch, ale keďže som žiaden neabsolvoval, tak neviem posúdiť nakoľko sú dobré a užitočné. Pre mňa je jedinou cestou skúsenosť. Dobré je aj cestovať s niekým, kto je skúsený a učiť sa od neho. Ja však rád cestujem sám.

Je to tak preto, že sa nemusíš o nikoho starať?

Aj to, ale najmä preto, že si môžem urovnať veci v sebe a nemusím sa prispôsobovať. Pracujem kedy chcem, oddychujem kedy chcem. Už to nie ako kedysi, keď ti hrozila samota. Dnes mám so sebou notebook alebo smartfón, takže nie je problém komunikovať s kamarátmi a blízkymi. Na niektoré dlhé cesty si však vezmem kolegu. Rád cestujem, kde sa to len dá, autom a vtedy je výhoda, že sa môžeme za volantom vystriedať.

Väčšina fotografov potrebuje k práci píšuceho novinára. Tvoj prípad to nie je. Cítiš to ako výhodu?

Kedysi, keď som ešte pracoval  v českom časopise Reflex, tak som striedal pozície fotografa  a píšuceho novinára. Niekedy je lepšie mať na ceste kolegu, najmä do vzdialených regiónov. Mne však viac vyhovuje robiť si fotografie aj text sám.

Čo bolo za tie roky najsilnejšie z toho, čo si nafotografoval?

Takto narýchlo to vlastne ani neviem povedať. Pripravujem výstavu s názvom Stopy (Traces), kde budú čiernobiele fotografie z dvanástich krajín. Na budúci rok chcem vydať knihu, v ktorej budú fotografie a texty z dvadsiatich piatich krajín, ktoré som za 25 rokov urobil.

Ak mám však výber zúžiť, tak sú to tri hlavné oblasti, ktoré ma najviac zaujímajú a kam sa vraciam dlhodobo. Je to Balkán. Najmä Kosovo a vojna v ňom. Potom sa vraciam na Kaukaz. Tretia oblasť, kam sa opakovane vraciam je Afganistan a Pakistan. Ťažko by som vybral jednu z troch, ktorá ma zaujíma najviac. Vie sa o mne, že Kosovo sa stalo mojim druhým domovom, ale veľmi, veľmi rád mám mentalitu a srdečnosť Gruzíncov. Majú úžasnú prírodu, od Kaukazu až po Čierne more. Hovorí sa, že dobrí ľudia sú tam, kde sa pije víno, čo na Gruzíncov platí úplne.

Fotografie z konfliktov sú samy o sebe „príťažlivé“, posolstvo v nich je dobre čitateľné. Ako by však mala vyzerať dobrá novinárska fotografia všedného dňa, keď sa nedeje nič dramatické?

Neviem ako to presne vyjadriť. Myslím si však, že fotografia by mala mať posolstvo, emóciu. Kompozícia, uhol pohľadu a farebnosť sú v tomto zmysle až druhoradé. Často aj nedokonalo nakomponovaná fotografia alebo nedokonalo zaostrený obrázok,  sú v médiách dôležitejšie,  ako technicky bravúrne zvládnutá fotografia. Pred časom som päť rokov pôsobil v porote súťaže Czech Press Photo, kde sme mali dve kľúčové kritéria. Jedným y nich bolo, akú udalosť zachytáva fotografia, teda to, o čom fotografia je. Pokiaľ je jediný fotograf, nedajbože, napríklad pri atentáte, tak aj neostrá fotografia je svedectvom o udalosti. Druhým kritériom je autorský rukopis fotografa. Ideálne je, keď sa to spojí. Keď je fotograf pri dôležitej udalosti, téme a zároveň do fotografie vloží silné autorské posolstvo.

Vizitka

Andrej Bán (1964) vyštudoval na Vysokej škole ekonomickej a žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Profesionálne fotografuje 25 rokov. Už ako študent spolupracoval s redakciami obrazových časopisov. Teraz pôsobí ako reportér a fotograf v týždenníku .týždeň.

Zatiaľ vydal dve knihy. Kosovo a Iné  Slovensko. Vystavoval doma i v zahraničí. Aktuálne pripravuje pre Mesiac fotografie 2015 výstavu Stopy (Traces).