Aby ma aspoň jedna moja fotka prežila... Barbora Prekopová (Micha Bardy)

Aby ma aspoň jedna moja fotka prežila... Barbora Prekopová (Micha Bardy)

Blog  /  Vladimir Kampf / 02.12.2016 / 07:00

Ako si sa dostala k fotografovaniu?

Môj príbeh nepatrí medzi klasické. Nezačala som fotiť s otcovým fotoaparátom. V našej rodine vlastne ani nikto veľmi nefotil. Fotka si našla skôr mňa. Mala som jedenásť, keď som si kúpila z peňazí za konfirmáciu malý fotoaparát na 35 mm film Kodak. Odvtedy som stále fotila a všetky peniaze od rodičov šli na filmy a vyvolanie fotiek. Mala som z toho radosť. Na ten kompakt som fotila veľmi dlho. Potom som si na brigáde v Amerika kúpila prvý digitálny kompakt. Pentax. Ten mi rýchlo prestal stačiť. Presedlala som na Nikon. Najskôr to bol D40x a potom neskôr D700. Usporené peniaze som vždy vrazila do fototechniky, alebo fotiek.

Snívala si o tom, že budeš fotografkou?

Nikdy som fotografkou nechcela byť. Nekupovala som si časopisy, nerozumela som sa technike, nesledovala som trendy, ani fotografov. Ale fotka mi vždy asi niekde v podvedomí fascinovala. Fotila som vkuse. Až na Katedre žurnalistiky som sa začala fotkou vážnejšie zaoberať. Pravdupovediac si ma nakopol aj ty. Možno tým, že som to nijako v sebe nerozvíjala, ale nechala plynúť a nikto ma v tom nepodporoval, bola to u mňa dlhá cesta. A v poslednom ročníku na výške to prišlo samo. Celé ma to pohltilo.

Mala si nejaké vzory a ilúzie?

Ani nie. V podstate som to začala riešiť až na žurnalistike, keď začal spolužiak Juraj Sedlák robiť prednášky s fotografmi. Obdivovala som jeho reportáže. Veľmi sa mi páčili fotky Alana Hyžu. Vtedy ešte fotil do časopisu Žurnál. Svetovú fotografiu som moc nesledovala. Ako prvého som začala vnímať Antonína Kratochvíla. Hrozne som mala rada staré fotografie československých fotografov. Toto mám stále. Napríklad Martin Martinček. Ten ma berie vždy.

Baví ťa aj práca pre médiá, aj komerčné zákazky a aj umenie. Aký je medzi týmito žánrami podľa teba rozdiel?

Komerčné zákazky ma úprimne až tak veľmi nebavia. Pred každým fotením na zákazku mám obrovskú trému. Ale keď začnem fotiť, opadne to. Každý žáner je úplne inom. V komerčných veciach dbám na to, aby som získala čo najlepší a najdokonalejší (obrazovo i technicky) materiál. Snažím sa isť s trendom, úroveň je veľmi vysoká. Tú plus hodnotu, ktorú do toho dávam, to je vlastne môj rukopis. Nie vždy to ide.

Treba byť zaradený?

Keď si teraz niekto zoberie napríklad fotky jedál, alebo produktov, sú na jedno kopyto. Tie najlepšie sa líšia od seba tak, že presne vieš, ktorý fotograf ich nafotil. Ak tam nemáš rukopis, bude to možno dobré, možno vynikajúce, možno dokonalé, ale ak ho tam máš, niekto si ťa všimne a dostaneš sa možno k tým najlepším kšeftom. Ale samozrejme, všetko treba s citom. V reportáži je rukopis veľmi dôležitý. Zároveň sa sústreďuješ sa na dianie okolo seba, vnímaš okolnosti, z histórie a súčasné. Ovplyvňuje ťa tam oveľa viac faktorov. Hľadáš ideálne kompozície. Techniku riešim až druhorado. Samozrejme je ideál mať v pravej chvíli na foťáku vhodný objektív a najlepšie už nastavené ideálne hodnoty. V umeleckej fotografii je pre mňa najdôležitejšia myšlienka diela. V umení, teda aspoň teda u mňa sú tri štvrtiny úspechu dobrý nápad. Čo chcem dielom povedať. Zvyšok je samotná tvorba. Ja rada robím veci, ktoré sú zrozumiteľné publiku.

Mala si už niekoľko výstav. O čom boli?

Témou prvej individuálnej výstavy bol balet. Odvtedy to boli vždy portréty. Osobností i obyčajných ľudí. V jednom umeleckom cykluse som sa venovala folklóru a naposledy to bola veľkoformátová fotomontáž, rekonštrukcia časti ľadovca.

Cítiš, že sa vo fotografii posúvaš?

Určite. Je to asi ako asi so všetkým, čo robíš často. Čím častejšie to robíš, tým sa zlepšuješ.

Ja umeniu veľmi nerozumiem, vedela by si mi jeho účel nejako jednoducho vysvetliť?

Pre mňa je umenie to, keď človek robí niečo, čo nikto iný tak nespraví. Dôležitá je pri tom forma i obsah. Zober si takého Saudka. Nikto pred ním nerobil pred plesnivou stenou kolorované akty. A koľko ľudí sa to po ňom snažilo. Skúšali drahú techniku, volali si na pomoc asistentov a odborníkov. Ale nikto nikdy už jeho fotky neskopíroval. V čom to je? On vravel, že ich fotil prizmou lásky. Verím mu to. Ale tá stena a jeho modely, bolo Sadkouské. To je to, čo umenie robí umením. Nech už sú fotky akokoľvek zvrhlé. Mať Saudkovu fotografiu na stene je výsada.

Dávaš prednosť umeniu alebo o čosi prirodzenejšej realite. Portrétu, reportáži, spoločenskej fotografii...

Ja som portrétista. Aj reportáž mám veľmi rada. Ale väčšinou u mňa ide o reportážny portrét. Napríklad cyklus o žokejovi Váňovi, alebo mímovi Sládkovi. Umenie som začala robiť, lebo som cítila, že by som sa chcela niekam posunúť. Túžila som, aby ma aspoň jedna moja fotka prežila u niekoho na stene. Začala som experimentovať aj so starými tlačiarenskými technikami. V poslednom čase sprevádzam fotografie celým procesom. Od fotky, cez fotokomoru - či už analógovú, alebo digitálnu, až po samotnú tlač. Len je to veľmi náročné na čas.

Aký bol doteraz tvoj násilnejší fotografický zážitok?

Jeden z vôbec najkrajších projektov bol, keď som fotila Szidi Tobias na Booklet CD Jolanka. Ona býva na Žitnom ostrove. Fotili sme v lete počas jedného týždňa, každý deň. Bývala som v dome Tibora Huszára, ktorý bol vtedy v nemocnici v Bratislave. Býval tam u neho vtedy aj bývalý farár a maliar Zoltán Enzoe Nagy. Ráno som chodila k Szidi, fotili sme a rozprávali sme sa sa s ňou a jej mužom Petrom, poobede sme chodili so Zolim do nemocnice k Tiborovi. Niekedy sme čakali tri hodiny v parku, lebo nás tam nechceli pustiť, lebo nemali návštevné hodiny. Keď sme sa na večer vracali do Tiborovho domu v Harmónii, pripomínalo mi to, akoby sme prišli do nejakej NASA. Tá mohutná brána, všade knihy a umelecké diela, nevyvolané filmy… Všetko do dýchalo príbehmi. Každý človek, čo tam bol tam niečo so seba zanechal.

Často si navštevovala Tibora Huszára v jeho dome v Harmónii. Ako si ho vnímala?

Pre mňa bol Tibor obrovský človek a nielen svojou postavou. On mal toho toľko zažité, bol vo všetkom nad vecou. Posledné štyri roky pred jeho smrťou sme sa intenzívne stretávali. On si v postate vždy robil čo chcel, no vedel tvrdo pracovať. Mal toho v hlave toľko, že na veľa vecí zabúdal. Raz mi napríklad hovoril, že mu môžem spraviť taký portrét, ako vešia slipy. A pointa bude taká, že má len dvoje slipy, že jedny si musí vždy prať. O dva dni sa pýtam, že kedy ideme fotiť tie slipy. Tibor na mňa pozeral ako na debila. Že aké slipy. Myslím, že veľmi selektoval dôležité a nedôležité veci. Asi by sa iný človek v jeho koži zblázni. Za tri mesiace dokázal nafotiť a dať do kopy knihu, sériu takmer 200 portrétov. A mal fázy, že týždeň v kuse spal. Ako bol on sám veľký, tak bolo veľké aj všetko, čo robil. Potreboval mať okolo seba veľa ľudí, ale málokoho si pustil k telu. A vždy sa vedel byť v pravú chvíľu na pravom mieste. Chýba mi.

Hovorilo sa o ňom, že dokáže naučiť viac, ako snaživý učiteľ a pri tom žiadne učiteľské praktiky nepoužíval... Čo by žiadny fotograf nemal opomenúť?

Neviem.

Chcela si sa na fotenie niekedy vykašlať?

Áno. Ale ono ma to zase celú vtiahlo. Ja to musím robiť. Už sa ani nezamýšľam prečo. Fotorgafovanie je môj životný štýl.

Isto je príjemné mať výstavy či fotky v médiách. Pomáha to k niečomu? K čomu?

Jasné, že to je dôležité. To je ako o tom, že keď si niekto bude nádherne spievať v sprche, speváka to z neho neurobí.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Baletkou.

Čím by si chcela ešte v živote byť? :-)

Chcela by som byť bohatá, aby som mohla robiť len na vlastnách projektoch.

Máš nejakú obľúbenú fotografickú techniku?

Hrozne rada fotím na starý Rolleiflex, ktorý som kúpila od Tibora Huszára. Nafotil naň posledný projekt pred smrťou. Hrozne veľa sily má v sebe ten fotoaparát. Ak myslíš niečo novšie, tak ja som Nikonová. Milujem svoju D700, ktorá má čo to odžité. Keby sa neprestala vyrábať, kúpila by som si rovnaký foťák ešte raz. Môj najobľúbenejší objektív je asi 80mm/F 1.4, to asi kvôli tým portrétom. Ale krásne mi kreslí. Zo školy si požičiavam Canon 5DMark III. Celkom sa mi páči. Aj jeho tichý režim, aj stavba. Je taký do ruky.

Máš nejakú vysnívanú fotografickú techniku, ktorú by si chcela?

Povieš asi, že som blázon, ale už dlhšie hľadám analóg Mamyia 6, rada by som ho kúpila, lebo je ľahký. A práve rozmýšľam nad nejakým širokým pevným sklom na Nikon. Buď 28/2.8 alebo 24/1.4. Skúsila som si aj digitálny Hasselblad na stredný formát, mne sa proste zdá veľmi ťažký do ruky. Skôr sa podľa mňa hodí do štúdia. A snívam o nejakej malej Leice. Takej do ruky. S ktorou budem chodiť stále. Zrkadlovka sa nedá nosiť vkuse. Malá Leica áno.

Dá sa z fotografovania vyžiť? Ak áno, tak ako?

Podľa toho akou fotografiou a asi aj kde. Komerčnou určite. Veď to robí už veľa ľudí, aj nefotografov. Poznám ľudí, čo zanechali svoje povolanie, lebo si fotkou zarábali viac ako v nejakej kancelárii. Na druhej strane je už veľa dobrých fotografov. Mladí chalani sú veľmi technicky zdatní, postupne sa dá cibriť aj zrak. S novinárskou fotografiou je to už ťažšie. Treba sa obracať. Je to tvrdý chlebík. Nedá sa to robiť všade a donekonečna. Ale aj na Slovensku je pár vynikajúcich fotoreportérov čo si tým našetrili na dom. Takže sa asi aj novinárskou fotografiou dá živiť. A umeleckou? Na Slovensku nepoznám nikoho, kto žije len z predaja vlastných fotiek, alebo z grantov. Ak niekto taký je, tak o ňom neviem. Takých ľudí je málo i vo svete. Väčšina z nich napríklad popri tom učí.

Ktoré svoje fotografie máš najradšej?

Mám rada fotku kde sú dve dievčatá na koni. Oni akoby boli z iného sveta. Je to fotené vo Švajčiarsku. Potom mám rada fotku Múllera, ako spieva do žiarovky. Fotila som ho v kltúrnom dome v Piešťanoch počas koncertu. Keď som videla, v akom stave sú naše kultúraky, chcela som to nejako využiť. Múller veľmi ochotne pózoval. Zdalo sa mu to vtipné. Stál na stoličke. A ešte mám rada portrét Milana Lasicu. Má pre mňa osobnú hodnotu. Páči sa mi, ako sa tam pozerá. Povedal, že sa cítil pri fotení ako u očného.

 

Barbora Prekopová (Micha Bardy)

2015 - doteraz / HKB Bern - Katedra Komunikačného dizajnu / vedie príležitostne kurzy fotografie pre dospelých v Klubschule Migros vo Švajčiarsku / fotografka na voľnej nohe

jar 2013 - učila fotografiu na základnej škole vo Švajčiarsku

zima 2012 - praktikum v Nemeckej tlačovej agentúre DPA

2009 – 2011  - FH Hannover / Katedra reportážnej a dokumentárnej fotografie

2004 – 2009  - Univerzita Komenského v Bratislave / Katedra žurnalistiky

2007 – 2008  - Masarykova Univerzita v Brne / zahraničná stáž na Katedre žurnalistky

Výstavy

Individuálne

2014   „Geometria v živote obyvateľov Wallisu“ - Stockalperschloss, Brig

2013   „Portréty umelcov“ – Slovenský inštitút, Budapešť

2013   „Lötschentaler Gesicher“ – Gemeindehaus Wiler, Švajčiarsko

2012   „Auf Zehnspitzen“ – Slovenský inštitút, Berlín

2012   „Portréty vo veži“ – výstava portrétov známych osobností, Mestská veža, Trenčín

2012   „Po špičkách“ – Trenčianske múzeum

2011   „Po špičkách“ – fotografie zo zákulisia a predstavení baletu SND a baletu Staatsoper Hannover, v rámci medzinárodného festivalu pohybového tanca Nu dance fest, Elledanse, Bratislava

Kolektívne

2015   „13 Frauen“ - Folklór - Galerie am Gurten Bern

2013   „Slovak press photo“ – výstava víťazov a finalistov SPP 2013, Stará radnica – Múzeum mesta Bratislava

2013   Goppenstein – výstava spolu s autorkou Angela Werlen k 100. Jubileu vybudovanie tunela železničného tunela Lötschberg, Švajčiarsko

2013   „Kunst und Kultur im Schtadl“ – výstava dvanástich umelcov v priestoroch starých šôp vo švajčiarskej dedine Kippel na spoločnú tému, Kippel, Švajčiarsko

2012   „Nach Neuem Trachten“ – Bückeburg

2012   „Ľudia ľuďom“ – výstava fotografií v rámci charitatívnej dražby Občianskeho združenia Berkat / Bratislava

2012   „Foto roka“ – open air výstava finalistov súťaže Foto roka organizovaná Nadáciou VÚB – Bratislava

2011   „Nach Neuem Trachten“ – Stadthagen

2011   „Nach Neuem Trachten“ – Hannover

2010   „Nach Neuem Trachten“ („Po stopách kroja“) – fotografie z Schaumburgského kraja v rámci „4. Európskeho mesiaca fotografie“ – Berlíne

Ocenenia

2013   Slovak press photo - 3. miesto v kategórii šport za sériu „Váňov posledný”

2013   Slovak press photo - čestné uznanie v kategórii portrét za sériu „Tu som doma”

2012   Finalistka súťaže „Foto roka“ organizovanej Nadáciou VÚB

Aby ma aspoň jedna moja fotka prežila... Barbora Prekopová (Micha Bardy)
5 5 with 2
 
počet hodnotení: 2

Komentáre

Pre pridanie komentára sa musíte prihlásiť...